áve z paluby luxusnej výletnej lode, môžete na to rýchlo zabudnúť. Z Bratislavy žiadne nechodia a cena takéhoto výletu z iného mesta vám istotne vyrazí dych. Výletná plavba na Slovensku je ovplyvnená množstvom a splavnosťou našich riek. Jediným splavným veľtokom u nás je Dunaj, ktorý síce preteká hlavným mestom, no dotýka sa len časti nášho územia. Premávka na tejto trase je pomerne intenzívna - po Dunaji sa plavia zahraničné lode, v Bratislave sa však zastavujú len na pár hodín, prípadne na deň. Ponuka Bratislavy ako turistického centra v porovnaní s inými okolitými prístavnými mestami nie je pre pasažierov z lode až taká zaujímavá, ako by mohla byť. Štandardný zájazd all inclusive na riečnej výletnej lodi, povedzme z Amsterdamu do Viedne, stojí niekoľko tisíc dolárov v závislosti od sezóny. Vo vysokej sezóne - od mája do augusta - zaň záujemca zaplatí päť až šesťtisíc dolárov a plavíte sa zhruba dva týždne. Väčšinou ide o štvor-päťhviezdičkové plaviace sa hotelové zariadenia. Pasažieri majú vo výslednej sume zahrnuté prakticky všetko - luxusné bývanie, stravu okrem alkoholu, poplatky pri návštevách miest, prehliadky historických centier. Jednou z najdrahších položiek je letenka. Na Slovensku nemáme riečnu výletnú loď, prevádzkujeme iba niekoľko vyhliadkových lodí. Okrem Bratislavy na Dunaji sa vyhliadkové plavby realizujú príležitostne na plavidlách napríklad v Patinciach, Komárne a Štúrove. Na Váhu sa dá plaviť pri Komárne a pri Šali, potom na Sĺňave v Piešťanoch, na Nosickej priehrade, na Oravskej priehrade, Liptovskej Mare, Zemplínskej Šírave a Domaši a na úseku Bodrogu na hraniciach s Maďarskom.So slabým fungovaním osobnej lodnej dopravy súvisí aj slabá úroveň štúdia. Žiadna stredná ani učňovská škola v súčasnosti nevychováva členov lodných posádok. Potrebné odborné znalosti sa dajú získať len praxou. Ekonomiku a prevádzku vodnej dopravy je možné študovať na Žilinskej univerzite na Katedre vodnej dopravy.
Kedysi za starých čias sme mali jednu výletnú loď. Volala sa Družba a využívali ju predovšetkým odborové organizácie. Po vyradení z prevádzky ju stihol smutný osud. Vyhorela. Je to už desať rokov. Odvtedy žiadnu výletnú loď nemáme.
Na hlavných európskych tokoch sa počas roka pohybujú stovky výletných lodí. Premávajú v sezóne od marca do decembra a prevážajú ľudí, ktorí sa rozhodli stráviť dovolenku na vlnách. Pre niektorých to môže byť jedinečná cesta snov, iní sa plavia radi preto, že im vyhovuje pohodlie tohto druhu a vracajú sa na palubu lode pravidelne. Premávka na Rýne, Mohane či Dunaji je hustá. A stačí sa v lete prejsť aj po dunajskom nábreží v Bratislave. Skoro každý deň sa tu pristaví veľká zahraničná loď. Niekedy ich je dokonca aj viac naraz. Plavia sa z Holandska cez Nemecko, Francúzsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Bulharsko či Rumunsko, z Amsterdamu po Basel, z Prahy po Viedeň, alebo z Rotterdamu cez Frankfurt, Regensburg, Passau, do Viedne, Budapešti alebo až dolu do rumunskej Konstanci či do Delty Dunaja.
Zdá sa, že vlastniť takúto loď na Slovensku a mať z nej obrat nie je zatiaľ veľmi reálne, postaviť ju je drahá investícia a pravdepodobne by ste mali problém ju naplniť. Niektoré naše cestovné kancelárie ponúkajú výletné plavby tohto typu na zahraničných lodiach. Ale na mnohých z nich možno stretnúť skôr našich ľudí v pracovnom zaradení - ako lodných kapitánov, hudobníkov, sprievodcov či čašníkov. Plavia sa nepretržite celé týždne, aby zabezpečovali turistom zážitok, ktorý im agentúry sľúbili.
Tu je Amerika
Na Slovensku pôsobí niekoľko zastúpení firiem, ktoré zabezpečujú servis pre zahraničné luxusné výletné lode plaviace sa po Dunaji. Poskytujú služby pre dva typy pasažierov - angloamerických a západoeurópskych. Plavia sa na nich dominantne americkí turisti, občas Angličania či Austrálčania, z Európy primárne Nemci a popri nich Švajčiari, Rakúšania, prípadne Francúzi. Šéf jednej z takýchto kancelárií Roman Cangar hovorí, že ich firma so sídlom v Bostone preváža v Európe takmer na sto percent amerických pasažierov. „V tomto roku je to osemnásť ciest, počas ktorých sa naše lode zastavujú aj v Bratislave.
Na budúci rok to bude zhruba rovnako," hovorí. Firma GCCL (Grand Cruise Circle Lines) vlastnila deväť lodí, vlani tri z nich predala, ale na budúci rok sa vraj chystá ich počet opäť rozšíriť. „Štandardná kapacita našich výletných lodí je 130 až 160 ľudí a prepraví sa na nich ročne od 20 do 25-tisíc pasažierov. Využívame služby asi desiatich slovenských kapitánov, každý z nich má klasický patent na trasy Rýn - Mohan - Dunaj," hovorí Roman Cangar. Na riečnej lodi začínal lodi pred deviatimi rokmi ako barman. Dva roky na to sa stal sprievodcom výletných pasažierov a teraz vedie kancelársku pobočku firmy v Bratislave.
Tajomstvo plných počtov
„Na loď som sa dostal vlastne náhodou," rozpráva. „Kolegyňa v bývalom zamestnaní mi povedala - mám kamošku, čo robí na lodiach, nechceš to vyskúšať? Bol august, práve som končil univerzitu. Poslal som životopis a oni mi odpísali, že sezóna beží, majú plný stav, ale že perspektívne sa ozvú. Zavolali mi už 12. septembra, dva dni pred štátnicami. Dohodli sme si termín a hneď, ako som ich urobil, nalodil som sa. Podmienkou prijatia bol jazyk. To ostatné sa vlastne človek naučil už priamo na lodi." Miesto barmana, ktoré Roman dostal, je podľa neho jednou z najlepších pozícií na lodi, veľmi príjemná robota.
Už po dvoch týždňoch však na podnet kolegu začal uvažovať o mieste sprievodcu. V tom čase jeho firma sídlila ešte v Bazileji a lode sa plavili medzi Amsterdamom a Viedňou. Teritórium veľmi nepoznal. Onedlho však zažil jednu z tréningových ciest, ktorá ho inšpirovala ešte viac. Opäť sa uchádzal o miesto, keďže firma práve plánovala prijať popri niekoľkých fungujúcich, väčšinou maďarských sprievodcoch aj niekoľko ďalších z východnej Európy. „Chodil som na exkurzie, sledoval iných kolegov sprievodcov, ako to robia, porovnával som. Prišiel september, keď som mal robiť skúšku. Ale s ním aj 11. september 2001.
A vtedy nastala veľmi krízová situácia," spomína. „Týždeň sa nemohlo vycestovať z Ameriky ani cestovať do nej, firma nevedela, čo a ako bude ďalej. Našťastie, rigorózna politika firmy zafungovala pozitívne. Na ďalší rok sme mali o 70 percent vyšší obrat a kým iné lode parkovali prázdne, tie naše sa plavili s plnými počtami ľudí." V tom čase si už Roman ako jeden z 32 uchádzačov, a v ďalšom site ako jeden z piatich, obhájil miesto sprievodcu.
Senior expres
Pasažieri na riečnych výletných lodiach bývajú vo veľkej väčšine ľudia v dôchodkovom veku, ktorí majú peniaze a čas cestovať. Podstata ich poznávacích zájazdov tkvie v tom, že sa plavia jeden až dva týždne a každý deň sú niekde inde. Robia si exkurzie do miest, v ktorých sa loď pristavuje a pár hodín kotví. „Naši cestujúci majú v priemere 73 rokov," hovorí Roman Cangar. „Nie je nič neobvyklé, keď máme 80-ročných pasažierov. Vyžadujú si zvláštnu starostlivosť, všetky túry a výlety organizujeme tak, aby to boli schopní zvládnuť. Práve preto sa snažíme mať čo najmenej lokálnych sprievodcov. Orientujeme sa na tých, ktorí sú s pasažiermi na lodi i mimo nej nonstop."
Roman Cangar hovorí, že je rozdiel mať skupinku pasažierov hodinu-dve a ukázať im mesto, a iné byť s nimi denne celé dva týždne a starať sa o nich od príletu na letisko až po odlet na druhom letisku. Upozorňuje tiež, aký obrovský je rozdiel medzi slovenskými a americkými dôchodcami. „Americkí sú v podstatne lepšom zdravotnom stave, väčšina z nich sa drží naozaj vo veľmi slušnej kondícii. Podľa katalógov, z ktorých si zájazd vybrali, je im jasné, aké budú mať podmienky. Mali sme tu už ľudí na vozíčku či s Downovým syndrómom, ale museli mať zabezpečeného osobného opatrovníka, ktorý sa o nich staral. Lebo to, samozrejme, nie je úlohou sprievodcu, ten na lodi pracuje pre celú skupinu."
Žiadni ignoranti
Sprievodca zabezpečuje denný program. Je tvárou firmy, musí vystupovať na úrovni, vedieť, ako reagovať v rôznych situáciách. Program, v ktorom dodáva a prezentuje informácie o danej destinácii, je závislý od počasia, ktorému sa treba v prípade potreby prispôsobiť. Keď napríklad voda medzi Regensburgom a Passau klesne pod istú hranicu, ani jedna loď tade neprejde. To je situácia, v ktorej sa nedá robiť nič iné, len čakať na dážď. Aby nenastali časové prestoje, loď je na danom úseku nahradená iným dopravným prostriedkom. Sprievodca vtedy prispôsobuje alternatívny program čo najviac tomu pôvodnému.
„Zo západnej Európy pracuje pre nás asi 65 sprievodcov - Holanďania, Belgičania, Francúzi, Rakúšania. Zo strednej a východnej Európy je ich okolo 25 - Slováci, Maďari, Rumuni, Bulhari, Srbi, Chorváti. Z Bratislavy zabezpečujeme servis pre celú Európu vrátane Bratislavy," hovorí Roman Cangar.
Na podrobnú históriu miest sa vraj ich program až tak podrobne neorientuje, Američanovi v Európe je zrozumiteľnejšie povedať, že kostol bol postavený zhruba pred šesťsto rokmi, než udávať presné dátumy. „O Američanoch si veľmi veľa ľudí myslí, že sú to ťažkí ignoranti, ale nemôžem to potvrdiť. Ide síce prevažne o seniorov, ale sú to relatívne scestovaní ľudia, málokedy sa stáva, že by boli prvý raz mimo USA. Sú veľmi pedantní a presní, keď sa im povie, že začíname o deviatej prehliadku mesta, tak o päť deväť sú nachystaní a vyrážame."
Nie je prístav ako prístav
Dunaj ako jeden z európskych veľtokov je podľa slov Romana Cangara relatívne slušne vyťažený, na Rýne či na Mohane je však premávka ešte hustejšia. V mestách ako Kolín či Frankfurt bežne stojí naraz osem-deväť luxusných výletných lodí, niekedy je stav na hranici kapacít, čo následne vplýva aj na situáciu v plavebných komorách vodných diel. „Buď je na nich veľká tlačenica, alebo nie sú vybudované tak, ako by mali. Nie všetky mestá si môžu dovoliť vybudovať prístavy v bezpečnom, slušnom európskom štandarde, no sú prípady, ktoré dokazujú, že sa to dá.
„V Nemecku na Mohane leží malé mesto, Wertheim, má zhruba dvadsaťtisíc obyvateľov, v historickom meste je ich možno tisícka. Keď sme tam začali v roku 2000 chodiť, boli sme jedna z dvoch firiem, ktoré tam zastavovali svoje lode. Dnes už nenájdete spoločnosti, ktorých lode by vo Wertheime nezastavili. Je to veľmi pekné, milé mesto s kvalitným prístavom, ktoré nestratilo ani svoj charakter z minulosti. Sú však i krásne vybudované prístavy, napríklad vo Viedni, kde môže kotviť naraz aj pätnásť výletných lodí, lenže poplatky sú nehorázne vysoké, hoci sa zastavíte len na pár hodín," dodáva Roman.
Na vodnej diaľnici
Gené Martan skončil lodnícku školu v Bratislave ešte za starého režimu. Škola už dnes neexistuje, podobne ako väčšina našich výletných lodí. Nevidno ich na európskych riekach, kde, mimochodom, premáva okolo jedenásťtisíc nákladných aj osobných lodí. „V Holandsku či v Nemecku je na vode skoro ako na diaľnici," vraví lodný kapitán Gené Martan. „V Amsterdame prejde vedľa seba pokojne aj päť lodí, u nás, keď idú dve, každý chce mať okolo seba pľac päť-desať metrov. V Amsterdame sú schopní míňať sa na pätnásť centimetrov."
V mladosti vraj na riečnych plavbách bolo veselo - na lodi si užíval a po mesiaci a pol plavby sa tešil na dva týždne voľna.
„Raz nám jedna cesta trvala 130 dní, mali sme vtedy pozastavenú plavbu a ostali sme visieť v Konstance, a v Rusku sa nám zase pokazila loď, tak sme ju museli dať do poriadku. Mohli sme viac labzovať po mestách," spomína. Vedelo sa, čo sa v ktorom meste oplatí hľadať - v Bulharsku mali dobrý koňak, klobásy a kozí syr, v Rusku smotanu, cukríky a pečivo, v Rumunsku čevapčiči, v Juhoslávii lacné cigarety. „Dnes je všetko bežne dostupné, nákupy už nie sú také vzrušujúce. Ale stále ostáva nádherná príroda, západy slnka, pekné brehy." Kým on si k tomu všetkému priráta pracovnú pohotovosť, jeho pasažieri trávia čas rôznymi spoločenskými hrami, maškarnými plesmi, lodným golfom. Kúpu sa v lodnom bazéne, dávajú sa krstiť riečnou vodou a počúvajú námornícke historky o mestách a o rybároch na bárkach v delte Dunaja, ktoré sa medzi členmi posádky tradujú. „Je to relax pre tých, ktorým sa nechce hýbať," hovorí s úsmevom Gené Martan.
Ide o biznis
Ako kapitán musel so svojimi pasažiermi udržiavať vzťah na úrovni a pestovať si rešpekt. Už sa neplaví toľko ako kedysi, chcel byť viac doma s rodinou a cestovať po vlastnej osi - zaujímajú ho východné kultúry. Stále však definitívne neprestal brázdiť európske rieky. Lodnú kapitánčinu považuje za špecifické povolanie a tvrdý chlebík, hlavne v posledných rokoch. „Kapitáni aj posádky sa pretláčajú, prednosť má lacnejšia pracovná sila, každý sa bojí o miesto," hovorí. Mnohí kapitáni si podľa neho myslia, že ich práca je taká jedinečná, že by nedokázali nič iné v živote robiť. On sám sa dal medzi časom na podnikanie. „Prestal som chodiť na plavby, ešte keď som pôsobil v Dunajplavbe. To bolo v čase, keď zamestnávala okolo 1200 ľudí. Teraz je všetko inak," hovorí a upozorňuje, že sa u nás osobná lodná doprava veľmi zanedbala. Na rieky sa vrátil, keď jeho deti vyrástli, no už to vraj nie je také, ako bývalo. Lodníčina je pekné zamestnanie, ale človek si musí vedieť dobre ustrážiť svoje hranice. Ide totiž aj o biznis.
Prečo nemáme výletnú loď
V súčasnosti máme na Slovensku na Dunaji len zopár vyhliadkových lodí. Sú staršieho typu a v porovnaní napríklad s loďami susednej rakúskej spoločnosti prevádzkujúcej plavidlá City-Liner je jasné, že tie naše sú dávno za zenitom. Ich najväčším prevádzkovateľom je súkromná spoločnosť Slovenská plavba a prístavy - Lodná osobná doprava, ktorá ako nástupnícka organizácia Slovenskej plavby Dunajskej prešla viacerými vlastníckymi zmenami. „Ponúka hlavne služby na pristávanie výletných lodí zo zahraničia, čo je však škoda, menej sa doteraz sústreďovala na rozvoj vlastného lodného parku," hovorí ako svoj názor kapitán Ľubomír Feješ, ktorý sa zaoberá projektmi rýchlej lodnej dopravy v Bratislave.
Na ďalšom území Slovenska je situácia okolo osobnej lodnej dopravy a rekreačnej plavby ešte slabšia. Pre tieto účely sa dá v súčasnosti využívať ešte časť rieky Váh - zatiaľ je splavný po Sereď. „Potom sú už len lokálne možnosti, ktoré sú v prípade veľkých vodných nádrží veľmi zaujímavé a atraktívne. Lenže, žiaľ, lodná osobná doprava na nich výrazne absentuje, skutkový stav je zlý," hovorí kapitán Feješ. Pripomína, že ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia boli najvýznamnejšie vodné nádrže vybavené viacerými loďami, ktoré sa však v rámci zmien počas malej privatizácie všetky predali do Prahy. „Jedine na Oravskej priehrade ostala jedna loď, ktorá sčasti spĺňa súčasné nároky na modernú vyhliadkovú loď."
Slovensko má voči rekreačnej plavbe veľký dlh. O túto oblasť zatiaľ nikto nejaví väčší záujem a asi preto neexistuje ani žiadna koncepcia, ktorá by ju riešila. „Nezaoberáme sa tým dostatočne - ani na úrovni cestovného ruchu, ani rozvoja vodnej dopravy a ani pri podpore rozvoja jednotlivých regiónov. Možno sú príčinou investície, ktoré sú potrebné na rozvoj tejto zanedbanej oblasti. Pritom však loď má povedzme v porovnaní s autobusom aj štyrikrát dlhšiu životnosť. V dlhodobom horizonte by to bolo určite efektívne."
Momentálne sa vyvíja aktivita, ktorá má za cieľ postaviť a prevádzkovať výletnú loď. Pri parametroch lode 110 metrov dĺžky, 11,40 metrov šírky a s kapacitou 150 cestujúcich vychádza jej cena zhruba 9 miliónov eur.
Luxus na rieke
Namiesto výletov iba vyhliadky