Nemilým uvítaním som sa oklamať nedal, alebo - Ako sa začala najväčšia spoznávacia cesta môjho života
Písmo:A-|A+ Diskusia nie je otvorená
Po ukončení štvrtého ročníka na FM UK v Bratislave som sa rozhodol ísť na dlhodobú zahraničnú prax. Chcel som vidieť niečo nové, spoznať novú kultúru, niečomu sa priučiť… Hoci mojou preferovanou cielovou destináciou bola Keňa, kvôli nestabilnej politickej a ekonomickej situácii so sa tam nevedel dostať.
Až som dostal ponuku zo Srí Lanky, ktorá síce tiež na tom politicky ani ekonomicky nebola bohvieako, ale spĺňala všetky moje kritéria: (1) ďaleko od domu – čo malo zaručiť aby som sa nachádzal v úplne inej kultúre a prostredí (za podmienok najväčšej neistoty sa naučime najviac) (2) dlhodobý pobyt – nechcel som ísť na krátkodobý pobyt, pokým sa “začlením” do spoločnosti, už musím odísť (3) marketingová prax – aby som urobil niečo pre svoju budúcu kariéru.
O Srí Lanke som vedel len pár vecí: (1) poloha – niekde pod Indiou a (2) Ceylonsky čaj. To je asi tak všetko, viac ma to v podstate ani nezaujímalo. Povedal som si, že sa tam podozvedám. Pri vystúpení z lietadla som bol po vyše polhodinovej ceste omráčený páliacim tropickým rovníkovým slnkom, vysokou vlhkosťou a znečisteným “dieslovym” vzduchom. Pri odvoze z letiska, kde ma čakala uvítacia delegácia, som hneď zistil, ako sa jazdí s autami ucpanom Colombe. Nielen brzda-plyn, ale takmer vždy cez plnú čiaru a za pomoci klaksónu. Kým sme sa dostali do môjho budúceho domova, myslel som, že si nedobrovoľne popri ceste budem musieť párkrát vyprázdniť žalúdok. “Wau, palmy.” Na tie som sa ešte ďalších pár mesiacov pozeral ako na niečo z iného sveta. A tie boli neskôr merítkom stupňa môjho udomácnenia sa / intergrácie v krajine. Keď som sa po asi štyroch či piatich mesiacoch na ne pozrel zo sedadla viac než napráskaného autobusu, už vo mne nevyvolali prítomnosť “exotiky”. Ako keby som sa pozeral na borovice v našej záhrade. A takýchto merítok som si postupne nachádzal viac a viac.
O dvánastej som bol hladný. Tak ma kamoš Andrew z Anglicka zobral do reštaurácie, ktorá sa podobala na dosť prízemnú cenovú skupinu, ale povedal som si, že musím byť kultúrne adaptabilný, tak som sa usmial a nemo som pozoroval obsluhu, ktorá bola celá bez seba, že vidí dvoch cudzincov. Andrew hovorí, že sme na Srí Lanke a tak treba jesť rukami. Ja som sa usmial: “OK.” Viac ryže skoncilo okolo taniera a okolo mojich úst, ale ako zážitok sa mi to rátalo a od toho momentu som sa k príboru dostal len málokedy. Prvá noc bola ťažká. Teplo, vlhko, vzduch sa ani len nepohol. Komáre nás neutále obťažovali. Ráno o 6:00 sme dostali SMS od kamošky Kalum: “Nechoďte nikam von. Je zákaz vychádzania. LTTE, takzvaní Tamilski Tigri, zaútočili na letisko.” Myslim, že v tomto momente nemusím viac spomenuť. Každý si vie predstaviť, tú vnútornú paniku. Jedna z najznámejších teroristickych skupín na svete úradovala počas minulej noci len pár desiatok kilometrov od miesta kde som sa nachádzal – medzinárodne letisko Katunayake. Každý ma však uisťoval, že je to v poriadku. (Neviem nakoľko tomu oni sami verili.) Nebol to veľmi príjemný zážitok, hlavne nie pár hodín po mojom príchode. Ak sa ale na tento môj “nešťastný” príchod na Srí Lanku pozrieme z druhej strany, uvidíme, že od 23.7.2001 sa v krajine veci len zlepšovali. Kto by pred desiatimi mesiacmi povedal, že sem tento rok príde na Srí Lanku nórska delegácia rokovať o miery s LTTE. Myslím, že takých by sa našlo málo. A čo sa vtedy zdalo byť ako jeden rok obáv o vlastný život sa veľmi rýchlo zmenilo na najväčší zážitok môjho života, z ktorého som sa naučil viac ako zo školských lavíc, či už ide o kultúru, spoločnosť, osobnú alebo profesionálnu úroveň. Môžem byť len naveky vďačný náhode, ktorá ma dostala na tento ostrov “nečakaných objaveni” – na Sri Lanku.