ch jedinečnosti.
Zrejme aj preto je dnes na Slovensku z celkovej výmery lesov približne iba jedno percento tých, ktoré si dokázali zachovať pôvodný pralesovitý charakter. Možno nie sú také známe ako najväčšie pralesy sveta, majú však nielen svojho ducha, ale predovšetkým dušu. Tú dušu, ktorej nie vždy dokáže moderný človek rozumieť.
Rozprávka a realita
Nájdeme v nich malé divy prírody, ktoré odpozorovali aj tvorcovia mnohých rozprávok. Chodiace stromy, mŕtve drevo aj obrovité jedle, ktoré zomierajú postojačky. Ale tiež zázrak života v podobe malých semenáčikov. Uchytia sa na práchnivejúcom pni a trpezlivo čakajú na svoju chvíľu. Hovorí sa tomu aj zmladzovanie na mŕtvom dreve a niekedy trvá tento proces dlhé roky.
Desať, dvanásť či päťdesiat rokov. Sú dokonca prípady, že budúci „veľký strom" vegetuje ako malý stromček aj neuveriteľných osemdesiat rokov. Najtypickejšia je v tom práve jedľa. „Príroda má dostatok času, prostriedkov aj priestoru. Na rozdiel od človeka sa nemá kam ponáhľať," hovorí Marián Jasík, bývalý šéf Národného parku Nízke Tatry, dnes projektový manažér medzinárodnej neziskovej organizácie Forest Stewardship Council (FSC Slovensko). V rámci projektu, ktorý je zameraný na ochranu pralesov Slovenska, snaží sa FSC presne zmapovať pralesy na Slovensku, vytvoriť ich podrobnú databázu a zabezpečiť primárnu ochranu týchto vzácnych lesných ekosystémov.
Koľko máme pralesov?
„Pralesovité zvyšky lesov predstavujú prírodné unikáty, no verejne dostupné informácie o ich výskyte a charakteristike sú veľmi obmedzené," hovorí Jasík. Navyše hrozí, že aj to jediné percento vzácnych lesov nedokážeme pre budúce generácie uchovať. Dôvodom je budovanie lesných ciest či ťažba dreva. Iba časť dnešných pralesov je totiž chránená v rámci siete prírodných rezervácií. Aj preto sa črtá východisko v postupnom zabezpečení územnej legislatívy na ochranu pralesovitých zvyškov lesov.
„Namieste je zrejme otázka, ako s nimi človek v budúcnosti naloží. Či ich bude chrániť, alebo sa do nich jednoducho pustí," kladie si otázku Marián Jasík. Pochváli spoluprácu s Národným lesníckym centrom, ktoré poskytlo FSC podklady pre mapovanie jednotlivých lokalít. Poslednou ucelenou prácou o pralesoch bola totiž publikácia profesora Štefana Korpeľa z roku 1989 - Pralesy Slovenska, ktorú je už nevyhnutné aktualizovať. Odborníci z FSC preto vytypovali 326 lokalít, ktoré by mohli kritériá pre prales spĺňať. Podľa doterajších skúseností a zmapovaní zhruba stovky lokalít sa ukazuje, že existencia pralesa sa potvrdila na tridsiatich - tridsiatich piatich lokalitách.
Stúpanie do neba
Neďaleko Starých Hôr sa nachádza pozoruhodná, no laickej verejnosti takmer neznáma lokalita pralesovitého charakteru. Jelenec svojím spôsobom ostáva záhadou aj pre skúsených odborníkov. Zatiaľ nevedia presne povedať, prečo sa práve tento úzky pás lesa zachoval takmer v neporušenom stave. Okolité lesy sú totiž poznamenané ľudskou činnosťou pomerne výrazne. Oproti Jelencu sa nachádzajú strmé zalesnené svahy, ktoré pred niekoľkými rokmi zachvátil mohutný lesný požiar. Lokalita Jelenca je ťažko dostupná, nevedie sem žiadna cesta ani horský chodník. „Ak sa les niekde zachoval v takejto takmer neporušenej forme, zvyčajne za to nevďačí ľuďom, ale práve svojej nedostupnosti," hovorí Jasík.
Iba niekoľko desiatok metrov od Jelenca prechádza rušná cesta smerom na Donovaly, v blízkosti sa nachádza aj pamätník nestora slovenského lesníctva Jozefa Dekreta Matejovie. Ľudia, ktorí sa pri ňom zastavia, zväčša ani len netušia, že kúsok od nich si žije svoj vlastný život pozoruhodný prales. Už o pár minút sa na vlastnej koži presvedčíme, čo mal Marián Jasík na mysli, keď hovoril o nedostupnosti pralesa.
Ako sa k Jelencu po strmej lúke približujeme, musíme si pomáhať „rúčkovaním" a poslednom spásou sú pre nás neraz suché trsy trávy. Zúfalo sa ich snažíme zachytiť, lebo šmýkanie nadol by sa dalo ťažko ubrzdiť. V samotnom lese je sklon podobný. Človeku sa ani nechce veriť, ako sa obrovské stromy dokážu udržať na vápencovom podloží v neobvykle strmom teréne. „Odhadujem, že sklon je tu viac ako štyridsaťpäť stupňov, takže miestami sa blíži k sto percentám." Pás zachovalého porastu je iba dvestopäťdesiat metrov široký a celá rozloha pralesa je približne pätnásť hektárov.
Vyčistite ten les, prosím
Ak chceme bezpečne počúvať výklad, chvíľu musíme hľadať kúsok rovnej pôdy, na ktorej by sa nohy nešmýkali. Marián Jasík nám zatiaľ vysvetľuje, čo všetko robí prales pralesom. Sú to napríklad hrubé stromy - čím bohatšia je pôda na živiny, tým býva strom mohutnejší. Tiež stromy blízko fyzického veku, ako zvyknú odborníci elegantne nazývať mohutných drevených dôchodcov.
Keď im vyprší čas žitia, ktorý býva neraz úctyhodný, samovoľne odumierajú. Podobne, ako pri ich zrode, to môže trvať niekoľko desiatok rokov. Strom najprv vyschne, odlomí sa z neho vrcholec, potom ďalšie časti a pomaly - pomaličky sa rozkladá. Pre prales by tiež malo platiť, že na malej ploche sú zastúpené stromy rôznych hrúbok a nesmie v ňom chýbať hrubé mŕtve drevo. Stojace či ležiace, vo všetkých štádiách rozkladu. Nie je pritom ojedinelé, že sa odborníci občas stretnú aj s úsmevnými otázkami: Prečo je v tom pralese taký neporiadok? Vari sa nenájde nik, kto by to napadané drevo z lesa vyťahal a urobil tam konečne poriadok?
„V ekosystéme má práve mŕtve drevo obrovský význam. Viažu sa naň huby, machy, lišajníky, bezstavovce a hmyz. Mŕtve drevo je základom druhovej pestrosti," vysvetľuje Jasík. Práve vďaka nemu sa v pralesoch vyskytujú niektoré druhy organizmov, ktoré v hospodárskych lesoch nenájdete. Je to napríklad vzácna machovitá rastlina kyjanôčka zelená, ktorá sa považuje za indikátor prirodzenosti lesa. Život pralesa má svoje zákonitosti, prechádza štádiami dorastania, optima a rozpadu. V prípade Jelenca tento cyklus určujú jedle a trvá približne tristopäťdesiat - štyristo rokov. Buky sa za toto obdobie vymenia dvakrát.
Putovanie za katastrofami
Marián Jasík hovorí, že dôležitou súčasťou ich projektu je aj hľadanie optimálnej cesty, ako využiť potenciál pralesov pre rozvoj poznávacieho turizmu. Chcú sa zamerať predovšetkým na oblasť karpatských bukových pralesov na východe Slovenska, ktoré sú na Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Ide o tri lokality v Národnom parku Poloniny - Havešovú, Stužicu, Rožok a Kyjovský prales vo Vihorlatských vrchoch. Pri úvahách o turistickom využití podobných lokalít sa vo svete čoraz viac využíva aj takzvaná katastrofická či zážitková turistika. Ide o návštevu lokalít, poznamenaných napríklad erupciami sopky, no tiež lykožrútom a vetrom. Príkladom môže byť Bavorský les, ktorý po kalamite pred štvrťstoročím ponechali na samovývoj. Dnes prichádzajú ľudia z celého sveta, aby prirodzenú obnovu zničeného lesa mohli vidieť na vlastné oči.
Vstup zakázaný
Do najznámejších a najcennejších pralesov Slovenska je však pre verejnosť vstup zakázaný. Pre ochranu vzácneho územia to má svoje opodstatnenie. K takýmto lokalitám patrí napríklad Badínsky prales neďaleko Banskej Bystrice, alebo Dobročský prales pri Čiernom Balogu. Platí v nich piaty, najprísnejší stupeň ochrany prírody. Obidva pralesy patria zároveň k najstarším na Slovensku, ich prísna ochrana trvá od roku 1913. V roku 1996 zrušili jediný náučný chodník vnútrom Dobročského pralesa a dnes sa verejnosť dostane iba na turistický chodník, ktorý vedie po severnej hranici rezervácie. Dovnútra pralesa môžu vojsť iba odborníci za vedeckými a vzdelávacími účelmi.
Najvyššia jedľa
Sprevádzanie verejnosti po hranici pralesa zabezpečuje vidiecka rozvojová aktivita Vydra z Čierneho Balogu. Pre Zuzanu Sitarčíkovú, ktorá má turistov často na starosti, je Dobročský prales srdcovou záležitosťou. Práve jej otec prišiel ako prvý na to, že preslávenú Dobročskú jedľu, ktorá si dokonca vyslúžila písanie s veľkým „D", zlomil v novembri pred štyridsiatimi piatimi rokmi víchor. Tento legendárny strom patril medzi najmohutnejšie a jeho vek odhadli na štyristopäťdesiat až päťsto rokov. Priemer kmeňa bol 193 centimetrov, strom vážil úctyhodných tridsaťosem ton. Dnes z neho ostalo torzo, ktoré sa neustále zmenšuje, no pohľad naň je stále rovnako fascinujúci.
„Postupne sa rozpadá. Pred dvoma - troma rokmi ešte bola zachovaná podstatne väčšia časť kmeňa, o pár rokov z neho zrejme nezostane nič. Postupne splynie so zemou," hovorí Ivan Rybár zo Štátnej ochrany prírody SR - Správy Chránenej krajinnej oblasti Poľana. Medzi odborníkmi sa v minulosti diskutovalo aj o tom, či torzo výnimočného stromu nezakonzervovať. Nakoniec však zvíťazil prirodzený vývin pralesa.
Ivan Rybár vysvetľuje, že výška týchto velikánov sa dá veľmi presne určiť pomocou laserového výškomera. Okrem najmohutnejšieho stromu mal Dobroč ďalšieho velikána, dokonca o dva metre vyššieho. Jedľa dosahovala výšku päťdesiatosem metrov a vyschla v roku 1984. Hoci sa mohutnosťou nemohla s Dobročskou jedľou porovnávať, svojou výškou ľudí uchvacovala. Možno až tak, že sa jej to stalo osudným. Dnes však už má nástupkyňu s rovnakou výškou, ktorá ju robí v súčasnosti najvyšším stromom Slovenska.
„Dosť sa polemizovalo o tom, prečo najvyššia jedľa vyschla ešte predtým, ako dosiahla fyzický vek. Za jednu z možných príčin sa považovali práve exkurzie, ktoré tu boli v minulosti povolené," myslí si Stanislav Kmec z Lesov SR, š. p. - Odštepný závod Čierny Balog. Jedľu chcel každý vidieť a početné návštevy, ktoré sa roky tlačili okolo stromu, mohli vôkol neho postupne udupať pôdu, čím mu narušili prirodzené prostredie. Stanislav Kmec patrí k šťastlivcom, ktorí sa do pralesa dostanú pomerne často. Práve on sem sprevádza odborné exkurzie. Obavy, že by mu sem chodili napríklad nepovolané skupinky mladých ľudí, nemá. „Na tých naraziť aj v obyčajnom lese je takmer rarita. Radšej sedia pri počítačoch, ako by mali zájsť do lesa," hovorí.
Pochodujúce stromy
Trocha ťažké srdce majú lesníci na informačné tabule, ktoré smerom od hlavnej cesty umiestnil samosprávny kraj. Mnohí ľudia sa nechajú tabuľami zlákať a sú presvedčení, že sa dostanú až do vnútra pralesa. Netušia, že vstup do neho nie je možný. „Niekedy sú dosť sklamaní, že tabuľa ich sem navigovala v podstate zbytočne. Už sme preto samosprávny kraj požiadali, aby turistické tabule k Dobročskému pralesu smerom od hlavnej cesty zvesili," hovorí lesník.
Aj Zuzana Sitarčíková tvrdí, že vnútro pralesa pôsobí na turistov ako magnet. „Keď s nimi ideme po hranici lesa, skúsia pomyselnú hranicu prekročiť aspoň jednou nohou. Vždy sa im snažíme dostatočne vysvetliť, prečo je ochrana tohto vzácneho územia nevyhnutná," dodáva. Ivan Rybár nás upozorní na zvláštne korene niekoľkých smrekov, pripomínajúce vykračujúce nohy. Aj preto týmto stromom zvyknú hovoriť chodiace alebo pochodujúce stromy. „Semenáčik sa uchytil na spadnutom kmeni a jeho rastúce korene postupne obrastali zvyšky stromu, aby sa mohli uchytiť v zemi. Drevo pod nimi neskôr odhnilo a vytvorili sa takéto neobvyklé vzdušné korene," vysvetľuje Ivan Rybár.
Kalamity
Dobročský prales je tiež ukážkou toho, ako sa príroda dokáže vyrovnať s kalamitnými situáciami. V roku 1931 vietor poškodil strednú časť rezervácie. Vtedy v obave pred podkôrnym hmyzom kalamitu spracovali, čo dnes odborníci hodnotia ako nevhodný zásah. Najväčšia vetrová kalamita prišla v roku 2002, tá však už bola ponechaná na samovývoj. Sedem rokov od nej sa ukazuje, ako dokonale si les dokáže s takýmito situáciami poradiť.
„Žiadne opatrenia na ploche pralesa sa nerobili, zamerali sa iba na zásahy v okolitých smrekových lesoch. Scenáre ohrozenia lykožrútom sa na kalamitnom území nepotvrdili," hovorí Ivan Rybár. Išlo však o kalamitu takého rozsahu, kde sa ukázali opatrenia v okolitých porastoch dostatočné. Smrek, ale aj iné dreviny potrebujú pre svoj rast svetlo a hneď ako popadali mohutné stromy, chytili sa príležitosti ich semenáčiky. Dnes sú z nich už krásne mladé stromčeky. Víchrica v roku 2002 našťastie nepoškodila najhodnotnejšiu časť jedľovo-bukového pralesa.
Duchovia pralesa
Ak narazíte v pralese na mohutnú jedľu a v jej tesnej blízkosti rastie štíhly buk, je to akási tušená predzvesť generačnej výmeny. Buk čaká pripravený a ak jedľa v jeho blízkosti odumrie, nastúpi namiesto nej. Ivan Rybár hovorí, že práve v týchto zvláštnych prírodných zákonitostiach cíti on sám ducha pralesa: „Ak napríklad mladá jedľa rastie pod ochranou starej, môže to trvať roky.
Po odumretí starej pokračuje v raste mladá a tak si už roky dopredu vychováva svoju nasledovníčku. Ducha pralesa si však musí každý pohľadať svojím vnútorným pohľadom. Myslím si, že je prítomný tam, kde platia len prírodné zákony a nie tie naše ľudské, neraz vymyslené a deformované," dodal. Dobročský prales je v súčasnosti z väčšej časti v štádiu rozpadu a v počiatočnej fáze dorastania. Na svet sa hlási nová generácia. Škoda, že ľudský život je iba zlomkom tohto pozoruhodného vývoja, a tak môže zachytiť iba jeho krátku epizódu.
Klobúk z hlavy si dáva dolu aj svet
V roku 1998 udelila Rada Európy Dobročskému pralesu európsky diplom. Podľa Ivana Rybára sa toto prestížne ocenenie po čase prehodnocuje a udeľuje sa takým chráneným územiam v Európe, ktoré sa vyznačujú jedinečnosťou prírodných hodnôt a vhodne zvolenou starostlivosťou o zverené územie. Jedným z kritérií je aj optimálny spôsob sprístupnenia pralesa verejnosti tak, aby ho turistický ruch nepoškodil, no zároveň aby verejnosť nezostala ochudobnená o pozoruhodné prírodné divadlo.
Diplom sa udeľuje na päťročné obdobie a po jeho uplynutí sa robí revízia, na základe ktorej možno predĺžiť jeho platnosť. „Príkladnú spoluprácu ochrancov prírody, lesníkov, výskumníkov či Vydry v tomto chránenom území potvrdzuje už tretie predĺženie platnosti tohto ocenenia do roku 2013," povedal Ivan Rybár. Prales si zatiaľ žije svojím pokojným vnútorným rytmom. Rodí sa, dozrieva a umiera. Takmer ako človek. Len na to má v porovnaní s ním podstatne viac času.