Schádzame z Olivovej hory a Jeruzalem by sme mohli zavrieť do dlane. Taký maličký vyzerá. Z tohto miesta sa vtesná celý do hľadáčika objektívu. Aj so zlatou strechou kupoly slávneho Skalného domu blízko mešity al-Aksá, aj s horou Sion.
Pútnici chodia na Olivovú horu preto, aby si pozreli miesto, z ktorého mal Ježiš vystúpiť na nebesia. Turisti si z tohto kopca fotia Chrámovú horu, na ktorej stojí Staré mesto Jeruzalema. Židia chodia na Olivovú horu k hrobom svojich blížnych. Nachádza sa tu rozľahlý židovský cintorín, najslávnejší a najdrahší v celom Izraeli.
Ortodoxní židia si sem chodia uctiť svojich predkov. Odetí sú tradične do čiernej, úplne jednoducho, hlavy skrývajú pod klobúkmi, spod nich im visia pajesy. Ak zostúpite nižšie, nájdete tu malý kostolík Pater Noster.
Zasvätený je modlitbe Otčenáš, lebo Ježiš ju mal svojich apoštolov učiť práve tu. Neďaleko je Getsemanská záhrada, miesto Judášovej zrady a Ježišových posledných modlitieb pred zatknutím. Navyše veriaci východných cirkví ju považujú aj za miesto posledného odpočinku Panny Márie.
Dnes je oplotená a prekvapivo malá. Len zhrubnuté kmene olivovníkov sú svedectvom o jej veku. Botanici sa dokonca domnievajú, že niektoré zo stromov tu začali rásť ešte v časoch predkresťanských. A práve podľa olivovníkov dostala záhrada aj pomenovanie.
V aramejčine totiž výraz gat-šmane znamená olivový lis.
K pamiatkam cez detektor kovov
Každý, kto sa chce dotknúť Múru nárekov, pozostatku Starého mesta, musí prejsť cez vojenskú kontrolu a detektor kovov. „Okrem švajčiarskych nožíkov sa desiatkam vojakov nepáči ani Biblia," hovorí náš sprievodca, rímskokatolícky kňaz. Pre židov je to možno najduchovnejšie miesto na svete a dobre si ho strážia. Pozostatku Západného múru starého Jeruzalema sa môže dotknúť každý, kto prejde kontrolou a dá si na hlavu typickú židovskú pokrývku hlavy - kipu. Papierové požičajú rovno na mieste.
Mužská a ženská časť múru je rozdelená plotom. Židia sa tu modlia k Jahvemu, ostatní ku svojmu bohu. Súčasťou modlitby je aj vkladanie želaní napísaných na malých lístočkoch do steny. Aby sa prosba vyplnila, od múru vraj treba odchádzať otočený tvárou k stene. Ťažšie ako nájsť v Jeruzaleme Múr nárekov je objaviť v ňom škáru, v ktorej ešte nie je napchatý žiaden papier. A to ho pravidelne „čistia".
Labyrint Starého mesta
Život v Starom meste vibruje v rýchlom futbalovom tempe. Na maličkom námestí tu deti kopú do lopty. Aj ľudia, ktorí majú výbornú priestorovú orientáciu, môžu mať problém zorientovať sa v labyrinte tesných uličiek, kde sa hudba z magnetofónu mieša s poľštinou, ruštinou, angličtinou a arabčinou.
Vône korenia sa tu dostávajú pod kožu a stále sa násobia. Človek sa ani nenazdá a je na konci Krížovej cesty - Via Dolorosa. Stojíme na námestí pod minaretom pred akýmsi čudesným veľkým domom. „To je koniec Krížovej cesty, miesto, kde bol ukrižovaný a pochovaný Kristus," oznamuje nám stroho náš sprievodca.
Akoby aj nie, hovorí to každej skupine turistov už roky. Chrám je zvláštny, taký obyčajný navonok. Hneď za vstupným portálom skupina ľudí padá na kolená a bozkáva akýsi kameň. To tam mali uložiť Ježišovo telo, keď ho zvesili z kríža. Druhou dominantou chrámu je Boží hrob. Vlastne hrobka s dvoma malými miestnosťami, pred ktorými sa sústavne tlačí nedočkavý dav pútnikov.
Na poschodí chrámu je miestnosť v úrovni, ktorej mal byť Ježiš ukrižovaný. Golgotu tu symbolizuje vyhĺbenina s pieskom vo vnútri, diera, v ktorej mal byť vsadený kríž. Dnes do nej môžete strčiť ruku.
Temné chodby chrámu plní vôňa myrhy. Je neskoré popoludnie a okolo nás prechádzajú procesie s kňazmi a mníchmi. Pod nohy si svietia sviečkami, chrámom znejú pomalé tóny náboženských hymien. „Chrám chátra. Je to tým, že osem cirkví vedie dlhodobo spory o jeho správu a keďže sa nevedia dohodnúť, nikto sa oň ani poriadne nestará," vysvetľuje sprievodca.
Nedorozumenia zástupcov jednotlivých cirkví došli až tak ďaleko, že chrám chodí ráno odomykať a večer zamykať moslim za účasti zástupcov všetkých cirkví. Rozhodol o tom turecký sultán, ktorý v tom čase krajinu ovládal - keďže sa jednotlivé cirkvi nevedeli dohodnúť na správe chrámu. Tomu sa hovorí ekuména.
Ženský raj
Na ulici ochutnávame čerstvú šťavu z granátového jablka, vraj symbolu lásky. Prívlastok dostalo preto, že zvonku je tvrdé a odolné, ale zvnútra sladké a chutné. V uličkách starého Jeruzalema kúpite umenie aj gýč, kúsky z originálnej arménskej keramiky či najrôznejšie šperky. Turecký med s mandľami, rímsku rascu a šafran, ako aj všetky ostatné voňavé poklady Blízkeho východu: čerstvé jahody veľké ako marhule a gaštany ako detská päsť. Na trhu je rušno, všetci sa prekrikujú a zjednávajú. Prechádzame okolo obchodíkov so šatkami a cítime sa ako v malom ženskom raji. Všetky ženy sú krásne.
Okolo ješív na Sion
Na hore Sion je veľa ješív, židovských náboženských škôl, aj socha Dávida. Sedí na akomsi stolci a v rukách zviera lýru. Ktosi mu na nej pretrhal struny a Dávida postriekal červeným sprejom.
Zvláštne, že si trúfol, všade sú nainštalované bezpečnostné kamery. Len pár schodov nahor a stojíme v miestnosti s krásnymi vitrážnymi oknami. Sme vo Večeradle. Dnes je to len prázdne miesto s holými stenami a akýmsi výklenkom, ktorý tu zanechali moslimovia. Ukladali doň svoju posvätnú knihu - Korán.
Politika na cestách
Nohy po celodenných prechádzkach Jeruzalema bolia, ešteže sa môžeme spoľahnúť na autobus a šoféra Suhela. Kúsok pred východom z Východného Jeruzalema na svetelnej križovatke zrazu svieti červená. „Ten semafor je politický," hovorí Suhel po niekoľkých minútach státia.
Prekročiť pomyselnú hranicu medzi židovskou a moslimskou časťou mesta je komplikovanejšie, ako sa zdá. „Ak idete zo židovskej časti do moslimskej, dostanete sa tam relatívne rýchlo. Opačne je to však problém, zelená svieti len pár sekúnd. Židia takto využívajú svoju silu proti moslimom," vysvetľuje Suhel. Majú tu čudné móresy. A to všetko pre vieru v Boha, ktorého každý z nás trochu inak nazýva a inak sa k nemu modlí.