Moulin Rouge

Pred 120 rokmi, 6. októbra 1889, sa prvýkrát otvori1i dvere parížskeho kabaretu, tančiarne a baru Moulin Rouge. Netrvalo dlho a podnik sa stal symbolom Montmartru a preslávil ho najmä legendárny kankán. Kabaret existuje a funguje dodnes, aj keď svoju zlat

ú éru už má, zdá sa, dávno za sebou. Aká bola?

Veterné mlyny stáli na montmartrovskom vŕšku (Butte Montmartre) už od 16. storočia. V niektorých sa mlelo obilie na múku, v iných korenie. Dovedna ich bolo na Montmartri štrnásť. Najstarší uviedli do prevádzky už v roku 1570. Nečudo, že silueta veterného mlyna sa časom stala neoficiálnym symbolom vtedy ešte samostatnej obce Montmartre. V polovici 19. storočia, v súvislosti s veľkou prestavbou Paríža prefektom Georgesom Hausmannom, sa Montmartre stal súčasťou 18. parížskeho obvodu. Záhrady a vinice ustúpili moderným mestským činžiakom. Pre montmartrovské mlyny už nebolo využitie a postupne zanikali. Posledný funkčný sa volal Le Moulin a Poivre a jeho veterné krídla sa definitívne zastavili v roku 1878 a čoskoro ho zbúrali.

Moulin de la Galette

Jediné dva mlyny, ktoré - hoci nefunkčné - ostali stáť, vlastnila mlynárska rodina Debrayovcov a v roku 1870 sa jej potomok Charles-Nicolas Debray rozhodol premeniť ich - spolu s rozsiahlou záhradou a veľkou budovou niekdajšieho skladu - na tanečný lokál. Nazval ho Moulin de la Galette a lokál sa čoskoro stal obľúbenou destináciou všetkých milovníkov a milovníčok tanečných zábav a vychýreného miestneho vína. Najčastejšiu ženskú klientelu lokálu Moulin de la Galette tvorili mladé práčky, šičky, žehliarky a robotníčky z okolitých továrenských štvrtí. Pri tanci a víne zabudli na svoje strasti a neraz sa z nich stávali poloprofesionálne prostitútky a vydržiavané milenky. To bol dôvod, prečo sa do tanečných lokálov sťahovali nielen ich potenciálni klienti, ale aj pasáci a iné živly žijúce na rozhraní zákona (tzv. apači) a mladí bohémovia - maliari, básnici, hudobníci a študenti, ktorých na Montmartre prilákalo nielen nízke nájomné, ale aj tolerantná, priateľská a uvoľnená atmosféra. S obľubou sem so svojou partiou chodieval napríklad mladý maliar a obyvateľ Montmartru Auguste Renoir, ktorého obraz Tanec v Moulin de la Galette (múzeum Orsay v Paríži) patrí k najslávnejším dielam francúzskeho impresionizmu. Lokál však zvečnili aj iní majstri štetca, napríklad Toulouse-Lautrec, van Gogh, Zandomeneghi, Picasso, van Dongen a nespočetne veľakrát maliar Montmartru Maurice Utrillo.

Dobové tance

obr_04.jpgMoulin de la Galette bol v sedemdesiatych rokoch 19. storočia najpopulárnejší, ale zďaleka nie jediný alebo najstarší tanečný lokál svojho druhu na Montmartri. Polosvet sa schádzal aj v lokáloch ako Château Rouge, Grande Chaumiere, Closerie des Lilas, Bal Mabille a ďalších. Tancoval sa tam prevažne druh štvorylky, radového ľudového tanca pre štyri páry, ktorý vznikol dakedy v 17. storočí v Anglicku a Francúzsku. Tento v podstate slušný a indiferentný párový tanec sa však v prostredí montmartrovských tančiarní zmenil na nepoznanie použitím eroticky vyzývavých pohybov a tanečných figúr. Tento tanec sa začal nazývať chahut (v parížskom dialekte synonymum pre chaos, hluk, šialenstvo).

Čoskoro chahut prestal byť záležitosťou pre obyčajných smrteľníkov, pretože ho začali tancovať dobre zohraté dvojice, pre ktoré bol tanec záľubou a ktoré zavádzali do svojich čísel virtuózne a akrobatické prvky. Páry sa počas tanca usilovali vzájomne sa prekonávať novými figúrami, občas došlo aj ku konfliktu a fyzickému napadnutiu medzi dvoma „kráľovnami parketu" (muži si nevybavovali svoje účty na parkete, ale v odľahlých uličkách Butte pomocou nožov a boxerov), čo k chahutu začalo lákať čoraz početnejšie publikum. Takto akrobaticky poňatý chahut začali nazývať kankán.

Čím vyššie tanečnice vyhadzovali nohy, tým viac odhaľovali zo svojich tiel. Niektoré mladé práčky, aby rozohnili svojich tanečníkov i divákov, začali nosiť nohavičky s rozparkom, takže v niektorých momentoch odhaľovali svoje najintímnejšie partie. A iné, aby ich tromfli, si pod naberanú kankánovú sukňu s volánmi naťahovali len obligátne čierne pančuchy s okrúhlymi podväzkami a na nohavičky úplne rezignovali. To sa možno páčilo návštevníkom, ale menej už strážcom morálky, ktorí aj tak mali na celý ten nemravný Montmartre zálusk. Podľa povestného paragrafu 330 vtedajšieho francúzskeho zákonníka (verejná urážka studu) preto nariadili orgány majiteľom kankánových lokálov platiť akéhosi verejného kontrolóra (pudeura), ktorý pred tancom osobne skontroloval každú tanečnicu, či má spodnú bielizeň v úplnom poriadku - a až potom sa mohlo ísť na parket.

Prichádza Ely

Začiatkom osemdesiatych rokov sa k spomínaným tanečným lokálom pridružil zábavný podnik L'Elysée Montmartre, familiárne nazývaný Ely. Okrem toho, že slúžil ako tančiareň rôznym spoločenským vrstvám, ktoré v jeho priestoroch spolu vychádzali v príkladnej symbióze, začal sa tam predvádzať pódiový, scénický kankán. Majiteľka Ely pani Voisinová urobila to najlepšie, čo mohla: pochodila po lokáloch, kde sa amatérsky tancoval kankán, vytipovala si najväčšie talenty a ponúkla im profesionálne angažmány. Uprednostňovala dievčatá, mužskí tanečníci v jej poňatí kankánu mali len podružné miesto. Pre chudobné práčky, krajčíročky a robotníčky to predstavovalo vstupenku do sveta, o ktorom sa predtým ani neodvážili snívať.

obr_05.jpgTakzvanú „naturalistickú štvorylku" tu so svojimi dvoma partnerkami, bývalou pani učiteľkou Lucienne Beuzeovou prezývanou Grille d'Egout (Kanálová mreža - pre jej medzery medzi zubami) a mladou práčkou Louisou Weberovou alias La Goulue (Žravá - pre jej nevšedný apetít) tancúval zámožný obchodník s vínom Jacques Renaudin, ktorý sa každý večer inkognito menil na neprekonateľného akrobatického tanečníka známeho po celom Paríži pod prezývkou Valentin le Désossé (Vykostený Valentín). Vrcholným číslom večera v Ely však bol nájazd skupiny tanečníc, ktorá na záver programu s jačaním a výskaním vtrhla na pódium v typických frivolných a pestrofarebných kankánových úboroch a počas osemminútovej tanečnej exhibície odohrávajúcej sa v závratnom tempe za sprievodu hudby Jacquesa Offenbacha predviedla čosi, čo sa vtedy dalo vidieť len v Paríži - pravý francúzsky kankán.

Červený mlyn

Od 6. mája do 31. októbra 1889 sa v Paríži konala svetová výstava Expo 1889 (usporiadaná k 100. výročiu pádu Bastilly), ktorá do francúzskej metropoly prilákala 28 miliónov návštevníkov. Všetci chceli na vlastné oči vidieť nielen zázraky vedy, techniky, kultúry a umenia, ale sa aj niekde najesť, zabaviť a prespať. Pre parížske reštaurácie, kaviarne, krčmy, pivnice, pajzle, hotely, divadlá, kabarety, tančiarne a bordely predstavoval nápor návštevníkov nevšednú zaťažkávaciu skúšku, ktorú však statoční Parížania a Parížanky zvládli na jednotku. Až pár týždňov pred skončením svetovej výstavy, 6. októbra, s veľkou slávou otvorili nový podnik, aký svet dovtedy nevidel: Moulin Rouge, Červený mlyn. Dovtedy nevídaná zmes baru, kabaretu, koncertnej sály, nevestinca, divadla, reštaurácie a tančiarne na námestí Blanche na úpätí Montmartru vznikla na mieste niekdajšieho podniku La Reine Blanche.

Výstredný vzhľad s červeným veterným mlynom, ktorého veterné krídla osvetlené na tie časy pokrokovými elektrickými žiarovkami svietili do parížskej noci, navrhol výtvarník Adolphe Willette. Majiteľmi a šéfmi boli Joseph Oller a Charles Zidler, dlhoroční a skúsení podnikatelia v zábavnej brandži, ktorí Parížanom i návštevníkom Paríža už priniesli veľa atrakcií vrátane cirkusu, Hippodromu a lokálu Le Jardin de Paris. Na Moulin Rouge však nemala žiadna z nich. Luxusný palác s očarujúcou atmosférou, stovkami lustrov, svietnikov a zrkadiel, opticky ešte viac zväčšujúcimi už aj beztak obrovské a veľkoryso navrhnuté priestory vrátane hlavnej sály s javiskom a tanečným parketom veľkosti menšieho letiska, to bolo čosi nevídané. Chodby a vestibul boli vymyslené ako lunapark, so strelnicou, brušnými tanečnicami a veštkyňou. Prostitútky voľne operovali v bare, kde pri stolíkoch čakali na zákazníkov. A za budovou bola ešte záhrada s reštauráciou a rôznymi atrakciami vrátane obrovského kašírovaného slona, v ktorom sa nachádzalo orchestrisko pre promenádny orchester. V Moulin Rouge našlo miesto asi tridsať obrazov Henriho de Toulouse-Lautreca, stáleho návštevníka lokálu, ktoré u umelca objednal jeho priateľ a obdivovateľ Zidler.

Chrám zábavy

obr_01.jpg

Aby šéfovia získali najvychytenejšie hviezdy parížskej noci, nepozerali sa na nejaký ten frank. Podarilo sa im okrem iného získať Valentina le Désossého i s jeho dvoma vernými partnerkami. Z La Goulue sa stala kráľovná kankánu a jej kolegyňa Grille d' Egout tiež nesmela chýbať. Okrem nich v programe žiarili najzvučnejšie mená kankánu, ktoré Oller so Zidlerom pretiahli z rôznych lokálov: Jane Avril (prezývaná aj Jeanne la Folle, Bláznivá Jeanne, pre jej dávny pobyt v blázinci, vlastným menom Jeanne Beaudonová), Môme Fromage (Syrové dieťa - pre jej nevšednú bielu pleť), Nini Pattes-en-l'Air (Nohy vo vzduchu), ktorá si neskôr otvorila prvú kankánovú školu, Sauterelle (Kobylka), Cascadeuse (Kaskadérka), Guigne (Čerešňa), Étoile Filante (Lietavica), Arc-en-Ciel (Dúha), Rayon d'Or (Zlatý lúč), Clair de Lune (Svit luny), Violette (Fialka), všetko veteránky z kankánových tančiarní, ktoré doplnili mladé adeptky.

Medzi ďalšie hviezdy Moulin Rouge patril kapelník Dufour, ktorý sem prešiel z Ely aj s celým svojím orchestrom, šansoniérka Yvette Guilbertová, čierny tanečník a mím Le Chocolat, žena-klaunka Cha-U-Kao (jej mierne čínsky znejúce umelecké meno bolo fonetickým prepisom francúzskych slov „chahut" a „chaos"). Bizarným doplnkom programu sa stal Joseph Pujol, ktorý používal „umelecké" meno Le Pétomane. Jeho špecialitou bolo vyludzovanie melódií a iných zaujímavých zvukov pomocou vlastného zadku. Nadšenému publiku predvádzal kanonádu, búrku alebo zvieratá na farme. Takisto vedel zahrať melódiu Marsellaisy či O sole mio.

Časť kabaretných vystúpení sa v Moulin Rouge odohrávala na javisku, no zlatý klinec večera, záverečná kankánová smršť, sa konala priamo na parkete, v bezprostrednej blízkosti návštevníkov sediacich pri stolíkoch. Bola to senzácia. Akrobatické schopnosti tanečníc, zdokonaľované každodenným náročným tréningom, vyvolávali búrky nadšenia. V publiku často sedeli veľmi prominentní hostia: okrem Toulouse-Lautreca, ktorému sa Moulin Rouge stal druhým domovom, sa v dekadentnom prostredí Červeného mlyna dobre cítil maliar Jean-Louis Forain, spisovatelia Oscar Wilde, Guy de Maupassant, Tristan Bernard, Jean Richepin, básnik Jean Moréas a mnohí ďalší. Verným návštevníkom, pokiaľ mu to iné povinnosti dovoľovali, bol aj Albert, princ z Walesu, neskorší britský kráľ Eduard VII. Tomu raz rozkokošená La Goulue počas tradičného záverečného kankánového nájazdu zrazila špičkou topánky z hlavy cylinder a zavrešťala: „Hej, Albert, pozveš ma dnes na šampus?"

Roky letia

obr_02.jpgPrvých desať rokov existencie Moulin Rouge boli v znamení nových a nových atrakcií a číreho úspechu. Postupne prvá generácia kankánových tanečníc uvoľnila miesto mladej krvi. Niektoré sa dobre vydali, ďalšie si počas svojej krátkej, no búrlivej kariéry našetrili dosť peňazí na nejakú podnikateľskú aktivitu, iným stačil spokojný život na skromnej rente. La Goulue nedopadla dobre. Moulin Rouge opustila v roku 1895, po neúspechu svojej vlastnej zájazdovej šou sa dala na alkohol a zomrela zabudnutá a v biede. Valentin odišiel z Moulin Rouge v roku 1895 a vrátil sa k vínnemu biznisu. Z Yvette Guilbertovej sa stala prvá dáma francúzskeho šansónu a vďaka nahrávacej technike máme aj dnes možnosť počuť jej piesne, ktoré spievala na pódiu Moulin Rouge. Prišli noví umelci, ktorí sa tiež vždy vedeli postarať o rozruch a dobrú zábavu. V roku 1890 prišiel Moulin Rouge s prvou naozajstnou revue: volala sa Čerkesi a Čerkesky (Circassiens et Circassiennes). V Moulin Rouge hosťoval aj satirický bohémsky kabaret Quat'z'Arts a každý večer o desiatej sa konal hudobný recitál niektorého speváka alebo speváčky. To už ani Oller, ani Zidler nemali priamy vplyv na výber programu a účinkujúcich. Oller sa naplno venoval svojej koncertnej sále Olympia, ktorú kúpil pár rokov po otvorení Moulin Rouge, a Zidler vycúval zo zábavného biznisu a stal sa bohatým rentiérom, o čom, napokon, sníval celý život.

20. storočie

Nástup nového storočia sa pre Moulin Rouge nezačal dobre. V roku 1901 zomrel významný maliar Henri de Toulouse-Lautrec, neoficiálny maskot podniku. V roku 1902 začal podnik prvýkrát vo svojej histórii zápasiť s fatálnym poklesom návštevnosti. Kankán prestal byť zaujímavý. Nový riaditeľ Paul-Louis Flers bol dokonca nútený rozpustiť tanečnú skupinu. Moulin Rouge sa stal koncertným divadlom, no ani táto zmena mu nepomohla. Flers sa v riaditeľskom kresle dlho neohrial a po deviatich mesiacoch si balil kufre. Ani novým riaditeľom, ktorí sa začali striedať ako na bežiacom páse, sa nepodarilo zastaviť úpadok. A tak sa stalo, že Moulin Rouge začal upadať. Nič nepomohlo ani to, že sa Červený mlyn stal (spolu s kabaretom Folies Bergere) priekopníkom striptízu. Bol to práve Moulin Rouge, kde v roku 1907 vystupovala umelkyňa Germaine Aymosová oblečená len do troch mušličiek, zakrývajúcich prsné bradavky a rozkrok.
V medzivojnovom období napokon kúpila budovu filmová produkčná spoločnosť Pathé a premenila ju na kino. Ani to sa neukázalo ako dobrý nápad. V tridsiatych rokoch sa Pathé ocitol vo finančných ťažkostiach, ktoré ho prinútili Moulin Rouge predať.

Súčasnosť

Takto to trvalo až do päťdesiatych rokov, keď dvojica filmov (Moulin Rouge Johna Hustona a Francúzsky kankán Jeana Renoira) oživila záujem o kankán a o záver 19. storočia s jeho atmosférou. Moulin Rouge povstal z mŕtvych a opäť sa vrátil do povedomia ako kabaret, music-hall a bar. V súčasnosti je Moulin Rouge známou turistickou destináciou, ktorá poskytuje zábavu pre dospelých návštevníkov Paríža z celého sveta. Vystupovali tu takí umelci ako Ella Fitzgerald, Liza Minelli, La Toya Jackson, Elton John, Josephine Baker, Frank Sinatra, Mistinguett, Edith Piaf, Jean Gabin, Yves Montand, Ginger Rogers, Village People, Michail Baryšnikov, Gipsy Kings, Juliette Binoche a veľa ďalších umelcov.

Moulin Rouge za tie roky vystriedal niekoľko majiteľov, no o dnešnú slávu a povesť sa zaslúžil najmä Jacki Clerico. V roku 1962 uviedol revue Frou-Frou, ktorá zahŕňala tanečné vystúpenie hore bez (to je dnes v Moulin Rouge rovnakou tradíciou ako záverečný kankán) a obrovské akvárium pre tanečnice-akvabely s ich „nautickým baletom". Revue Frou Frou bola mimoriadne úspešná a od tých čias sa názov každého nového programu v Moulin Rouge začína na „F". A tak za sebou nasledovali programy Frisson, Fascination, Fantastic, Festival, Follement, Frénesie, Femmes! Femmes! Femmes!, Formidable a momentálne tam môžete vidieť šou s názvom Feerie, ktorú vytvorili a choreografiu vymysleli Doris Haug a Ruggero Angeletti, ktorí pracujú v Moulin Rouge od roku 1961.

Na záver už tradične prichádza kankán. Aj napriek mierne fetišistickým dobovým kostýmom s čiernymi pančuchami na podväzkoch je moderný kankán v podstate zbavený explicitnej erotiky z čias La Goulue a jej kolegýň a kladie dôraz skôr na športovo-gymnastické a akrobatické prvky tanca. Zato baby sú podstatne krajšie, ako sa dá posúdiť pri porovnaní so starými fotografiami. Mimochodom, Moulin Rouge je najväčším odberateľom šampanského - ročne je to 350-tisíc fliaš. Znamená to, že denne sa tam vypije zhruba tisíc fliaš. Ak chcete ochutnať šampanské v Moulin Rouge a obdivovať najnovší program, zarezervujte si miesta. Vstupenka stojí na osobu okolo 90 eur, keď zaplatíte dvojnásobok, máte to aj s večerou. Rezervačný formulár hravo nájdete na internete.

Moulin Rouge v literatúre a vo filme

Azda najväčším umeleckým kronikárom Moulin Rouge bol Henri de Toulouse-Lautrec, ktorý svoj obľúbený podnik zvečnil na niekoľkých desiatkach plátien, z ktorých niektoré sa stali svetoznáme. Toulouse-Lautrec bol aj autorom viacerých plagátov pre Moulin-Rouge, všetky dnes patria k vzácnym zberateľským predmetom, no predávajú sa aj v podobe lacných reprodukcií. Lautrecov búrlivý a tragický život sa stal námetom pre spisovateľa menom Pierre la Mure, ktorý napísal román Moulin Rouge (u nás kniha vyšla pod názvom Maliar z Moulin Rouge, SPKK 1972, v skvelom preklade Pavla Branka). Podnik Moulin Rouge v tomto diele ožíva tak, ako ho videl samotný maliar, vrátane postáv Charlesa Zidlera, La Goulue, Jane Avrilovej a podobne. Podľa tohto románu nakrútil americký režisér John Huston svoj mimoriadne úspešný životopisný film Moulin Rouge s Josém Ferrerom v úlohe Toulouse-Lautreca a Zsa Zsou Gaborovou v úlohe Jane Avrilovej.

Film dostal sedem nominácií na Oscara vrátane hlavných kategórií, z ktorých premenil dve (výtvarná stránka a kostýmy). Dodnes omračuje svojím veľkorysým výtvarným riešením, najmä farbami. Režisér John Huston požiadal kameramana Oswalda Morrisa, aby film farebne natónoval do farieb typických pre Lautrecovu paletu. „Chcem, aby ten film vyzeral, ako keby ho režíroval samotný Toulouse-Lautrec," vysvetlil vraj Huston Oswaldovi svoj zámer. Z hľadiska nášho článku je významné, že prvých takmer dvadsať minút sa odohráva v Moulin Rouge, kde hlavný hrdina stretáva priateľov a známych, sleduje program vrátane záverečného kankánu a potom sa vydáva pešo domov.

Iný životopisný film o Toulouse-Lautrecovi nakrútil v roku 1998 francúzsky režisér Roger Planchon pod názvom Lautrec. V hlavných úlohách hrajú Régis Royer a Elsa Zylbersteinová. Ide vcelku o priemerný film, ale aj tu sa stretávame s parížskou bohémou na pôde lokálu Moulin Rouge, ktorému sa tu však venuje neprimerane málo priestoru, vzhľadom na úlohu, ktorú hral v živote umelca. Bez Toulouse-Lautreca sa vo svojej romantickej komédii Francúzsky kankán (French Cancan, 1956) zaobišiel slávny Jean Renoir (ináč syn maliara Augusta Renoira, stáleho návštevníka Moulin de la Galette a očitého svedka premeny tradičného chahutu na komerčný kankán).

Jeho film rozpráva o fiktívnej postave Henriho Danglarda, ktorý očividne vznikol spojením Ollera a Zidlera. Danglard je majiteľom štýlového (no krachujúceho) lokálu Le Paravent Chinois (dômyselná parafráza reálneho parížskeho podniku tých čias Le Divan Japonais). Jedného dňa sa vydá v spoločnosti svojej partnerky Loly na Montmartre (dej sa odohráva dakedy okolo roku 1880) a zistí, že v tamojších tančiarňach sa tancuje kankán, ktorý ho mimoriadne zaujme. Zoznámi sa tam s mladou práčkou Nini, nadanou tanečnicou, z ktorej sa rozhodne urobiť kankánovú hviezdu - vo svojom novom podniku nazvanom Moulin Rouge. Začne s ňou tráviť veľa času, čo vyvolá žiarlivosť jeho priateľky, takže o drámu i komediálnu zápletku je postarané. Moulin Rouge sa objaví dokonca aj v kreslenom filme. Vo filme Anastasia (1997), počas pesničky Paris Holds The Key (To Your Heart) navštívi hlavná hrdinka so svojím sprievodom Moulin Rouge a stane sa svedkyňou kankánového vystúpenia.

Pre súčasného diváka je asi najpopulárnejší filmový muzikál Moulin Rouge!, ktorý v roku 2001 nakrútil austrálsky manierista Baz Luhrmann s Ewanom McGregorom a Nicole Kidmanovou v hlavných úlohách. Charlesa Zidlera (vo filme ho prekrstili na Harolda) hrá skvele Jim Broadbent, Nini Patte-en-l'Air stvárňuje Caroline O'Connorová, Môme Fromage Lara Mulcahyová, Chocolata hrá Deobia Oparei, Pétomana Keith Robinson a Toulouse Lautreca John Leguizamo. Film je vizuálne nesmierne pôsobivou kombináciou niekoľkých námetov, z ktorých asi najvýraznejší je román Henriho Murgera Zo života bohémy, ktorý neskôr poslúžil Puccinimu ako predloha pre operu Bohéma. Aj v ňom hlavná hrdinka umiera na tuberkulózu. Línia kurtizány, ktorá spozná lásku a následne tiež zomrie na tuberkulózu, pochádza z románu Alexandra Dumasa mladšieho Dáma s kaméliami, zhudobneného Verdim ako opera La Traviata. Moulin Rouge! sa vyznačuje vynikajúcimi hereckými a speváckymi výkonmi, strhujúcou výpravou a výborne, hoci iste málo autenticky stvárnenou atmosférou Montmartru a zákulisia Moulin Rouge na prelome storočia. Kto to však už dnes posúdi? Možno to vtedy bolo presne tak. Dnes už znovuzrodený Moulin Rouge vyzerá zvnútra inak. To sa však môže každý presvedčiť pri svojej prípadnej návšteve Paríža. Tak teda zaželajme Červenému mlynu do ďalšej stodvadsiatky veľa spokojných návštevníkov a jeho kankánovým tanečniciam nohy až po plafón!

Najčítanejšie na SME Cestovanie


Inzercia - Tlačové správy


  1. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  5. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Poslanec Borguľa žiada o uvoľnenie parkoviska pre rezidentov
  2. OMV sa postará o pitný režim, bude rozdávať vodu
  3. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  4. Leto nekončí!
  5. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  7. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  8. Už aj seniori presadajú do SUV
  9. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  10. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 5 371
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 3 633
  3. Ako sme jazdili v socializme 2 184
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 699
  5. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 293
  6. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 1 245
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 066
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 002
  9. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte 694
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 656