Ak ste v Nórsku okolo ich sviatku ústavy 17. mája, vypočujete si ich hymnu toľkokrát, že sa pomaly naučíte naspamäť jej slová: „Ja, vi elsker dette landet..."
Björnson sa pri tomto sviatku spomína síce každoročne, tentoraz však prepukla takmer björnsonománia. Ku stému výročiu smrti laureáta Nobelovej ceny za literatúru z roku 1903 vyrobili nielen hrnčeky s jeho portrétom či početné letáčiky, ale predovšetkým opravili jeho dom v Aulestade.
Báseň zo Slovenska
Drevený dom bol z veľkej časti postavený nanovo, podľa starých vzorov boli do domu vyrobené napríklad aj textilné tapety.
Pre Marit Björnsonovú Barkbuovú bola rekonštrukcia domu jej pradedka veľmi emotívnou záležitosťou. „Neuveriteľné, je to také, aké to bývalo!" tešila sa pravnučka. S bratom vyrastali na farme pri dome. V múzeu, na ktoré sa rodinné sídlo Björnsonovcov prerobilo už v tridsiatych rokoch minulého storočia, robila kedysi sprievodkyňu.
Marit Björnsonová Barkbuová drží pod pazuchou obraz z Černovej, ktorý chce múzeu podarovať. Slovensko navštívila pri výročí tragických udalostí z roku 1907 a prekvapujúco vôbec nie je sama, ktorá vie, kde sa Slovensko nachádza.
To, že sa Björnson po krvavom potlačení černovskej demonštrácie zastal práva Slovákov na vlastný jazyk a sebaurčenie, spomenuli v prejavoch pri otvorení múzea úplne všetci - od ministerky kultúry až po zapálenú riaditeľku múzea Maihaugen, pod ktorú expozícia v Aulestade patrí.
Plagát s nadpisom Za tú našu slovenčinu, na ktorom je Andrej Hlinka odvádzaný policajtmi, celý popísaný Björnsonovými poznámkami, uchovávajú v Národnej knižnici v Osle a jeho reprodukcia sa dostala aj do reprezentatívnej publikácie o Björnsonovi, vydanej tento rok.
Ani miestna sprievodkyňa v múzeu nezabudne pripomenúť, že obrus na klavíri, na ktorom hrával aj Edvard Grieg, Björnsonovi poslali ženy zo Slovenska.
Keď v polovici mája otvárala zrekonštruované múzeum kráľovná Sonja, viala nad Aulestadom aj slovenská zástava. Domáci tvrdili, že takto by to určite pripravil aj Björnson. Sám totiž s nadšením pri rôznych príležitostiach vyvešiaval pri svojom dome zástavy. Hoci patril k vášnivým zástancom nezávislosti Nórska, najčastejšie to boli okrem domácej aj vlajky Dánska či Švédska.
Intelektuálny azyl
Aulestad je pre Nórov takmer posvätným miestom, celý areál aj s malým amfiteátrom slúži zároveň ako kultúrne centrum.
Usadlosť nájdete pár kilometrov na severozápad od Lillehammeru, mestečka, ktoré sa dostalo do povedomia hlavne vďaka zimným olympijským hrám v roku 1994.
Dom na vŕšku - ako je tu zvykom - obkolesuje len niekoľko hospodárskych a servisných budov. Z terasy mal básnik, politický vizionár a neformálny ombudsman vtedajšej doby skutočne nádherný výhľad do údolia. Z Osla sa sem utiekal do akéhosi intelektuálneho azylu pred politickými kontroverziami, do ktorých sa - treba povedať - sám aktívne zapájal.
V dome, ktorý obýval so ženou Karolínou a deťmi, je stále všetko tak, ako to bývalo za jeho života. Atmosféru vtedajšej doby najlepšie približuje obraz dánskeho maliara Pedera Severina Kroyera, na ktorom vidíme elegantnú spoločnosť so záujmom počúvajúcu rozprávanie charizmatického Björnsona. K oduševneným rečiam patrilo zjavne aj dobré víno a jedlo. Miestni nadšenci udržiavajú teda nielen literárnu, ale aj gastronomickú pamiatku svojho veľkého suseda. Zdravá mrkvová polievka, biely nesladený puding, vyklopený z formičky v tvare leva, či steak z losa podľa receptov z ich domu... aj to sa tu chráni ako súčasť björnsonovského odkazu.
Vášnivý workoholik
Björnson bol posadnutý prácou. Posielal toľko listov, že miestna pošta si musela nechať vyrobiť na jeho korešpondenciu samostatnú tašku, ktorá sa dnes stala súčasťou jeho múzea. Vytvoril ďalšie desaťtisíce článkov, stovky piesní, viac ako dvadsiatku drám, romány i poviedky. Okrem jeho Sedliackych poviedok vyšla v slovenskom preklade aj kniha s názvom Arne, básne a polemiky.
Björnson sa spolu s Ibsenom pokladajú za zakladateľov národnej drámy. „Ibsen bol lepší. Björnson písal asi priveľmi rýchlo," hovorí triezvo o svojom príbuznom Barkbuová. Dodáva, že pradedovým najlepším dielom bol zrejme jeho život.
Björnson hneval vtedajších mocných nielen podporou nórskej samostatnosti, ale aj kritikou štátnej cirkvi pre jej dogmatizmus a konzervativizmus, či s neskrývaným obdivom k objavom Charlesa Darwina a Herberta Spencera.
Mnohé darčeky a vzácne výšivky v jeho dome pochádzajú od predstaviteliek ženských hnutí, s ktorými bol ako podporovateľ volebného práva pre ženy vo veľmi úzkom kontakte. S poniektorými vraj až v priveľmi úzkom.
Multikulturalizmus
Björnson až desať rokov strávil v Ríme, kde si získal početných umeleckých priateľov i priateľky. Aj jeho dom pripomína viac európske ako tradičné nórske sídlo.
Zjavnú progresivitu domáci nadšene demonštrujú aj na vybavení jeho domácnosti. Elektrinu z vlastnej vodnej elektrárne mal v dome zavedenú o desať rokov skôr ako zvyšok údolia. Z Talianska si doniesol prvý bojler, dom bol vybavený systémom zvončekov pre každú izbu.
Barkbuová tvrdí, že Björnsona vnímajú sami Nóri viac ako básnika a literáta a že až teraz - pri príležitosti jeho výročia - sa viac dozvedajú aj o jeho politickej činnosti na podporu politických i národnostných menšín.
Príznačné je, že dnes sa aj vo vidieckom prostredí Aulestadu medzi školákmi nájdu deti z imigrantských rodín.
Okolo jeho pamätníka sa počas slávnosti motal najmladší z rodu Björnsonovcov Martin - v ruke stískajúc letáčik s portrétom svojho slávneho predka. Ustrážiť sa ho pokúšala jeho mamička - Vietnamka.
Rok Björnsona sa symbolicky skončí 8. decembra, presne na výročie jeho narodenia. Jeho pohrebu sa v roku zúčastnilo 75-tisíc ľudí, bola to určite jedna z najväčších smútočných slávností v dejinách Nórska.
„Dobro a krása" mali byť jeho posledné slová.
Cestu redaktorky do Nórska podporilo Veľvyslanectvo Nórskeho kráľovstva na Slovensku.
Prvý máj na nórsky spôsob
17. máj je deň, keď si Nóri pripomínajú prijatie ich prvej ústavy v roku 1814 a zároveň zvolenie dánskeho princa Kristiána Frederika za svojho kráľa. Je to aj rodinný sviatok, počas ktorého dospelí plnia želania svojich detí.
Nóri sú hrdí na to, že svoj najväčší štátny sviatok neslávia vojenskými prehliadkami, ale sprievodmi školákov. Jeho neodmysliteľnou súčasťou je aj prevetranie národných krojov. Zaobstaranie vyšívaného bunadu je u nich takmer celoživotnou investíciou, Nóri to však považujú za svoju národnú povinnosť. Žena, ktorá na Deň ústavy nemá na sebe kroj, pochádzajúci najlepšie z jej rodnej oblasti, má spoločenský problém.
Atmosféra podfarbovaná dychovkami pripomína naše niekdajšie Prvé máje, len v lokálnejšom a spontánnejšom podaní. Mestami a mestečkami v tento deň prechádzajú nielen detičky hrdo držiace vlajky svojich škôl a lížuce lízanky v národných farbách, ale aj rozjarené sprievody maturantov. Červené montérky, na ktoré zbierajú podpisy svojich náhodných sympatizantov, sú tradičným oblečením pre dievčatá aj chlapcov. Manifestácia dospelosti sa nezaobíde bez recesie, pomaľovaných starých áut či výbuchov petárd.
Björnson patril k tým, ktorí aktívne podporovali vznik tradície detských sprievodov. Deti v časoch búrlivého národného obrodenia posielali do ulíc aj ako akýsi živý štít. Traduje sa, že deťom, ktoré na Deň ústavy do Björnsonovho domu zavítali s procesiou, ponúkal angažovaný autor motivačne vzácnu čokoládu.
Autor: Foto - autorka