Pripravené v spolupráci so Združením
pre rozvoj a zviditeľnenie miest a obcí Slovenska
Prvá písomná zmienka o Toporci pochádza z roku 1297. V listine Spišskej kapituly, vystavenej v deň mučeníkov Jána a Pavla, sú spomenuté už dva Toporce - Nový a Starý Toporec. Zakladateľmi oboch boli šľachtici zo Spišského Hrhova, Görgeyovci. Görgeyovci založili v tejto časti Spiša i ďalšie osady. Medzi staršími dedinami, ktoré sa roku 1310 stali predmetom rodinnej deľby, bola aj osada „Senwalth“ (Schönwald), čo je dnešný Pustovec. Šľachtická rodina Görgeyovcov patrila na Spiši medzi najvýznamnejšie. Aby šľachtici zvládli svoje úlohy ako elita krajiny, museli mať dobré vzdelanie. Preto roku 1580 založil Krištof s bratom Ladislavom školu pre magnátov v Spišskom Hrhove. V dôsledku prenasledovania protestantov v dobe protireformácie bola táto škola v roku 1670 preložená do Toporca a bola školou šľachtických cností a protestantizmu. Vyučovali sa v nej okrem iného gréčtina, latinčina a nemčina. Zanikla v roku 1735.
Niet sa preto čo diviť, keď dominantu obce tvoria štyri görgeyovské kaštiele. V jednom z nich sa nachádza materská škola, druhý je obývaný, tretí a štvrtý (na Pustovci) chátrajú.
Lokalita Pustovec je na starších mapách severného Spiša zaznačená ako „Wüste Kirch“ (Pustý kostol). Tento murovaný kostol bol opustený už polovici 13. storočia. Zánik kostola na Pustovci súvisel so založením Nového Toporca nemeckými osadníkmi. Po jeho vzniku na výhodnejšom mieste stratil kostol starého sídliska svojich udržiavateľov, v dôsledku čoho časom spustol. Dnes tu niet ani stopy po kostole, pretože kamene z jeho muriva boli použité na stavbu nového görgeyovského kaštieľa v Toporci v roku 1794.
Obyvatelia Toporca a okolitých obcí boli poddanými Görgeyovcov, boli povinní odovzdávať desiatok a odvádzať robotu. Šľachtická rodina spravovala obec ako svoj majetok, delila si ich medzi sebou, dávali do zálohy, delili ich a vymieňali. Toporec bol poľnohospodárskou obcou. Samostatní roľníci boli zväčša evanjelici, oni rozhodovali o živote obce. Evanjelická obec udržiavala kostol, školu, ako aj faru. Práve tak to bolo aj u katolíkov.
Podľa vizitácie boli obyvatelia Slováci a Nemci. Obyvatelia slovenskej a nemeckej národnosti žili v podstate v obci po stáročia, pričom nemecké obyvateľstvo tvorilo väčšinu až do obdobia po prvej svetovej vojne. To v mnohom ovplyvnilo osudy obce.
Nemecké obyvateľstvo obce malo svoje nemecké nárečie, ktoré bolo veľmi ovplyvnené slovenčinou. Muži a ženy obce nosili cez sviatky, svadby a pri iných príležitostiach kroje, ktoré si veľmi vážili a mnohí sa s nimi aj v roku 1945 od-sťahovali.
Obec leží na južnom úpätí Spišskej Magury, je vzdialená asi dva kilometre od rázcestia do Podolínca. Neďaleko je aj Červený kláštor.
Na okraji lesa vyviera aj kyselka, pre ktorú si chodia ľudia zo širokého okolia. Neďaleko obce sa nachádzajú dva národné parky: Tatranský a Pieninský.