ní. A či by si dali repete? Zatiaľ sa im nežiada, ale bol to vraj perfektný reset hlavy.
Prejsť naprieč celým Slovenskom je túžbou mnohých z nás. Tak aspoň reagovali viacerí ľudia, pred ktorými som sa o netradičnom výlete štyroch turistov z Považskej Teplej zmienila. No vždy je veľa dôvodov, prečo svoje sny neuskutočniť. Paľo Mucha (37), prezývaný Lenin, Pavol Uriča (52), Peter Levko (33) a Dušan Tretiník (46) si však svoj sen splnili. Všetci sú to skúsení turisti z Klubu slovenských turistov Manín v Považskej Teplej. A hoci to nemali v pláne, schudli pri tom osem kíl.
Nápad pri kávičke
Vyrazili 17. júla a 8. augusta prišli do cieľa. Predseda klubu Pavol Uriča a Dušan Tretiník nás po celej trase previedli, pravda, iba prostredníctvom svojich spomienok a fotografií. Obaja sa turistike venujú už od strednej školy a oboch k tejto záľube priviedol ten istý učiteľ. Spája ich láska k horám, hoci ich povolania sú úplne odlišné. Dušan Tretiník je majstrom vo výrobe v nemecko-dánsko-americkej firme, ktorá vyrába mechanické a hydraulické prevody, motory a čerpadlá, Pavol Uriča je zas štátny zamestnanec - pracuje u hasičov. Do hôr sa dá chodiť aj individuálne, ale vravia, že ak sa chce človek venovať extrémnejšej turistike, byť vo väčšom klube je výhodou.
Všetky videá z cesty nájdete TU.
A ako vznikla myšlienka prejsť celé Slovensko? Na jednom sedení pri kávičke. „Pôvodný zámer bol prejsť len hrebeňom Nízkych Tatier, z Telgártu na Donovaly. Ja som dal Paľovi návrh, že čo keby sme spravili hrebeňovku do Nízkych Tatier. A on mi povedal, že - načo trocháriť, že prečo by sme nemohli ísť z Dukly až na Devín," objasňuje Dušan Tretiník, ako sa zrodil trochu šialený nápad. Podľa štatistík na internete to malo byť okolo 780 kilometrov, im GPS nameralo 805- kilometrovú trasu. A to nerátajú občasné blúdenie.
Cestu im komplikovalo, že sa na pochod vybrali po období veterných kalamít a práve pre ich následky museli trasu občas obiehať, nadísť si ďalšie neplánované kilometre. Niekde boli stromy popadané krížom-krážom, nebolo dobré značenie, lebo ani nebolo kde namaľovať značku. Alebo museli zísť dole z hôr, po vodu. Lebo, ako zistili, Slovensko nie je krajina k turistike veľmi žičlivá. Najväčším problémom na celom putovaní sa ukázali možnosti, či skôr nemožnosti ubytovania, občerstvenia a doplnenia zásob potravín. Miestami im nezostávalo iné, len oberať poľné čerešne.
Zľava: Dušan Tretiník (46), (vzadu) Pavol Uriča (52),
Peter Levko (33), Pavol „Lenin“ Mucha (37)
Priemer štyridsať kilometrov denne
Vybrať sa na takú dlhú trasu nie je jednoduché už aj preto, že nie každý si bez problémov môže vybrať v kuse toľko dní dovolenky. Navyše, naši pútnici boli až traja z jednej firmy, čo im vybavenie takej dlhej dovolenky ešte skomplikovalo. Podarilo sa, no museli sľúbiť, že budú dostupní prostredníctvom mobilov. Teda ani keď boli chvíľami úplne mimo civilizácie, bez spojenia s domovom a zamestnaním nezostávali.
„Pôvodne sme si mysleli, že to spravíme za dvadsať dní, cieľ bol pod dvadsaťpäť, väčšinou to ľudia robievajú asi za tridsať. Podarilo sa nám to napokon za dvadsaťtri dní. Priemerne sme prešli denne štyridsať kilometrov," vraví Dušan Tretiník. Samozrejme, nie všetky úseky boli rovnako náročné, napríklad v Nízkych Tatrách museli niekedy prekonávať prevýšenie aj 2900 metrov. „Cestu sme si rozplánovali tak, aby sme si dopĺňali zásoby jedla a tekutín a aby sme si oprali veci. Teda zastavovali sme sa v reštauráciách a v obchodoch. Značka vedie aj cez dediny a mestá, naplánované sme to mali veľmi dobre."
Najkrajšie výhľady ponúkali Nízke Tatry
E 8 alebo Cesta hrdinov SNP
Po celý čas išli po červenej značke - volá sa Cesta hrdinov SNP. Jej názov znie E 8 a je to európska diaľková trasa. U nás sa začína v Bratislave v Mlynskej doline, prechádza do Hainburgu, s odbočkou na Devín. Potom pokračuje cez Záruby, Veľkú Javorinu, Inovec, Fačkovské sedlo, Krahulec, Kráľovu studňu, Donovaly, Chopok, Kráľovu hoľu, Skalisko, Osadník, Sedlo Čergov a Dukliansky priesmyk. Naši turisti sa však vybrali z opačného smeru, teda z Dukly na Devín. Najhorších vraj bolo prvých päť dní, z Dukly po Košice. „Mali sme ešte telá rozmaznané, naučené na postieľky a zrazu sme museli na sebe mať zhruba dvadsať až dvadsaťpäť kilogramov. Ramien sme sa pre bolesť nemohli ani dotknúť."
Kde spali? Ako prišlo. V hoteloch, na privátoch, v internátoch, v turistických ubytovniach, ale aj pod stanom. Najväčší problém bol, že ubytovne, ktoré našli na mape, boli často nefunkčné, nebol tam práve ich správca alebo sa dozvedeli, že chatárovi mali deň dopredu zavolať, aby im navaril. Prvý deň spali na Obecnom úrade v Kurimke. Dočítali sa, že starosta tu ponúka nocľah. To bol ešte komfort, neskôr prišlo na rad aj nocovanie v senníkoch, v krmelcoch, v šopách alebo pod holým nebom. „Bolo to trošku pestrejšie," smejú sa. V jednej veci im však šťastie prialo. Takmer po celý čas mali krásne slnečné počasie, akoby si ho vymodlili. Hrmelo a blýskalo sa len jediný raz, cestou na Veľkú Javorinu, a raz, za Bardejovom, ich chytil mierny dáždik.
Začínali na Dukle. Pod týmto lietadlom nocovali
Najkrajší úsek
Sú ešte na Slovensku miesta bez civilizácie, kde celé dni nikoho nestretnete? Zdá sa, že áno. Našim pútnikom sa stalo, že civilizáciu tri dni nevideli, ak nerátajú pár zberačov lesných plodov. Na hrebeňovke od Košíc po Telgárt sa nezbiehalo ani do dedín. „Prvých päť dní sme stretli akurát jedinú skupinku turistov, v Nižnej Písanej. Boli to českí turisti, ktorí sami vraveli, že majú v sebe viac vypitých pív ako kilometrov v nohách," vraví Pavol Uriča. Mimochodom, naši pútnici za celý čas nepili alkohol, na jednu malú výnimku - v istom úseku ich totiž prišli povzbudiť kamaráti. Až na konci púte, na Devíne, im kamaráti prichystali šampanské, aj z toho bolo jedno detské, pre úplných abstinentov.
Najkrajším úsekom boli jednoznačne Nízke Tatry, kde sa ponúkali najkrajšie výhľady, ktoré si vďaka výbornej viditeľnosti mohli vychutnať. „Bolo tam aj veľa turistov, to bol najnavštevovanejší úsek, od Čertovice po Donovaly. Z Telgártu po Čertovicu bola kosodrevina po kalamite neprerezaná, strašne zle sa tam išlo," vraví Uriča. „Nebolo vidno ani chodník. Niektoré úseky sme mali doslova problém prejsť. Keď ste nemali veľkú rýchlosť, haluze vás vracali späť."
Aj poblúdili
Najťažší úsek bol asi z Telgártu po útulňu Ramžu. „Trošku sme to prepískli s plánovaním," vraví Tretiník. Práve v týchto miestach komplikovali chôdzu popadané stromy, ktoré lesníci nestihli odpratať. Značku často nebolo vidieť a keď sa človek vybral vyšliapaným chodníkom, ale mimo značky, mohol ľahko zablúdiť. „Na jednom úseku sme riadne poblúdili," spomína Tretiník. „Schádzali sme z Ramže a keď sme prichádzali na Čertovicu, mali sme štvorhodinovú zachádzku, asi desať až dvanásť kilometrov."
„Veľkým oblúkom sme absolvovali úplne rovnú čiaru," komentuje Uriča. Pritom bola už tma a zrazu mali dilemu: Vrátiť sa alebo ísť hore? „Vraveli sme si, poďme ešte kúsok, poďme ešte kúsok a zrazu sme zistili, že by sme sa museli vracať aj dva-tri kilometre, aby sme vôbec našli značku. Ocitli sme sa totiž na obrovskej rúbani, kde nebola šanca značku nájsť. No a zvolili sme si nesprávny smer." Najhoršie sa ide po tme. A veruže do Kysaku išli dve hodiny s čelovkami. Na miesto dorazili o štvrť na dvanásť v noci. Vtedy absolvovali aj najdlhšiu dennú trasu, asi päťdesiatosem kilometrov.
Palice boli pomocníčkami pri prudkom stúpaní
Keď pešo, jedine naľahko
Nechodili však len po horách, snažili sa navštevovať aj kultúrne a historické pamiatky, napríklad drevený kostol v Hervartove. Aby to vraj nebola len hluchá, bezduchá turistika. Najväčší stupák zažili pri výstupe na Kráľovu hoľu, z Telgártu, keď z výšky deväťsto metrov vyšliapali do výšky dvetisíc metrov. Najhoršie klesanie bolo v sedle Priehyba. „Tam sa ozaj išlo ako dolu strechou," vraví Pavol Uriča. Ťažko povedať, kde prišla najväčšia kríza, lebo každý ju zažíval niekde inde. „Ale taká prvá väčšia kríza bola asi po nočnej túre do Kysaku. Tam Paľo chytil aj otlaky, takže potom išiel až do cieľa polepený," spomína Dušan Tretiník.
Všetko sú to dlhoroční turisti. „Už by mohli mať rozum na tie roky," smeje sa Pavol Uriča. Dnes s odstupom času vedia aj, čomu by sa vyhli: „Boli sme nabalení, akoby sme sa nemali do konca života s nikým stretnúť. Mali sme so sebou variče, ešusy, kartuše. Asi po ôsmich dňoch sme zistili, že nám netreba toľko vecí a postupne sme sa ich zbavovali." Niečo naložili do auta priateľkám a manželkám, ktoré ich prišli na trase navštíviť.
Mimochodom, z práce ich uvoľnili, ale čo manželky? „Ja mám asi výhodu, lebo moja manželka je rovnako ako ja v klube a na deväťdesiat percent akcií chodievame spolu, má teda pre mňa pochopenie. No takýmto šialenstvám sa jej zatiaľ darí zdarne odolávať. Päťdesiatky s nami ešte zvláda, aj šesťdesiatky, keď jej skreslíme údaje," smeje sa Dušan Tretiník a Pavol Uriča ho doplní: „Moja je tiež zvyknutá. Tvrdí, že keď odídem preč, aspoň si odpočinie."
Za Bardejovom zažili jediný raz drobný dáždik.
Reset hlavy
„Čo nám to dalo? Človek vidí miesta, na ktoré by sa pri normálnej turistike nedostal," vraví Dušan Tretiník. „Ale chceli sme si asi aj dokázať, že sa zvládneme aj trošku dlhšie potrápiť, samostatnejšie, nielen vyjsť na vrchol a dole." „A mohli sme si porovnať, ako sa kde žije, mali sme to v živej pamäti. Za tých dvadsaťtri dní sme získali prierez prírodou, kultúrou a životom ľudí na dedinách aj v mestách," vraví Pavol Uriča. „Je rozdiel medzi Bratislavou a okrajovými časťami Slovenska."
Aj ceny sa vyvíjali podľa regiónov, rástli smerom k Bratislave, hoci najväčší kultúrny šok utrpela naša štvorica práve z ubytovania na vysokoškolskom internáte v hlavnom meste. A všade natrafili na dobrých ľudí, až na jedného čašníka v istých kúpeľoch, ktorý im dal pocítiť, že svojou objednávkou asi rušia jeho obedňajšiu siestu. Ale napríklad na Pezinskej Babe im dala chatárka raňajky grátis - vraj za to, že sú takí šialenci. „Ja som už na polceste, na Donovaloch, vyhlásil, že mám reset hlavy," vraví Dušan Tretiník. „Jednoducho, človek zabudol na všetky starosti, na všetko, čo je v práci. Sústredili sme sa len na chôdzu a na to, čo sa dialo okolo nás. Bolo to také vyčistenie hlavy."
