ILUSTRAČNÉ FOTO – ČTK
to sú rozdiely na prvý pohľad väčšie než akákoľvek podobnosť.
Uvažovať o Afrike ako o jednom ekonomickom, politickom či kultúrnom celku je nezmysel, i keď je to možno jednoduchšie a pohodlnejšie. Rozdiely medzi africkými krajinami sú totiž priveľké. Dokonca i vnútri jednotlivých krajín, napríklad v Tanzánii, kde sú spory medzi vnútrom a ostrovom Zanzibar takmer na dennom poriadku, nájdeme často radikálne názorové rozdiely a prístupy.
V prípade Afriky hovorme skôr o rozmanitosti, rôznorodosti, lebo pri hľadaní riešení ekonomických výziev, ktorým čelia africké krajiny, je oveľa zmysluplnejšie uvažovať o ich rozdielnych regiónoch. Našťastie sa tak už deje. V tomto zmysle už prebieha veľa praktických krokov, hoci ešte nie všetky sa vyvíjajú pôvodným smerom, ktorý mali na mysli ich iniciátori.
Ekonomické spoločenstvo západoafrických štátov (ECOWAS) napríklad celkom neočakávane dokázalo svoju vôľu aj schopnosť intervenovať v regionálnych konfliktoch, napríklad v prípade šokujúcej občianskej vojny v Sierre Leone. Menej viditeľnou, ale hádam ešte dôležitejšou iniciatívou ECOWAS je smerovanie k regionálnej ekonomickej integrácii – už stanoveným cieľom je tu vytvoriť jednotnú menu.
V Južnej Afrike sa Juhoafrické rozvojové spoločenstvo (SADC) po neistom štarte začalo venovať mnohým spoločným projektom – ústredný význam má dopravná infraštruktúra, ktorej neutešený stav negatívne ovplyvňuje vnútroafrický obchod. Integračným projektom sa venujú aj východoafrické krajiny a zdá sa, že sa poučili z predchádzajúcich neúspechov v regióne, ktoré boli dôsledkom unáhlených, neprimeraných a prehnane ambicióznych plánov.
Európska únia – samozrejme, v úplne odlišnom prostredí – vznikla na základe spoločných hodnôt a cieľov. Jej dejiny sa začali písať v čase, keď sa väčšina Európy spamätúvala z následkov druhej svetovej vojny. Snaha o africkú regionálnu integráciu dnes stojí pred podobným ekonomickým imperatívom; aj ona musí stáť na spoločných hodnotách, nie na vágnych predstavách geografického determinizmu.
Organizácia africkej jednoty, premenovaná na Africkú úniu, si v čase svojho vzniku (1963) predsavzala veľmi vysoké ciele. Zabudla na skutočnosť, že aj zoskupenie typu EÚ začínalo drobnými, praktickými krôčikmi vpred.
Africké summity, na ktorých sme v minulosti za jedným rokovacím stolom videli spoločne zasadať demokratov i diktátorov z rôznych jazykových, náboženských aj kultúrnych prostredí, priniesli len málo spoločných rozvojových politík, pretože si voľkali vo vzletnej, úplne nereálnej rétorike. Čo stále chýba, je dôkladná úvaha nad tým, čo tvorí podstatnú časť konceptu spoločných hodnôt, a kontext praktických projektov, na ktorých môžu africké krajiny spolupracovať.
Paralela s európskou integráciou je tu zrejmá. Európska jednota vyrástla z túžby po ukončení konfliktov. Tento cieľ členské krajiny EÚ splnili. Ozbrojené konflikty dnes pustošia nemálo afrických krajín; praktická regionálna integrácia by rovnaký efekt mohla dosiahnuť aj v Afrike. A ECOWAS už ukazuje smer.
Spoločné hodnoty a rovnaké zmýšľanie neznamenajú nutne vytváranie nových politických celkov. Bol by to zvrhlý cieľ regionálnej spolupráce, keby plané politické reči prehlušili triezvu politiku. Prehnane vášnivá rétorika už dokázala poškodiť nemálo afrických iniciatív, pričom mnoho významných priemyselných krajín a medzinárodných organizácií to, žiaľ, ešte napomáha, keď slovne podporuje plány, ktoré nemieni podporiť praktickou pomocou.
Ak sa niečo z toho má zmeniť, musí sa najprv zmeniť pohľad na Afriku ako na jednoliatu žalostnú masu, ktorá investorov i globálnu verejnosť odrádza od trvalejšej podpory. To znamená informovať. To znamená informovať prostredníctvom rovnako vyspelých, neutrálnych a nezaujatých analýz, ktoré napríklad OECD spracúva pre svoje vlastné členské krajiny. Africké ekonomické vyhliadky (AEO), novovzniknutá iniciatíva, ktorá sa zameriava na potláčanie stereotypov rozborom porovnávacích príležitostí a možností dvadsiatich dvoch krajín, je práve na modeli OECD založená.
Takto získavané informácie sú veľmi potrebné, ak majú investori a darcovia podporiť praktickú regionálnu politiku, ktorú Afrika potrebuje. Politické iniciatívy ako zníženie dlhu, domáce a zahraničné výrobné investície či prístup afrických výrobkov na trhy krajín OECD, ktoré by nepochybne prispeli k zlepšeniu ekonomických vyhliadok tohto svetadielu, sa môžu presadiť len v prípade, že budú jasne definované výhody a prínosy. Vyššia účasť na svetovej ekonomike ako dôsledok znižovania obchodných bariér však bude možná len vtedy, ak budú posilnené africké regionálne inštitúcie.
Nemalo by zmysel obhajovať regionalizmus len tak, pre nič za nič. Skúsenosti z Európy dokazujú, že dohody, podložené spoločnými hodnotami, kolegiálnou kritikou a jasne definovanými a dosiahnuteľnými cieľmi, sú základom úspešne rastúcej ekonomiky. Spoločné regionálne projekty sú dnes pre Afriku tou najlepšou príležitosťou vybudovať takú infraštruktúru, akú ekonomiky afrických krajín potrebujú. Africká jednota nemusí zostať len snom. Možno ju vybudovať s pomocou realizovateľných regionálnych projektov podložených hodnotami, s ktorými súhlasia všetci Afričania a ktoré sú výsledkom spoľahlivej, triezvej analýzy. Rozmanitosť Afriky je jej najväčšou silou.
Autor: JORGE BRAGA DE MACEDO(Autor je predsedom Centra OECD pre vývoj so sídlom v Paríži)