Určite mnohí poznajú aj pokračovanie tejto, myslím si, že v určitom období aj celkom “in”, piesne Michala Tučného. Nie že by som sa nechala inšpirovať týmto chytľavým popevkom ale išla som aj ja. Na územie Spojených štátov mexických , presnejšie do štátu Chiapas, som vstúpila trošku netradične – z Guatemaly a peši. Tento najjužnejší štát Mexika je známy predovšetkým početným pôvodným obyvateľstvom a v posledných rokoch aj vzburami a protestmi indiánov. Mojím prvým cieľom bol národný park Lagos de Montebello. Na území tohto parku sa nachádza vyše 60 väčších či menších jazier, čo by nebolo nič zvláštne, veď jazerá máme aj u nás. Ich príťažlivosť pre domácich aj zahraničných návštevníkov spočíva v ich farbe a až neprirodzenej čistote a priezračnosti. Každé z približne pätnástich, ktoré som videla bolo inej farby. Úplne odlišnú farbu majú dokonca aj jazerá , ktoré od seba oddeľuje len cesta.. Nechápavo na nej stojíte a pozeráte striedavo na pravé tmavo modré a ľavé svetlučko tyrkysové. No ale ako je toto možné, veď stojím stále na tom istom mieste?! Táto otázka spolu s nádhernou prírodnou scenériou mi v hlave vírili ešte aj na druhý deň , keď som spolu s ďalšími šiestimi milými a veľmi zhovorčivými Mexičanmi uháňala v mikrobuse ďalej na sever. Počas jazdy, kedy zo mňa postupne vytiahli všetko od mena , priezviska, bydliska hádam až po číslo topánok, nás niekoľkokrát kvôli bezpečnosti zastavili vojaci. Krátka prehliadka auta, dokladov a šli sme ďalej. Takýchto nútených zastávok bolo priveľa. Nebolo to nič neobvyklé ani v susednej Guatemale , ale nie až v takom rozsahu. Po dvoch dňoch som si na to zvykla, možno aj preto, že smerom do vnútrozemia ich frekvencia ako aj intenzita sa pomaly, ale predsa znižovala. Ale nechajme vojakov vojakmi a vráťme sa k prírode. V sprievodcovi Mexikom som naďabila na kaňon. U nás som ešte žiaden nevidela, tak prečo nie v Chiapase? Dvojhodinová plavba riekou len utvrdila správnosť môjho rozhodnutia. Cańon de Sumidero síce nie je ”Grand” ako ten v USA ale má vo svojom najvyššom bode výšku asi 1000 m. Na začiatok to nie je najhoršie. Jedinečnosť chvíle dotváralo aj stretnutie zoči-voči so živým krokodílom, ležal si nejakých šesť, sedem metrov od našej lodičky a keďže bol čas obeda mali sme dosť naponáhlo. Aj keď júl nie je typický vianočný mesiac, hádam 30 metrov vysokým, sviežo zeleným stromčekom s fontánou , ktorý si postavila sama príroda na skale kaňonu si ich môžete pripomenúť hoci aj v lete. A do tretice voda “Modrá voda” a pol hodiny vzdialený vodopád ”Misol-Ha” patria jednoznačne k najviac navštevovaným miestam v Chiapase. Modrá voda to sú vlastne prírodné riečne kaskády a neveľké vodopády v dĺžke nejakých dvoch kilometrov. Celkom zaujímavé až na slovíčko “modrá” v samotnom názve. Vraj je, ale len pár mesiacov v roku. Mala som smolu, v období dažďa je koryto rieky plné vody - hnedá farba však vôbec nezodpovedala môjmu očakávaniu. Našťastie vodopád Misol-Ha v plnej miere vyvážil toto sklamanie. Miestečko ako stvorené na nakrúcanie „indiániek“. Táto lokalita za hojnú návštevnosť vďačí predovšetkým neďalekej archeologickej lokalite – Palenque – preslávenej starými a veľmi dobre udržiavanými pyramídami starých Mayov. Napriek svojmu pomerne vysokému veku sú stále veľmi príťažlivé a je na nich čo obdivovať. Týmto sme sa nevdojak preniesli k architektúre a kultúre. Koloniálni “fajnšmekri” si v Mexiku prídu na svoje. Hrdé koloniálne mesto Oaxaca v rovnomennom štáte si zaslúži osobitnú pozornosť. Každý dom, kostol, ulička či námestie nesie známky typickej španielskej architektúry z čias dobývania Ameriky. Noblesa španielskeho dvora sa ani po stáročia nevytratila. Tu sa musí každý cítiť fantasticky. Ďalším dôvodom na návštevu je, aj pre to najmenšie mexické mestečko typické miesto - trhovisko. Neobišla som ho , dôvodom bola nielen zvláštna atmosféra a nižšie ceny ale aj čosi s čím som sa stretla prvýkrát – akési malé reštaurácie priamo na trhovisku. Čosi také som ešte v živote nevidela. V hale veľkej približne ako priemerne veľký zimný štadión na Slovensku sa tiesnia jedna vedľa druhej. Nepredstavujte si žiadne biele obrusy ani čalúnené stoličky – veď sedieť sa dá aj na jednoduchých drevených laviciach , alebo starších stoličkách., aj hygiena je diskutabilná. Odhliadnuc od všetkého a s prižmúrením jedného očka tu dostanete všetko čo hrdlo ráči. Výber jedál a nápojov je snáď nekonečný. A že Mexičania si doprajú Vás presviedčajú na každom kroku. Toľko čo zjedia oni a ešte s akou chuťou je obdivuhodné. Pravda je to na ich aj vidieť, ale veď žijeme len raz. Po výdatnej večeri, veď vari som horšia , moje kroky viedli na stanicu a odtiaľ zase o kúsok bližšie ku gigantickému Mexico City. Ešte krátka trojdňová zastávka v Taxcu a budem tam. Taxco – staré bohaté koloniálne mesto, známe ako centrum ťažby striebra (hlavne v minulosti) ma doslova okúzlilo. Na viac–menej príkrych pahorkoch sú postavené biele domčeky s červenými škridlovými strechami, úzke uličky a vyše tristo! obchodov a obchodíkov so striebrom - na mesto s približne 65.000 obyvateľmi celkom slušné. Oči som si išla vyočiť nad tou umeleckou zručnosťou a fantáziou a aj cena bola prijateľná. Kroky takmer každého turistu vedú aj do neďalekej jaskyne. Jej veľkosť je “zanedbateľná”, určite nie je väčšia než všetky Demänovské jaskyne dohromady. Ohromujúca je nie len jej veľkosť ale aj prírodou sformované a do ružova, zelenkavá alebo smotanová sfarbené tvary zvierat, či ľudí v rôznych polohách. Teplota vo vnútri jaskyne je okolo + 24°C takže ak nechcete aby si na Vás deti ukazovali prstom teplé svetre, bundy a vetrovky rýchle schovajte do batoha. Tak to by sme mali a teraz hurá do najväčšieho mesta na svete – v reči domácich México alebo oficiálnejšie Ciudad de México. Už sa o ňom popísalo veľmi veľa a všetko je to pravda. Vládne tam ruch, hluk, smog, chaos, povestná kriminalita a bieda spolu s bohatstvom, vznešenosťou, noblesnosťou a hlavne kam oči dovidia zástupy ľudí. Má svoje krásne a tajomné zákutia ako aj špinavé a zapáchajúce kutice. Vlastne ako každé mesto. Čo však má len toto mesto je približne pol hodinky vzdialený Teotihuacan - pozostatky sídla Aztékov - s pyšne sa týčiacimi pyramídami Slnka a Mesiaca, ktoré sa snáď ani nedajú opísať len vidieť na vlastné oči. Takto triumfálne sa skončili moje potulky po vysnívanom Mexiku. Mala som vraj veľké šťastie, ba vraj to bol priam zázrak, tvrdili všetci Mexičania – neokradli ma. Z letiska Benito Juarez som odlietala plná elánu, fantastických zážitkov a s presvedčením, že svoj doterajší život musím od základu zmeniť a zaviesč doň mexické maniere. Myslíte, že sa mi to podarilo? ”
Anna Rusnáčková