st spod Pyrenejí do srdca Galície sa stala obľúbenou turistickou atrakciou.
Lemujú ju všadeprítomné žlté šípky, staré kláštory, zchátrané a opustené dedinky, ale aj veľké mestá s monumentálnymi katedrálami. Pre niekoho je to turistika, pre niekoho test vlastných schopností a pre niekoho púť, ktorá v sebe ukrýva mystiku stáročnej náboženskej tradície. Putovanie do Santiaga de Compostela je však v prvom rade dobrodružstvo, na ktoré nikdy nezabudnete.
Sedí tam nehybne už osem storočí. V jednej ruke palica, v druhej rozvinutý papier s nápisom Misit me Dominus. Poslal ma Pán. Vyzerá trochu smutne. Akoby mu prekážalo, že medzi neho a ľudí postavili ohradu z mreží. Kedysi mu pútnici z vďaky, že došli do cieľa, položili ruky na nohu. Teraz sa socha apoštola Jakuba len nehybne prizerá z centrálneho stĺpu vstupnej brány na frmol pod sebou.
Katedrála v Santiagu de Compostela žije svojím životom. Ruch ako na trhovisku, pútnici, ktorí vyčerpane sedia na dlážke, cvakanie fotoaparátov a vzrušené výkriky tých, ktorí sa po dlhých spoločne prejdených kilometroch opäť stretli.
Ten, kto si myslí, že Jakub sa musí v hrobe obracať, má možnosť si to na vlastné oči overiť. Ak ho neodradia dlhokánske rady pred vstupom do krypty pod hlavným oltárom. Na pravé poludnie však všetko utíchne. Pred dav predstúpi kňaz, ktorý vyratúva, koľko pútnikov a z akých krajín dnes do metropoly Galície dorazilo. Pri Slovensku sa kdesi zozadu ozve búrlivý potlesk. Je nás tu viac. Nasleduje vyše hodinová omša.
Sedemnásť dní predtým a päťsto kilometrov od katedrály bola naša predstava o chrámoch v Španielsku iná. Katedrála v Burgose, kde sme začínali našu púť, pôsobila honosnejšie a dovnútra sa dalo dostať len za poplatok. Mali sme za sebou noc v miestnom albergue, ubytovni pre pútnikov. Dostali sme tam pútnický pas, takzvaný credencial - aj prvú lekciu.
Väčšina pútnikov spí v jednej veľkej miestnosti na poschodových posteliach. Tí, čo si pred príchodom prečítali rady pútnikom v bedekeri, mali na brutálnu symfóniu chrápajúcich pripravené štuple do uší. Tí, čo šli spať neskoro, ráno zase preklínali všetkých, ktorí o piatej šušťali vakmi a vyrážali skôr, ako začalo byť horúco.
Pod neúprosným kastílskym slnkom
Aj keď od 8. storočia, keď k objavenému hrobu apoštola Jakuba začali chodiť prví pútnici, vzniklo niekoľko rôznych trás. Najväčšiu tradíciu má takzvaná Camino Francés. Začína sa na francúzsko-španielskom pohraničí, v mestečku Saint Jean Pied de Port. Do cieľa je to odtiaľ 798 kilometrov, začať sa však dá kdekoľvek. Na osvedčenie o absolvovaní púte stačí totiž prejsť peši len sto kilometrov.
Ideálnym miestom na štart, ak si nemôžete dovoliť šľapať viac ako tri týždne, je Burgos, odkiaľ je to do Santiaga približne päťsto kilometrov. Mnohí pútnici však začínajú aj v Leone (312 kilometrov) či v horskej dedinke O´Cebreiro (asi 150 kilometrov). Nevýhodou štartu v Burgose je to, že po opustení hradieb mesta vás čaká nehostiná kastílska plošina, kde keď chytíte dážď, veľmi rýchlo vás môže prejsť chuť došľapať to až do cieľa.
Španieli zo žartu vravia, že okrem žltých šípok, označujúcich trasu púte, na nej môžete vidieť už len kostolíky a kravské lajná. Španielsky vidiek však dokáže očariť svojou bezprostrednou atmosférou. Vďaka caminu vznikli v každej dedinke malé caffeterie na občerstvenie pútnikov. Za dobrú kávu s mliekom tu zaplatíte len jedno euro. Horšie je to už s jedlom.
Menu del Dia, ktoré začína na cene 6 eur (tie horšie) síce ponúka okrem predjedla a dezertu aj celú fľašu vína, len si to málokedy môžete dovoliť. Väčšina ubytovní prešla od dobrovoľných príspevkov za noc k pevne určeným taxám, a tam, kde okrem postele natrafíte aj na sprchu či nebodaj internet, necháte aj desať eur.
Cez Palenciu treba prejsť čo najrýchlejšie. Stromy tu rastú len popri ceste, zato dedinky vás očaria závanom stredoveku. Románske kostolíky v mestečkách Carrión de los Condes či v Sahagúne, kde stojí najväčší španielsky benediktínsky kláštor, sa dajú pozrieť bez poplatkov. Ľahko sa vám môže stať, že pre únavu, keď sa človek pozerá už len na špičky vlastných topánok, prepasiete naozajstné skvosty architektúry. V severnom Španielsku je ich niekoľko.
Keďže vyprahnutá zem mesety, ako plošinu v Kastílii volajú, potrebovala s vodou pomôcť, začali tu v 18. storočí stavať faraónsky projekt vodného kanála. Nakoniec z neho dokončili len 200 kilometrov, na mostoch cez Canal Castilla sa však každý na chvíľu zastaví. Mosty vôbec boli pre architektov výzvou vyblázniť sa. Medzi najkrajšie patrí 900 rokov starý kamenný most v Puente la Reina či najdlhší most v Hospital del Olbigo.
Závan španielskeho stredoveku
Po prvých dňoch a pľuzgieroch si rýchlo osvojíte svoj denný režim. Skoré vstávanie, prvá prestávka po desiatich kilometroch, prvé nákupy. Tie je dobré urobiť ešte dopoludnia, pretože popoludní pre siestu otvárajú obchody až o piatej. Najneskôr o jednej popoludní je dobré byť v cieli, aby ste sa vyhli prudkému slnku. Navyše ubytovne bývajú už neskôr plné a riskujete, že budete spať síce pod strechou, ale na zemi.
Takmer v každom albergue sa poobede spí. Aj keď sa tento čas dá využiť na opranie vecí či prehliadku mestečka, organizmus býva neúprosný. Netreba to však preháňať. O desiatej večer sa v každom albergue vypínajú svetlá a ak ste dovtedy spali, čaká vás prebdená noc.
León je posledné veľké mesto v provincii Kastília. Stará gotická katedrála nie je jedinou stavbou, ktorá stojí za návštevu. Casa de Botines, dnes budova banky, je jednou z dvoch stavieb, ktoré architekt Antoni Gaudí postavil mimo rodného Katalánska. Na tú druhú natrafíte tiež po trase púte, v Astorge.
Galícia vás konečne prekvapí zeleňou aj kopcami. Práve tu sa začínajú pútnici zbavovať prvých nepotrebných vecí z batoha, pretože po dvoch stovkách kilometrov v nohách zaváži zrazu každý gram. Ideálne je nechať nepotrebné veci pri Crus de Ferro na vrchu Montes de León. Je tam postavený kovový kríž na hŕbe kamenia, ktoré tam symbolicky nosia pútnici ako symbol ťarchy, ktorej sa prišli zbaviť. Spodná časť podstavca je ovešaná tými najbizarnejšími vecami.
Najvyššie položeným bodom púte je horská dedinka O´Cebreiro, ktorú postavili na hrebeni pohoria Sierra del Courel vo výške 1300 metrov nad morom. Už niekoľko rokov tam funguje moderne vybavená ubytovňa. Keďže mnohí pútnici začínajú práve tu, do jednej miestnosti sa tu snažili napratať čo najviac postelí. A podarilo sa. Keď prvýkrát nazriete dnu, neubránite sa pocitu, že ste vo väzenskom bloku.
Úplne iný zážitok ponúka albergue v starom benediktínskom kláštore v mestečku Samos, do ktorého zídete práve z O´Cebreira. Okrem toho, že spíte medzi kláštornými múrmi a zadarmo, pri večerných modlitbách v priľahlom kostole môžete zažiť atmosféru z Ecovho románu Meno ruže. Starí mnísi tu dodnes spievajú svoje chorály v latinčine.
Precitnutie v Santiagu
Posledné kilometre pred Santiagom sa menia na preteky. Počet pútnikov v uliciach sa zvyšuje a dovtedy kamené či hlinené cesty sa menia na asfaltové. Posledná noc v Monte do Gozo, len päť kilometrov od Santiaga, je akousi fiestou. V obrovskom albergue, ktoré tu vybudovali v roku 1989 pri príležitosti stretnutia mládeže s pápežom Jánom Pavlom II., je zberným strediskom pútnikov. Stretnete tu tých, s ktorými ste sa míňali a predbiehali počas celého putovania. Prvýkrát sa tu poriadne vyspíte, pretože do cieľa je to už len hodinka cesty.
Až v Santiagu de Compostela si uvedomíte, že na tri týždne pre vás zastal čas. Každý deň ste kráčali, a nevedeli, čo bude v cieli. Uvedomíte si, že málokoho, s kým ste prešli desiatky kilometrov spolu, poznáte po mene, Boli ste len pútnikom, bez identity či spoločenského statusu. Oslobodenie sa od seba je asi najcennejšou skúsenosťou putovania do Santiaga.
