vala. Nesmelo sa o nej hovoriť. Ak sa v historických materiáloch o SNP predsa len objavila nejaká zmienka o Sklenom, tak v súvislosti so spravodlivou odplatou. Partizáni sa vraj takto pomstili mužom zo Skleného - vtedajšieho Glaserhau za to, že kolaborovali s fašistami.
Doktorka Helga Niklesová mala v čase tragédie iba dva roky, z rozprávania blízkych však udalosť pozná do detailov. Aj ich rodina prišla o niekoľkých mužov. „Bol to klasický prípad kolektívnej viny, ktorá sa zviezla na všetkých mužských obyvateľov nemeckej národnosti,“ hovorí doktorka Niklesová. „Naši predkovia tu žili od stredoveku a tento kraj milovali. Väčšina z nich nemala s Hitlerom a jeho ideológiou vôbec nič spoločné“.
Prvý pamätník svojim zavraždeným predkom mohli postaviť až v roku 1994. Aj vtedy sa však ešte našli ľudia, ktorí s prehodnotením historických faktov z povstania nesúhlasili. Fakty o tragédii však nepustili. „Mužov z Glaserhau, medzi ktorými boli i 15-roční chlapci a starci, najprv väznili v miestnej škole. Neskôr ich naložili do pristavených železničných vozňov a odviezli smerom k Hornej Štubni. Prikázali im kopať zákopy. Nad nimi ich potom postrieľali,“ hovorí pani Helga.
Tragédiu prežili iba dvaja ľudia. Farár Poss, ktorý o tom neskôr vydal svedectvo, a strýko Helgy Niklesovej. Partizáni ho trafili iba do nohy a podarilo sa mu spod hromady mŕtvych tiel vyhrabať. Ranený sa doplazil do lesa. Keď sa jeho matka dozvedela, že prežil, tajne ho chodila do lesa ošetrovať a nosila mu stravu. Otec Helgy Niklesovej prežil tiež zázrakom. Partizáni prišli aj po neho, po ťažkom úraze na železnici však ležal v sadrových obväzoch, a to mu zachránilo život. Ženy zo Skleného, ktoré sa dozvedeli o hromadnom hrobe, zapriahli kravy do rebrinákov a hľadali medzi mŕtvymi svojich blízkych. Odvážali ich blízko k Sklenému a samy kopali hroby. Dnes stojí na tomto mieste pamätník.
Tragédia rodín zo Skleného sa tým však neskončila. Partizáni neskôr sústredili aj ženy a deti a vo vagónoch pre dobytok ich previezli do rôznych lágrov. Rodina Helgy Niklesovej sa dostala na samotu pri Chebe. Tam prežili krutú, chudobnú zimu a na jar sa vrátili do Skleného. „Dedina bola na nepoznanie. Vyrabovaná, naše majetky nám skonfiškovali. Vlastný dom sme si museli naspäť odkúpiť. Preto sa možno inak pozerám aj na Benešove dekréty. Táto problematika sa totiž týka nielen Maďarov, ale aj nás - karpatských Nemcov. Nejde mi o majetkové odškodnenie. Ľudia, ktorí odškodnení byť mali, už zväčša pomreli. Ide mi skôr o morálnu satisfakciu. Po nežnej revolúcii sa nám štát za neprávosti ospravedlnil. Záruku, že ku krivdám nepríde znova, nám však zatiaľ nedokázal dať nik,“ tvrdí Niklesová.
Doma sa cíti na Slovensku, hoci veľká časť rodiny jej dnes žije v Nemecku. Na represie voči nemeckej menšine, ktoré trvali počas celého socialistického Československa, si spomína s trpkosťou dodnes. Asimilácia zasiahla práve nemeckú menšinu veľmi výrazne. Obyvatelia sa k tejto národnosti báli prihlásiť, deti prestali rodičia učiť reč svojich predkov.
Dnes mnohí mladí ľudia už neovládajú nemčinu vôbec. „Keď sme si chceli niečo vybaviť v obci na úrade, vysmievali sa, nech nám to vybaví Hitler. Ak som chcela vycestovať za rodinou do Nemecka, mohla som so sebou vždy zobrať iba jednu zo svojich dvoch dcér,“ hovorí Dr. Niklesová. Po roku 1989 sa situácia zmenila k lepšiemu, hoci z nemeckej menšiny už ostalo na Slovensku iba torzo.