"Ovládaj si svojho koňa!" - zakričal na nás príslušník Navajo (čítaj „navaho") kmeňa tesne predtým, než popohnal celé stádo koní a turistov do cvalu. Ten môj grošák vyštartoval ostošesť naprieč stepou - v jeho druhom živote sa určite mal narodiť ako slávny Seabisquit.
Nemala som zaplatené cestovné úrazové poistenie a pred niekoľkými minútami som podpísala papier, že za svoje prípadné zranenia, či nebodaj úmrtie si zodpovedám sama. Takže, koník môj, začnime sa radšej rozprávať mojim jazykom, pomyslela som si a slovne ho začala ovládať. Trvalo mu to niekoľko desiatok metrov a konských dĺžok, kým si začal pomaly zvykať na anglické slovíčko slow, ale jeho cval neustával. Držala som sa ho ako posledného záchytného bodu na pevnej skale.
Boli sme na čele a to znamenalo nielen víťazstvo pre moje Jastrabie oko, ale aj istú smrť pre mňa pod kopytami, ak by som sa neudržala v sedle. Zatvorila som oči a nástojčivejšie opakovala môj narýchlo vymyslený povel. Keď sme konečne docválali, koník mi už celkom rozumel. Pohladila som ho po šiji a on na oplátku radostne zastrihal ušami. Očividne sa tiež tešil našej nájdenej súhre.
Ignoroval povely sprievodcov a začal poslúchať môj hlas. Spoza chrbta ku mne pricválal Navajo indián a spýtal sa: „Jazdíš?" Myslel tým pravidelné denné tréningy? „Samozrejme", profesionálne som zamávala rukou. Asi som aj tak vyzerala, alebo bol prekvapený mojou rýchlou samovražednou jazdou.
Noc s indiánmi pod holým nebom
Videl, že sme si s Jastrabím okom vybudovali vzťah. „Odkiaľ nás, indiánov, poznáš? - ďalej vyzvedal. „Z filmov s Johnom Wayneom?", sarkasticky sa spýtal. Odchovaná na mayovkách, ktoré jemu nič nehovorili, som mu vymenovala Winnetoua s Ribanou, a tiež kmeň Apačov.
„Hej, Apache, tí sú naši susedia na východ...", aspoň niečoho sa zachytil. Noc sme strávili pod holým nebom a výbežkami pieskovcových skál rôznych útvarov. V rannom šere sme zabalili spacáky a ja som ten svoj vhodila do otvoreného kufra auta. Zvnútra sa ozval vzdych spiaceho indiána. Nič viac, ani len šťavnatá nadávka, ktorou by som ja v podobnom prípade nešetrila. Veľmi som sa zahanbila a prišlo mi odrazu tých ľudí ľúto - pre ich povahu až príliš mierumilovnú a priateľskú pre dnešný svet, a tiež preto, že sú odkázaní robiť cirkus turistom, len aby si zarobili niečo na živobytie, zahnaní do rezervácie.
Naspäť som sa zviezla džípom, predsa len dlane boleli od nespočetných pľuzgierov a len ťažko by som urobila stabilné fotky z konského chrbta. Jastrabie oko niesol jedno anglické dievča, ktoré malo na hlave nasadenú plastikovú atrapu indiánskej čelenky. Podobnú som mala aj ja v detstve na karneval do materskej škôlky. Pochopila som averziu indiána z predošlého večera k nám, turistom.
Keď sme opúšťali Monument Valley, spýtala som sa Jaspera, Navajo chlapca s dlhými havraními vlasmi, ktorý nám za pár drobných čistil strieborné prstene, ako sa v Navajo jazyku povie „ďakujem". Ahéhé, odvetil a vrátil mi lesknúci sa kov. „Ahéjhé", zopakovala som, rada, že môžem aspoň niečím vyjadriť moju vďaku a pokoru.
Do lesoparku cez protialkoholickú prehliadku
V prvý letný deň som si vykračovala v sparnom horku a v zaprášených drevákoch po okraji diaľnice. Vodič prímestského autobusu ma práve vysadil pár metrov opodiaľ, na mieste, kde som mu ukázala. „A čo tam ideš robiť?"- spýtal sa ma, keď som mu povedala, že cieľom mojej cesty je PowWow. „Pozrieť si napitých indiánov?" - prekvapil ma pohotovou odpoveďou na vlastnú otázku.
Mlčala som, nemalo význam snažiť sa mu vyvrátiť názor. Indiáni sú v Kanade veľakrát druhotriednymi občanmi a to aj napriek úsiliu kanadskej federálnej vlády zabezpečiť im akú - takú rovnocennosť a zlepšiť ich postavenie v spoločnosti. Mnohí sú nezamestnaní, aj celé rodiny žijú z podpory a veľa detí nedokončí strednú školu, buď pre záškoláctvo, drogy, alebo tehotenstvo.
PowWow sa koná na veľa miestach a je to oslava indiánskych tancov a hudby rôznych kmeňov z celej severnej Ameriky. Keď som prešla bránou a protialkoholickou prehliadkou do prímestského lesoparku, zvuk bubnov sa rozliehal po okolí. Akoby v tranze som nasledovala ich pravidelné údery. Indiánska hudba napodobňuje prírodu. Filozofia a viera Indiánov nie je nič iné, ako žiť v súlade s jej rytmom a tanec túto cestu verne kopíruje.
Zem patrí všetkým
PowWow tanečníci znázorňovali telom buď orla, alebo pohyb stebla trávy vo vetre... Indiáni rozprávajú so zvieratami a načúvajú ich reči, aby prežili, po stáročia sa učili pozorovať okolitý svet a jeho znameni Neveria na súkromné vlastníctvo: zem podľa nich patrí všetkým, tak ako vzduch, ktorý dýchame. 21. jún je nielen dňom, kedy sa začína leto, ale v Kanade sa už po trinásty rok oslavuje aj ako Deň aboridžínov, tých, ktorí prišli do tejto krajiny cez ľadovú cestu ako prví.
Autor: Lenka Krchnavá