Je snom každého architekta postaviť mesto na zelenej lúke, o tom, že si postaví pomník, zasa sníva politik. Krížencom politika s architektom je sociálny inžinier. Dnes je tento termín trochu pejoratívny, inak to bolo pred piatimi desaťročiami, keď na stredozápade Brazílie rástla nová metropola. Plánom bolo utopické mesto, navrhnuté, aby dokonale napĺňalo potreby obyvateľov. Jeho podobu určoval architektonický smer funkcionalizmus a mesto Brasília sa jeho zásad drží tak dôsledne ako žiadne iné sídlo na svete.
Vzduch pre všetkých
Pred druhou svetovou vojnou funkcionalizmus v architektúre presadzovali architekti združení v Congres International d'Architecture Moderne (CIAM) so sídlom vo Švajčiarsku. Okolo roku 1930 skúmali tridsaťtri metropol a dospeli k nemilosrdným výsledkom. Centrá miest sú stiesnené, preľudnené a chýba im zeleň. Cesty, okolo ktorých sú stáročia sústredené, zväčša kopírujú sieť ešte zo stredoveku. Navyše, zóny, kde občania bývajú, nakupujú a chodia do práce, sú v meste rozmiestnené náhodne, čiže nie úsporne, čo ešte viac zaťažuje dopravu. Dôsledkom zlej hygieny a nedostatočného vetrania sú choroby, nízka kvalita života a vysoká úmrtnosť. Aj to je dôvod, prečo majetnejší obyvatelia centrá opúšťajú a sťahujú sa na ich okraje, najmä na svahy. Tie im poskytujú výhľad, dostatok slnka a vzduchu.
Spornejšie boli tvrdenia, čo nasledovali. Historické mestá okrem tela údajne krivia aj charakter a spôsobujú morálny úpadok - napríklad promiskuitu majú na svedomí krivolaké uličky. Ortieľ architektov preto znel: „Väčšina miest, ktoré sme skúmali, poskytuje chaotický obraz. Nevyhovujú svojmu poslaniu, ktorým je uspokojovať potreby svojich občanov.“
V ich očiach bol funkcionalizmus viac než len umeleckým hnutím. Švajčiarsky architekt Le Corbusier tvrdil, že architektúra je kľúč ku všetkému, aj k riešeniu sociálnych problémov. Niet divu, tridsiate roky minulého storočia boli pre Európu turbulentné. S industrializáciou do miest prichádzali masy náchylné prijímať radikálne riešenia, čoho sa vyššie vrstvy oprávnene obávali. V článku o Le Corbusierovi historik Eli Rubin rozoberá presvedčenie najznámejšieho z architektov funkcionalizmu: ak sa občania klonia k extrémizmu, nie je to tým, že sa im v hlavách roja nebezpečné myšlienky. Je to preto, lebo im v príbytkoch chýbajú slnko, priestor a dostatok čerstvého vzduchu.
Stodvaročný architekt Oscar Niemeyer je pre Brazílčanov ikonou, porovnateľnou
s vrcholovými futbalistami - a je stále činný. Múzeum súčasného umenia v meste
Niterói, ktoré navrhol, dokončili v roku 1996
Rozumný plán
To všetko a pre všetkých má zabezpečiť takzvané funkčné mesto. Funkcie, aké má plniť, sú tri: zamestnanie, bývanie a oddych. Zóny, kde občania bývajú, pracujú a rekreujú sa, majú byť zasvätené iba jednej funkcii a navzájom majú byť oddelené. Štvrtou funkciou je doprava. Ostatné funkcie spája tak, aby boli presuny medzi zónami čo najúspornejšie. Výsledkom je zánik ulíc, ako ich poznáme. Ideálom budú skôr rozľahlé priestranstvá, samostatne stojace budovy a medzi zónami diaľnice. Mesto, tvrdili architekti funkcionalizmu, má byť dokonalý stroj, ktorý zabezpečí hladký priebeh funkcií, aby sa v ňom nedialo nič nepredvídané, chaotické.
Ako napraviť históriu a existujúce mestá prebudovať tak, aby boli rozumné a funkčné? Jediným riešením je zrovnať ich so zemou alebo založiť od základov nové sídla na zelenej lúke. Taký bol výsledok štvrtého kongresu CIAM, ktorý do dejín vošiel pod názvom Aténska charta. Na verejnosť sa dostal o desaťročie neskôr, keď ho v roku 1942 publikoval Le Corbusier. Po vojne z neho vychádzali urbanisti východného aj západného bloku, na každodenný život mal teda tento dokument vplyv ako máloktorý v dvadsiatom storočí.
Dvaja architekti
Brazília pred druhou svetovou vojnou vonkoncom nebola architektonickou veľmocou. Keď v roku 1936 najväčšiu juhoamerickú krajinu navštívil prorok funkcionalizmu Le Corbusier, jedným z mála významných tunajších architektov bol Lucio Costa. V jeho ateliéri vtedy už rok pracoval mladý talent Oscar Niemeyer. Spoločne naprojektovali budovu ministerstva školstva a zdravotníctva v Riu de Janeiro, ktorá je pokladaná za prvý štátom dotovaný funkcionalistický mrakodrap.
Na mladého Niemeyera mal architekt z Európy určite zásadný vplyv, no zároveň sa obaja slávni architekti líšili. Elitár Le Corbusier sa domnieval, že architektúrou rieši závažné spoločenské problémy. Starším formám architektúry priznával nanajvýš historickú hodnotu, jeho ideálom boli symetria a pravý uhol. Fantázia, tvrdil, musí ustúpiť užitočnosti. Iný bol Juhoameričan Niemeyer, ktorý po rokoch o kolegovi s odstupom vyhlásil, že „bol veľký architekt, ale ako človek bol malý“. Za dôležitejšie ako architektúru pokladal to, ako človek žije, sociálne problémy vyrieši jedine revolúcia. Iné štýly akceptoval, inšpirovali ho napríklad krivky barokových kostolov. Forma nesleduje funkciu, ale krásu, oponoval Švajčiarovi. Skôr ako pravý uhol a symetria boli základom stavieb Niemeyera oblé tvary z bieleho betónu, jeho vlastnými slovami, „krivky ako morské vlny, horská krajina a krivky mojej ženy“.
Čo oboch architektov pôvodom z rozdielnych kontinentov spájalo, boli utopické názory. Kubánsky diktátor Fidel Castro vyhlásil, že jedine Niemeyer a on sám sú ozajstnými komunistami na planéte, členom Komunistickej strane Brazílie bol Niemeyer od roku 1945. Svetonázoru sa nevzdal, hoci v kariére mu prinášal problémy - stalo sa, že mu vyplienili ateliér a klienti stornovali objednávky. Keď mal v roku 1953 vycestovať do USA na miesto dekana Harvardskej školy dizajnu, ako komunistovi mu úrady Spojených štátov odmietli udeliť víza. Socialistickú víziu zástavby, kde miznú triedne rozdiely medzi obyvateľmi, vzápätí uplatnil pri meste Brasília.
Najvýznamnejšie stavby sú na Námestí troch síl (na pláne z výšky
pripomínajúce lietadlo je to miesto, kde by sedeli piloti). Keď v brazílskych
médiách zaznie „Planalto“, môže to byť pracovňa prezidenta
Palácio do Planalto aj všeobecný výraz pre celú výkonnú moc.
Odvážna vízia
Existuje niekoľko hlavných miest, ktoré z vôle politikov vznikli na zelenej lúke: austrálska Canberra, americký Washington D. C. alebo Astana v Kazachstane. Aj v Brazílii politici od konca 19. storočia plánovali nové hlavné mesto, ktoré nahradí multikultúrne Rio de Janeiro. V roku 1956 čerstvý prezident Juscelino Kubitschek de Oliveira rozhodol, že metropola Brasília vznikne na stredozápade krajiny. Plánoval, že odbremení preľudnené pobrežie, naštartuje brazílsku ekonomiku a vytvorí novú identitu, odlišnú od Ria de Janeiro, ktoré je zaťažené históriou, hlavným mestom kolónie bolo od roku 1763. Hlavným architektom mal byť vtedy už renomovaný Oscar Niemeyer. S učiteľom Lucíom Costom si podelili úlohy. Kým Costa navrhne urbanistický plán, jednotlivé vládne budovy naprojektuje Niemeyer.
Rovnostárske štvrte
Pôvodne bolo mesto určené pre päťstotisíc ľudí, najmä úradníkov. Prioritou bola plynulá doprava. Aby sa predišlo dopravným zápcham, semafory a križovatky nahradili nadjazdy a obchvaty. Ulice slúžili autám v pohybe, nie parkovaniu či chodcom, s ktorými, tvrdia kritici, urbanisti vlastne ani nepočítali. Symetrický pôdorys centrálnej štvrte pripomína motýľa, lietadlo alebo vtáka s roztvorenými krídlami. Obrovské umelé jazero Paranoa, okolo ktorého sa rozkladá, v suchých mesiacoch vyrovnáva klímu.
Jednotlivé zóny mesta boli podľa zásad Aténskej charty jednoznačne funkčne vymedzené a oddelené. Administratívne budovy lemujú Eixo Monumental, severojužnú chrbticu mesta, ktorou sú dve paralelné šesťprúdové cesty (nepravdivá legenda ju označuje za najširšiu cestu na svete, kde sa vedľa seba vojde sto automobilov). Stredom „krídel“ prechádza druhá hlavná cesta, okolo ktorej sú zasa sústredené obytné štvrte. Skladajú sa zo superblokov, v ktorých sú byty, školy aj menšie obchody. Rovnostárstvo odráža fakt, že luxusnejšie príbytky sa tu striedajú s tými jednoduchšími. Tam, kde sa obe hlavné cesty pretínajú, ležia zóny vyhradené hotelom, obchodu či kultúre.
Ak je celé mesto Brasília zapísané vo fonde Svetového dedičstva UNESCO, je to najmä vďaka budovám, ktoré navrhol Niemeyer. Najznámejšia z nich je katedrála, no politickým centrom mesta je Námestie troch síl. Budovy národného kongresu, najvyššieho súdu a prezidentského paláca (Palácio do Planalto) symbolizujú tri piliere politickej moci – legislatívnu, súdnu a exekutívnu. Ľahkosť väčšine budov, ktoré Niemeyer navrhol, dodávajú stĺpy, ktoré ich podopierajú v prízemí.
Stodvaročný architekt
Stavba mesta trvala krátko, štyridsaťjeden mesiacov v rokoch 1956 – 1960. Hlavným mestom krajiny je Brasília od 21. apríla 1960, čo je deň, keď Brazílčania spomínajú na boj za samostatnosť. Obyvatelia rôznych končín krajiny, nazývaní candongos, ktorí na stavbe pracovali, dnes spolu s potomkami plnia satelitné mestá metropoly. „Zabudnite, že Brasíliu som postavil ja a Lucio Costa. Postavili ju títo ľudia,“ vyhlasoval Niemeyer.
Veľkolepý plán však nevyšiel úplne tak, ako si prezident Kubitschek predstavoval. Keď sa koncom roku 1960 ku koncu chýlilo aj jeho funkčné obdobie, dlh krajiny v zahraničí dosahoval 3,8 miliardy dolárov. V roku 1964 v Brazílii prebehol vojenský puč. Oscar Niemeyer, ktorý bol vtedy náhodu v Európe, sa uchýlil do Francúzska, odkiaľ sa do vlasti vrátil až v roku 1985. Napriek tomu, že v decembri 2009 oslávil stodva rokov, stále nie je na dôchodku a navrhuje budovy.
Stretnutie s ním pre spravodaj mesta Litomyšl opísal Slovinec Damjan Prelovšek, autor výstavy fotografií mesta Brasília, ktorú sme mohli vidieť aj v Bratislave: „Žije kúsok od zátoky Copacabana v malom kutlochu, kde nemá ani počítač, nie je tam denné svetlo... Stále kreslí nahé ženy a z toho vyplýva jeho architektúra.“ Je teda paradox, že sám Niemeyer v usporiadanej Brasílii nikdy nebýval a dodnes žije v onom „chaotickom“ Riu de Janeiro, kde sa narodil. Ako po rokoch vidí svoj najznámejší výtvor? Sú vyjadrenia, v ktorých je k sebe kritický, aj také, kde hovorí, že by na meste Brasília ani dnes nič nemenil.
Šestnásť stĺpov brazílskej katedrály symbolizuje ruky zopnuté k nebu.
To, že jej autor Niemeyer je celoživotným presvedčením komunista,
dokladá, ako sa v Latinskej Amerike miešajú tradície
Ľudské trasy
Či je Brasília skutočne ideálnym miestom na život, by mali hodnotiť tí, čo tam obývajú. Pre väčšinu z nich je však Oscar Niemeyer národným hrdinom, na ktorého sú nekriticky hrdí. Iný pohľad môžu priniesť cudzinci. Za mesto monotónnej nudy Brasíliu označila francúzska filozofka Simone de Beauvoirová, poľský sociológ Zygmunt Bauman v knihe Globalizácia dokonca hovorí, že metropola sa „pre obyvateľov stala nočnou morou“.
Faktom je, že oproti plánom sa Brasília drasticky rozrástla. Namiesto päťstotisíc obyvateľov tu dnes v centre a satelitných mestách bývajú vyše dva milióny ľudí. Podobne ako v 19. storočí Chicago, Brasília je najväčšie z miest, ktoré začiatkom 20. storočia ešte neexistovali. Aj to sú dôvody, prečo tu dnes sú semafory, problémy s parkovaním a, samozrejme, dopravné zápchy. Doprava je však oproti iným brazílskym mestám plynulejšia a aj vodiči sú vďaka špeciálnym zákonom ohľaduplní a poučenejší ako vo zvyšku krajiny.
Čo kritici spochybňujú, je samotná Aténska charta. Dá sa mesto majstrovsky naplánovať, aby bol život jeho obyvateľov dokonale organizovaný? A je to vôbec žiaduce? Letecké snímky metropoly ukazujú to, čo pozná každý, kto býval na sídlisku. Akokoľvek efektívne sú navrhnuté cesty a chodníky, po čase ľudia prešliapu vlastné trasy odlišné od tých predurčených a pravouhlých. Článok na webe Discovering Urbanism hovorí, čo zistili výskumy podľa stôp človeka v snehu: energeticky úsporná a prirodzená pre našu chôdzu nie je priamka, ale jemná krivka. Trendom je preto takzvané organické plánovanie, ktoré trasy necháva na občanoch. Nie je vopred predurčené, mení sa v sérii adaptácií, ako to vyžadujú ľudia a ich potreby.
Mesto zo skúmavky
Paradoxom „vedeckého“ funkcionalizmu bolo práve to, že za ním neboli poriadne empirické výskumy. Inými slovami, architekt-elitár sa cítil povolaný riešiť problémy más bez toho, aby sa konkrétnych ľudí spýtal, aké sú ich každodenné problémy. Tieto a ďalšie predsudky Aténskej charty v článku odhaľuje Eli Rubin. Niet dôvodu, prečo by symetria mala prevládať nad asymetriou, rovnako ako niet štúdie, čo by dokazovala súvislosť medzi pravouhlosťou ulíc a promiskuitou ich obyvateľov, ako sa domnieval Le Corbusier a jeho kolegovia.
Ďalej zachádza sociológ Zygmunt Bauman, keď hovorí, že mesto Brasília je neľudské. S oddelením zón ľudia stratili aj možnosť náhodne sa stretávať. „Dohodnúť si rande na jedinom plánovanom fóre na Námestí ozbrojených síl bolo podľa obľúbeného vtipu to isté, ako sa stretnúť na púšti Gobi.“ K syndrómu zvanému brasilitída patrí absencia davov, prázdne nárožia, anonymné priestory a otupná monotónnosť prostredia bez vzrušenia, radosti, zmätku. „Brasília by možno dokonale vyhovovala životu ľudí splodených v skúmavke, bytostiam, ktoré by spájali administratívne a právne definície,“ odsudzuje Bauman v knihe Globalizácia. „Pre všetkých ostatných je to mesto ochudobnené o všetko naozaj ľudské, všetko, čo napĺňa život zmyslom a pre čo sa oplatí žiť.“