A termín sparťanská výchova, ktorým sa však zjavne neriadia obyvatelia modernej Sparty. Hluk z mesta plného života je jediným zvukom civilizácie, ktorý sa rozlieva ponad ruiny. Aj to tlmene a vzdialene. Chvíľami sme mali pocit, že preto, aby sme sa nebáli.
Hľadanie
Prejsť mestom a nechať sa viesť smerovými tabuľami na nálezisko nie je problém. Ten nastal vtedy, keď sme hľadali samotné vykopávky. Mali byť niekde za štadiónom, ktorý vidno už z diaľky. Navigovaní bedekrom a skúsenosťami z Olympie, Mykén, Epidaura sme hľadali obrovské parkovisko. Nebolo.
Po úzkej ceste sme pokračovali ďalej pomedzi olivy a zastavila nás až hnedá tabuľka s nápisom Acropolis of ancient Sparta.
Obavy z toho, že pribehne strážnik a začne nám nadávať a pýtať pokutu, že sme vliezli autom priamo na ruiny historickej pamiatky, sa striedali s rozpakmi. Tie zostali, keď sme zaparkovali pod olivovníkom, kde zo zeme trčalo torzo antického stĺpa.
Strážnik sa však na nás nevyrútil, tam sa na vás nevyrúti nikto. Cestičkou k vykopávkam sme stretli len dvoch archeológov, ktorí k autu niesli kufrík, a tí si nás vôbec nevšímali.
Pomedzi prastaré poskrúcané stromy sme sa dostali k pozostatkom divadla, kde sa zvyšok archeológov balil a odchádzal na siestu.
Horúčava bola priam omračujúca a jediným prejavom života bol v tom momente rev cikád z malého borovicového lesíka.
Divadlo
Antické divadlo je jedinou zreteľnou pamiatkou na starú Spartu. Z kopca pod vami archeológovia pomaly vyhrabávajú zvyšky sedadiel, na mieste pódia odhalili zopár obvodových múrov. Za drôteným plotom sú pekne v rade naukladané torzá sôch, časti stĺpov a hlavíc. A to je všetko. Aj to málo však pôsobí majestátne a pritom ako výstraha pred nadutosťou a povýšenectvom.
Až cestou späť k autu sme si všimli v okolitých jamách pozostatky múrov či základov a pohodené stĺpy pod stromami. Niektoré vyzerali akoby vyrastali zo zeme. Mali to byť zvyšky chrámu bohyne Atény či byzantského kostola, ale naša snaha dešifrovať, ktoré to sú, sa skončila fiaskom. Žiadne tabule, žiadne mapy či plániky. Ale ani žiadne vstupné, turisti a sprievodcovia. Sparta len pre vás.
FOTO - AUTORKA
Priesmyk Langada
Sparta leží na úpätí pohoria Tayjetos. Do mesta sme prichádzali zo šesťdesiat kilometrov vzdialenej Kalamaty. Táto cesta sa vo všeobecnosti považuje za jednu z najkrajších v celom Grécku. Kľukatí sa až do výšky 1524 metrov nad morom. Výhľady sú nádherné, len v rokoch 1998 a 2000 postihli túto oblasť obrovské požiare, takže zelené háje striedajú nekonečné plochy čiernych kýpťov borovíc.
Asi desať kilometrov pred Spartou je dedinka Tripi, za ktorou sa začína priesmyk Langada. Scenéria je úchvatná - vysoké hory, ostré zákruty, cesta vedie popod skalné previsy, prípadne priamo cez dieru prerazenú v skale.
Na konci priesmyku sme hľadali skalu, odkiaľ mali Sparťania zhadzovať do rokliny deti, ktoré neprešli výberom na zdravého, silného a perspektívneho vojaka - občana Sparty. Snaha bola, ale nenašli sme.
Oplatí sa ísť do Sparty? To bola otázka, ktorú sme si kládli, keď sme z mesta odchádzali. Nebola to rozložitá Olympia či Mykény, kde sa môžete hodiny túlať a vždy objavíte nové zákutie. Na Peloponéze je asi množstvo ďalších miest, kam by ste sa mohli pozrieť. S odstupom času však Sparta zostala tým miestom, ktoré si zapamätáte. Pozostatky chrámov a budov sa v pamäti zlievajú a len fotografie ju osviežia. Sparta vám však vyskočí okamžite. Jedinú pamiatku, ktorá po nej zostala, si nemáte s čím zameniť. A potom ešte pre ten pocit, ktorý vo vás zostane. Skutočne len toto zostalo zo starovekej Sparty?
Dejiny Sparty
Sparťania prišli na územie Lakónskej kotliny približne v 10. storočí p. n. l. Existovala však už v mykénskom období. Jej základ tvorilo päť dedín. Sparťania však postupne dobývali okolité mestá. Keďže nemali prístup k moru, zabezpečili si ho na juhovýchode v prístave Gytheion.
Vojenské dobyvačné výpravy sa v podstate skončili okolo roku 550 p. n. l., keď Sparta vytvorila s okolitými mestami Peloponézsky spolok, ktorý sa síce deklaroval ako spojenecký zväzok, ale mestá museli pod nátlakom uznať nadradenosť Sparty.
Obyvateľstvo sa tak členilo na plnoprávnych Sparťanov, ktorí mali plné politické práva, ale museli bojovať a slúžiť. Perioikovia boli slobodní, ale nemali žiadne politické práva. Išlo zväčša o remeselníkov, roľníkov a obchodníkov. Otroci alebo heilióti nepatrili jednotlivcom, ale štátu. Každý rok proti nim Sparťania viedli trestné výpravy.
Sparta viedla vojny proti Peržanom, keď ich na čele s kráľom Leonidom porazila pri Termopylách. Chyba autorky: V bitke pri Termopylách v roku 480 p. n. l. Sparťanov Peržania porazili. Zomrel aj kráľ Leonidas.
V peloponézskych vojnách porazila Atény, ale v roku 372 p. n. l. podľahla Tébam.
Sparťanská výchova
Úlohou každého Sparťana bolo slúžiť štátu a bojovať.
Výchovu detí zabezpečoval štát. Chlapcov hneď po narodení „skontrolovali" zástupcovia mesta a tých, ktorí sa im zdali nevhodní na vojakov, zhodili zo skaly nad mestom. Bábätká nebalili do plienok, neobliekali, pripravovali ich na chlad. Chlapcov ako sedemročných vzali od rodín a odvtedy prechádzali tvrdým výcvikom. Chodili bosí aj v zime, nedostávali poriadnu stravu, jedlo si museli ukradnúť. Ak ich prichytili, trest bol krutý. Výcvik bol tiež zbierkou bitiek a šikanovania.
V pätnástich sa začali zúčastňovať na hostinách dospelých mužov, ako dôkaz telesnej dospelosti museli podstúpiť bičovanie pred oltárom Artemis, pričom nesmeli prejaviť bolesť.
V osemnástke sa stali dospelými, začali slúžiť v hliadkach, v dvadsiatke už postúpili medzi vojakov. Plnoprávnymi občanmi sa stali až v tridsiatke, keď si mohli založiť rodiny.
Dievčatá síce vyrastali doma, ale tiež prešli výcvikom. Iba zdravá žena predsa mohla porodiť silného syna.