Písmo:A-|A+ Diskusia nie je otvorená Guatemala čo takto dať si atol Priznám sa, veľmi mi chutí. A čo to vlastne je? Chutný a sýty nápoj, ktorý určite môžete ochutnať v Guatemale. Myslím, si však že nie je ničím neobvyklým ani v susedných latinsko-amerických krajinách. Miestni ho robia z jedlej kukurice, ktorá je jemnejšia a sladšia než tá, na ktorej si pochutnávame u nás, z ryže alebo aj z cereálii. Okrem toho máte na výber či si ho dáte sladký, s čokoládou alebo čistý bez akýchkoľvek prísad. Atol, spolu s kukuričnými plackami, fazuľou, tropickým šťavnatým a sladučkým ovocím a všakovakými pre nás veľmi exotickými jedlami zabalenými napríklad do banánových listov spolu s vulkánmi, bohatou tropickou vegetáciou, pyramídami starých Mayov, koloniálnou architektúrou a pôvodným indiánskym obyvateľstvom tvorí pre našinca nezabudnuteľný a jedinečný kolorit krajiny, ktorá ešte nie je typickým cieľom dovolenkuchtivých Slovákov. Do Guatemaly sa dostanete asi po 14 hodinách letu. Tých pár hodín a všetko je už na prvý pohľad iné – vzduch, ľudia, spôsob myslenia a vlastne celého života, a aj osemhodinový časový posun urobí svoje. Pristavme sa hádam najskôr pri ľuďoch. Dlhú dobu sa mi zdali všetci veľmi podobní nižšieho vzrastu, tmavá pleť, čierne vlasy, oči ako kávové zrná – dosť fádne a jednotvárne. Rozdiel medzi pôvodnými obyvateľmi a prisťahovalcami alebo miešancami som najprv vnímala len cez všetkými farbami hrajúce ale pritom veľmi šikovne a vkusne zhotovené oblečenie indiánov – hlavne žien. Nechýbala hádam žiadna výrazná farba a na moje veľké prekvapenie celkom dobre spolu ladili. Stačí však krátky čas a zistíte, že indiáni majú výraznejšie črty tváre, žiaden nemá plešinu alebo čo len jej náznak, majú hladké tváre a ani muži nezarastajú, ženy nosia ťažké náklady na hlavách, sú obozretnejší a nedôverčivejší vo vzťahu k cudzincom “ gringom” (cudzinci, avšak myslia sa tým hlavne obyvatelia USA), venujú sa prevažne poľnohospodárstvu – pestujú ako inak kukuricu, zeleninu a ovocie. Žijú veľmi skromne, často v ťažkých horských oblastiach v hornatej časti Guatemaly. Predstavte si strmé skoro štyritisícovky na úpätiach ktorých v nadmorskej výške aj 2.500 m.n.m žijú ľudia. V období dažďa tu vládne nepríjemný vlhký chlad, pred ktorým niet kam ujsť. Tvoria prevažnú časť vidieckeho obyvateľstva, ich chalúpky sú niekedy vzdialené aj dve hodiny chôdze od mesta veľmi skromne zariadené a často krát nemajú ani vodu. Tá je vzdialená aj hodinu chôdze – takže ňou veľmi šetria a je určená na varenie, v žiadnom prípade neslúži na umývanie sa a už vôbec nie na kúpanie. Raz do týždňa, alebo za dva týždne ( najčastejšie cez víkend) sa celá rodina vyberie do mesta do verejných kúpeľov, kde sa v sírovej vode z neďalekého vulkánu nabažia vody a zbavia špiny. Pre nás čosi nepredstaviteľné. Samozrejme nie je to pravidlo. Sú „puebla“ , kde si indiáni žijú lepšie než hociktorí pracujúci Slovák. Navonok sa zdajú chudobní a máte nutkanie dať im nejaký ten grošík na prilepšenie avšak len do chvíle kým ich nevidíte prevážať sa v mercedesoch a ovešaných zlatom. Títo zbohatli hlavne z obchodu so zeleninou napriek tomu, že ich vzdelanostná úroveň je na zaplakanie a mnohí sú analfabeti. Vlastne vzdelanie je jedným z mnohých pálčivých problémov tejto krajiny. Tak ako aj u nás chýbajú peniaze, k tomu ešte prispieva pre nás nepredstaviteľná chudoba, deti musia pracovať a na “školské zábavky” nemajú čas a nemalú rolu zohrávajú aj vzdialenosti a tuho zakorenené zvyky, tradície a životný štýl, čo je síce fantastické ale v dnešnej modernej dobe nie vždy v ich prospech. Jednoducho žijú si po svojom aj keď určitým vymoženostiam doby sa nevyhli ba priam ich zbožňujú ako autá , telefón či televízor, magnetofón. Apropo autá a doprava to je osobitná kapitola. V Guatemale sa po cestách i necestách – a tých je omnoho viac – preháňajú div sa svete autá renomovaných japonských značiek a nemecké VW „chrobáky“. Staré, zhrdzavené, s obitými blatníkmi a odbitými svetlami, s rozbitými sklami najčastejšie prednými – hlavne že fungujú. Nájdu sa však, ako všade na svete, aj luxusné autíčka ako zo škatuľky. Americké obrovské autiaky tam nejazdia alebo len veľmi málo – majú oveľa väčšiu spotrebu. Veľmi obľúbená je z prozaických ekonomických dôvodov verejná doprava. Keďže v tejto krajine skoro vôbec neexistuje železnica – len asi dve trate pozdĺž pobrežia, cestuje sa autobusmi a cestuje sa zo všetkým. S plnými košmi, vrecami, živými sliepkami, motykami, postrekovačmi a cestujú aj najmladší Guatemalčania, ktorí si cestou pochutnávajú na maminom mliečku. Dospelákom pri pohľade na nich neraz tečú slinky. Čo sa týka technického stavu a veku autobusov, hlavne tých druhej triedy, nemáme im čo závidieť je to podobné ako s autami. Čo sa však služieb týka mohli by sme sa nechať inšpirovať. V autobuse so sedadlami nie pre dve ale tri osoby je okrem šoféra aj jeho pomocník alebo akýsi “marketingový pracovník”, sprievodca a vyberač cestovného v jednej osobe. Taký pomocník, musí byť silný – vyhadzuje a zhadzuje ťažké a objemnejšie náklady na strechu autobusu; čím chudší tým lepšie - prediera sa skoro vždy preplnenými autobusmi a vyberá cestovné, ktoré nie je pevne stanovené. Čo znamená, že ak cestujete tou istou trasou viackrát nemyslíte si, že zaplatíte vždy rovnakú sumu. Záleží na tom s akou spoločnosťou cestujete a ako sa pozdávate vyberačovi, čo je najdôležitejšie. Ak ste cudzinec máte smolu zaplatíte cestu aj pár domorodcom. Dozvedela som sa, že rozdiel v cene môže spôsobiť aj skutočnosť či idete do alebo z kopca. Jednoducho nikdy neviete na koľko Vás to vyjde. Cestovné je však lacné takže diskutovať sa neoplatí. ďalšou nemenej dôležitou funkciou pomocníka je nadháňanie cestujúcich. Ak sa práve nevenuje finančným záležitostiam stojí počas jazdy na schodíkoch otvorených predných dverí a vykrikuje kadiaľ bude autobus prechádzať takže každý sa vie podľa toho zariadiť. Majú tam aj riadne zastávky ale tie sú viac menej len v mestách a v blízkosti puebiel. Nastúpiť a vystúpiť tak môžete prakticky kdekoľvek. No nie je to fantastické? Priznám sa, tento spôsob premiestňovania sa mi veľmi páčil, bol veľmi vzrušujúci a v prípade, že som mala zhovorčivého suseda aj veľmi poučný, ba priam som ho vyhľadávala. Od cestovania sa však prenesme k tomu čo ma v tejto večne zelenej a sviežej krajine doslova fascinovalo – k prírode. Na takú nočnú erupciu sopky, výstup na 3772 m vysoký vulkán alebo noc strávenú v džungli s jej hlučnými obyvateľmi sa jednoducho nedá zabudnúť. Každý región či provincia sú iným svetom. Paradoxne vzhľadom na tropické podnebie , ktoré skôr láka k vode a na pláž som najviac času strávila v horách v dobrovoľnom zajatí desiatok odtieňov zelenej farby. Možno Vám názov Sierra de Cuchumatanes veľa nepovie ale sú to najvyššie hory Centrálnej Ameriky, ktoré sa nachádzajú práve na území Guatemaly neďaleko hranice s Mexikom. Predierajúc sa v nižších polohách vysokou bujnou ale s pribúdajúcou nadmorskou výškou nižšou a nižšou vegetáciou sa človek bez problémov unaví a poriadne spotí a zadobre mu padne prírodná sauna a teplý kúpeľ. Toto všetko si môže dopriať neďaleko druhého najväčšieho mesta Quetzaltenanga (Xela), kde sa po poriadne hrboľatej ceste dostanete do už spomínanej prírodnej sauny – Los Bahos. Neveľké kamenné “jaskynky” vykuruje neďaleký vulkán cez zamrežované otvory na zemi. Tieto otvory sú pokryté eukalyptovými listami a tým je veľmi jednoduchým spôsobom zabezpečená aj “aromatizácia” vzduchu. Zakúpený lístok platí dve hodiny avšak vyznávači sauny, ku ktorým patrím aj ja, sa tejto jedinečnej lahôdky len tak ľahko nevzdajú a naďalej vdychujú omamujúcu vôňu eukalyptu. V tej chvíli som si prvýkrát priala, aby sme aj u nás mali aspoň jeden malý vulkánik. Moja vulkanická túžba sa zdvojnásobila pár kilometrov ďalej pri ponorení sa do teplej ba miestami až horúcej sírovej vody Las Fuentes Georginas, ktorá vyteká z vulkánu. Do neskorej noci som sa s krátkymi prestávkami v sprievode príjemne chladivého dažďa, ktorý neprestajne padal z oblohy oddávala vode. Fantastickú atmosféru večera gradoval manželský pár, ktorý svojou nevtieravou hudbou spríjemňoval chvíle spievajúcemu , tancujúcemu a súčastne kúpajúcemu sa obecenstvu. Tak na toto sa skutočne nedá zabudnúť. Videli ste už najkrajšie jazero na svete? Ak ste neboli v Guatemale tak určite nie – tvrdia hrdo domorodci. Niečo na tom asi bude pretože Atitlan je jazero , ktorých je na svete nespočetné množstvo avšak jeho nádhera a jedinečnosť spočíva v troch vulkánoch ktoré mu “kryjú chrbát” a malé dedinky s pôvodným obyvateľstvom, do ktorých sa bez problémov dostanete väčšou či menšou okľukou. K jazeru vedú dve prístupové cesty a nech si už vyberiete ktorúkoľvek naskytne sa Vám neopakovateľný obraz, ktorý umocňuje skutočnosť, že k samotnému jazeru musíte zostúpiť do údolia. A vlastne vďaka tomuto zostupu mnohí považujú Atitlan za najkrajšie jazero na svete. Pri vode ešte chvíľu zostaňme ale presuňme sa nejaké dve hodinky južnejšie - k pobrežiu Tichého oceánu. Milovníci až nezvykle teplej vody a slnkom prehriateho , čierneho a jemného piesku ako inak vulkanického pôvodu by si tu skutočne prišli na svoje. Tých naj vo vzťahu k prírode by sa našlo oveľa, oveľa viac a bez siahodlhého rozmýšľania ale nemenej zaujímavé sú až neuveriteľne zachovalé pyramídy starých Mayov, ktorí mali svoje významné sídla aj na území Guatemaly. Akýmsi centrom je národný park Tikal v málo obývanej provincii Petén kde sú jednotlivé stavby pyramíd roztrúsené na niekoľkých hektároch. Dodnes však nie sú objavené a sprístupnené všetky. Zjednodušene povedané je to akési kamenné mesto uprostred džungle. Na väčšinu pyramíd môžu návštevníci vystúpiť a pokochať sa pohľadom na okolitú prírodu a fotografujúcich, upotených a moskytmi doštípaných človečích trpaslíkoch pod nimi. Ich pozornosti však neujdú ani miestni “zlodeji” tašiek turistov v podobe zvieracích obyvateľov. Sú to milé zvieratká čosi ako mačky ale omnoho väčšie a s predĺženou hlavou , vraj pisote- priznám sa, že do dnešného dňa ich neviem slovensky pomenovať. Turisticky zaujímavé sú aj staré koloniálne mestá a puebla, z ktorých niektoré sú na rozdiel od mnohých podobných napr. v Mexiku ešte stále pôvodné a prakticky neporušené od čias španielskych dobyvateľov. Patrí k nim aj prvý kostol postavený kolonizátormi v Strednej Amerike ktorý dodnes stojí v dedinke Salcaja, alebo nemenej príťažlivá Chiantla so svojou pohnutou históriou, kde sa dlhé roky ťažilo striebro. Anna Rusnáčková