Veď každý rok príde nejaký macko navštíviť kontajnery v niektorom tatranskom penzióne alebo sa objaví hrôzostrašná reportáž o stretnutí so zúrivým medveďom, ktorý dohrýzol a dodriapal poľovníka. A k tomu ešte historky domácich na lazoch o tom, ako stretli medvedicu aj s medvieďatami. Čo ak dvestokilový maco stretne práve vás?
Medveď sa prechádza po dedine. Rozprávka alebo horor? V poslednom čase dosť často slovenská realita. Nestáva sa to každý deň, ale predsa len každý rok nejaký macko k ľudským obydliam zavíta.
V apríli tohto roku si napríklad Tisovcom vykračoval malý medvedík. Obyvatelia neverili vlastným očiam. Medvieďa nakŕmili z fľaše, ale nevedeli, čo s ním. Zatúlalo sa.
Medvedie mláďa je milé a človek by si ho zobral domov ako hračku, ale stretnutie s jeho mamou by v lese nemuselo dopadnúť práve idylicky.
Prišli sa napapkať
Pred pár dňami do zariadenia 1. máj v Tatranskej Lomnici, v ktorom bývajú školy v prírode, prišla na návštevu medvedica aj so štyrmi mláďatami. „Bolo to neskoro za tmy, možno už o polnoci," vraví riaditeľ zariadenia Ján Poracký.
„Máme za kuchyňou sklad odpadu, ktorý je uzatvorený drevenými dvierkami. Medvede dvierka vylomili a kuchynský odpad pekne spapkali. Veľké dva hrnce - jeden asi dvadsaťlitrový a druhý tridsaťlitrový.
To sa opakovalo aj na druhú a tretiu noc. Lesníci vraveli, že nemôžu nič robiť, obrátil som sa preto na primátora. Ten mi povedal, že oni už písali na ministerstvo životného prostredia a zatiaľ sa k tomu nikto nevyjadril.
Každý sa vyhovára na niekoho iného. Teraz dávame kuchynský odpad dole do kotolne, tam sú plechové dvere, kde sa už medvede nedostanú." Na otázku, či medvede niekomu neublížili, riaditeľ odpovedá: „Nie, prečo by ublížili?
Ony nie sú také. Idú za kuchynským odpadom. Napapkali sa, a tak ako prišli, tak aj odišli. Ony ľuďom neubližujú."
Deti ich videli zhora z izieb a mali zážitok. „Chodia sem aj srnky a jelene, máme tu drevené žľaby, kde im dávame starý chlieb, a jelene sem chodia každý deň. Ale medvede sa tu objavili asi po piatich rokoch.
Dúfam, že si našli nejaké nové miesto, u nás sa už k odpadu nedostanú. Chodievajú v tomto teritóriu aj do Tatranskej Lesnej. A lesníci mi rozprávali, že majú v lese v zruboch melasu pre zvieratá a tam im to medvede tiež rozbili a dostali sa dnu."
Riaditeľ Tatranského národného parku Pavol Majko tvrdí, že problém s medveďmi, ktoré sa chodia kŕmiť k ľudským obydliam, by sa vyriešil, keby ľudia kontajnery lepšie zabezpečili.
Medveď je plachý
Podľa ochrancov prírody zo Slobody zvierat o medveďoch existuje niekoľko mýtov. Prvý mýtus vraj je, že medvede sú premnožené. Druhý rozšírený názor je, že medvede ničia stáda a po tretie - medvede sa vraj agresívne správajú.
To, že medvede navštevujú kontajnery a skládky odpadov, podľa ochranárov však nie je dôkazom premnoženia. Medvede by ich využívali aj tak, lebo sú pre ne ľahkým zdrojom výdatnej potravy.
Z rovnakého dôvodu navštevujú aj salaše, pritom by vraj stačilo zadovážiť si dobre vycvičeného strážneho psa. Medveď podľa ochrancov prírody nie je agresívny a za normálnych okolností je to prirodzene plaché zviera.
Inštinktívne sa vyhýba miestam, kde sa často vyskytujú ľudia. Ak sa aj nechtiac dostane do ich blízkosti, vo väčšine prípadov sa o tom človek ani nedozvie a medveď sa v tichosti stratí.
So zvončekmi na medveďa
Bežný smrteľník sa medveďa bojí, netúži po stretnutí s ním a usiluje sa mu v lese vyhnúť. No sú aj jedinci, ktorí medvede vyhľadávajú. Sú to jednak poľovníci, ktorí na ne poľujú alebo sú to lovci bez pušky - filmári a fotografi.
K nim patrí aj Ján Poláček z Hriňovej, ktorý sa tejto trocha adrenalínovej záľube venuje už deviaty rok. Aké je podľa neho riziko, že stretnete v lese medveďa? „Keď sa tomu venujete, chcete ho stretnúť a poznáte miesta, kam chodieva, je väčšia pravdepodobnosť, že sa s ním stretnete," vraví.
Stretnutia s medveďmi, ktoré sa občas končia úrazmi, svedčia podľa neho o tom, že medveď je premnožený a kúrazom dochádza iba vtedy, keď je medveď vystresovaný. „Keď zbadá človeka skôr, na väčšiu vzdialenosť, odíde, pretože je ohromne plachý.
Nie je taký, že by zámerne zaútočil. Ak dôjde k poraneniam, tak vtedy, keď sa s ním človek stretne v neprehľadnom teréne, alebo ho medveď zbadá v poslednej chvíli a prekročí sa bezpečnostná hranica, ktorá je zrejme pri každom medveďovi iná."
Ako teda medveďa na túre odplašiť? Odporúča sa chodiť na túry so zvončekmi, ale úplne vraj postačí, keď sa normálne rozprávame. „Medveď je v hore doma a keď zbadá človeka prvý, na dosť veľkú vzdialenosť, odíde sám.
Ak mu neskrížite cestu, možno ani neviete, že sa na vás pozerá. Vidí vás, ale nechá vás na pokoji. Ak nie je synantropný, teda ak už nestratil plachosť, ako medvede, ktoré chodia za potravou k ľudským obydliam, ujde, keď len niečo šuchne."
Strieľať či nestrieľať?
Ak má medveď pokojný život a nikto ho nezastrelí, dožije sa aj dvadsaťpäť až tridsať rokov. Mláďatá sa začiatkom roka rodia asi štyristogramové. Keď má medvedica po troch rokoch ďalšie mláďatá, staršie medvieďatá odoženie.
Tie majú už okolo šesťdesiat až sto kíl. Takéto trojročné mláďatká do sto kíl je podľa zákona povolené strieľať.
Dnes je na Slovensku okolo osemsto - deväťsto medveďov, čo je podľa Jána Poláčka na naše pomery veľa.
Medvede vraj chodia v Tatrách zbíjať kontajnery preto, lebo sú premnožené a nemajú čo žrať.
Hoci Ján Poláček sám medvede nestrieľa, prihovára sa za regulačný odstrel.
Poľovníci a lesníci tvrdia, že štyristo až šesťsto medveďov by bolo vzhľadom na naše neveľké územie tak akurát. „Nie sme niekde v Amerike alebo v Rusku na Aljaške, kde sa príroda na rozľahlom teritóriu s takýmto počtom medveďov bez regulačného zásahu vyrovná," vraví Poláček.
Regulačný odstrel si však podľa zákona berie na mušku iba medvede nižších hmotnostných kategórií, teda mláďatá. „Do reprodukčnej populácie medveďov sa regulačným odstrelom nezasahuje.
Väčšie medvede vytláčajú potom tie menšie z lesa do okrajových teritórií a ak si tam nájdu vhodné prostredie, medveď sa trvalo drží aj tam, kde sa v minulosti nevyskytoval." Kritériá regulačného odstrelu sú vraj nastavené tak, že sa povolená kvóta nikdy nenaplní.
„Kedysi sa vnadilo na kadávery, teda na uhynuté zvieratá, ale potom sa to zakázalo. Vraj pre mor alebo besnotu, ale nikdy sa nedokázalo, že by bol nejaký medveď besný."
Dnes je počas jesenného odstrelu povolené vnadiť medvede iba na rastlinné krmivá. „Je to kontraproduktívne," tvrdí Poláček, „pretože medveď má cez leto kukurice aj obilovín dosť, je nažraný, nenalákate ho na rastlinnú potravu."
Koľko je medveďov?
Presný počet medveďov na Slovensku nepoznáme, aj keď každá lokalita je už čiastočne zmapovaná. „Nie je to presné, pretože zistenia sa robia na prvom snehu a nerobia sa každý rok," vraví Poláček.
„Ale robí sa to dosť poctivo. Asi z osemdesiatich percent by získané údaje mohli byť dôveryhodné." Podľa stôp sa zisťuje aj veková štruktúra medvedej populácie. Podľa pozorovaní sú na Poľane asi tri medvede takzvané dominantné, majú okolo tristo alebo viac kíl.
„Medveďov od stopäťdesiat do dvestopäťdesiat kíl je tam tiež dosť. Takisto medvedíc a najviac je najmladšej populácie. Lebo medvedica kedysi mávala jedno-dve mláďatá, a teraz, keď má dobré krmovinové podmienky, máva bežne aj tri-štyri mladé, čo v minulosti bývalo raritou."
Poľovnícke združenia cez zimu prikrmujú zver kukuricou a šrotom a na toto krmivo chodí aj medveď. „No ak sa narodia tri alebo štyri medvieďatá, iste sa tak nevyvíjajú, ako keby bolo iba jedno alebo dve.
Po viacerých generáciách môže dôjsť k tomu, že sa genetický potenciál našich medveďov zhorší. Pohlavne dospejú, ale ich telesný rámec bude čoraz menší a horší. Ohrozí sa celá dobrá genetická populácia, aká u nás je."
Na strach nemyslí
Ján Poláček už videl medveďa zblízka veľakrát. Ani to nepočíta. Okolo dvadsať až tridsať kusov má nafilmovaných. Priznáva, že filmovať či fotografovať medvede zblízka je trochu adrenalínová zábava.
Nad tým, čo by sa stalo, keby ho medveď napadol, však nerozmýšľa. Nosí so sebou síce krátku zbraň, ale ako vraví, iba pre falošné sebauspokojenie. Je totiž otázne, či by mu pomohla. Čo vlastne vidí na medveďoch, že je schopný na ne celé hodiny niekoľko dní striehnuť a podstupovať riziko?
„Vyhľadávam ich, pretože ma to baví. Viem už, aký medveď je." Jedného napríklad poznal od mláďaťa. „Bol agresívny, aj k svojmu mladšiemu súrodencovi. Vždy ho nechal, aby vyšiel, poobzeral sa a keď bolo všetko v poriadku, toho mladšieho odohnal a potom žral on.
Keď bol starší, v jednej lokalite váľal všetky kŕmne zariadenia." O strachu však pozorovateľ medveďov nehovorí. „Vždy je tam určité riziko, keď je to zblízka. Mám pred nimi rešpekt. Ale zatiaľ som mal šťastie."
Lebo medveď
To, či medveď príde a dá sa nafilmovať, závisí od šťastia, aj od toho, koľkokrát sa vyberiete do hory. „Medveď je nočný živočích, najradšej chodí za šera, buď skoro ráno alebo neskoro večer. V lese sa motá v noci, cez deň sa motajú medvedice, keď vyvádzajú mladé.
Teraz, keď je obdobie párenia a medvede hľadajú medvedice, stáva sa, že prídu aj cez deň." Hoci sa väčšina z nás snaží správať na túre tak, aby medveďa odplašila, ak ho chcete zachytiť kamerou zblízka, musíte sa správať maximálne potichu.
Aj cvaknutie spúšte fotoaparátu alebo hrmotanie so statívom ho môže odplašiť. Ján Poláček používa dokonca maskovaciu sieť, aby splynul s prostredím. „Medveď má najlepšie vyvinutý čuch, takže musí byť dobrý vietor, aby nefúkal od človeka.
A čo najmenej sa treba hýbať. Zdá sa, že medveď je ťarbavý, ale je ohromne rýchly. Keď niečo šuchne, rýchlo sa obzrie a vyvinie šesťdesiatkilometrovú rýchlosť. Čiže úniku na krátke vzdialenosti pred ním niet."
Zdá sa, že ani hrôzostrašné historky milovníka medveďov neodradia od toho, aby vyhľadával ich spoločnosť. „Jeden známy, z bývalého Lesprojektu, bol s kolegom pozerať porasty.
Dvesto metrov od nich prebiehala ťažba, aj ženy tam sadili, hrmot tam bol. Potom sa rozdelili a keď sa vracal po svažnici, naraz zbadal, ako mu krížom cez cestu prebehlo medvieďa.
Obzrel sa a nestačil ani reagovať, lebo ho napadla medvedica. Doráňaný bol dosť, v nemocnici ho dávali dohromady. Keď sa človek dostane medzi medvedicu a mláďa veľmi blízko, mláďa zvyčajne zapiští a matka zaútočí."
Ďalšie riziko hrozí od poraneného medveďa. Keďže je medveď nočný živočích, poľuje sa naňho väčšinou v noci. Často sa stane, že medveďa postrelia, ale nenájdu ho hneď, idú ho hľadať až na druhý deň. „Tí menej šikovní majú smolu."
Stretnutie s Jergušom
O medveďoch by vedel Ján Poláček dlho rozprávať. Niektorým dal aj mená. „Jerguša rozoznám už podľa spôsobu, ako príde, podľa pohybov, aj podľa tváre. Poznám ho už dlho, odvtedy, čo som zaspal vonku za kamerou.
Sedel som na zemi, niekoľko hodín v maskovacej sieti a on zrazu prišiel. Kamarát ma spiaceho odfotil z diaľky cez teleobjektív spolu s medveďom." Medvedík si spiaceho muža len poobzeral a ďalej si ho nevšímal.
„Aj teraz nedávno na to miesto Jerguš prišiel, už ako sedemročný. Najprv ráno a potom večer, keď sa zmrákalo. Začal sa obzerať a bol opatrný, lebo zacítil velikánskeho medveďa, pred ktorým mal rešpekt.
Ten sa tam motal aj s medvedicou. Nazval som ho Alfréd Veľký, lebo je veľký."
Alebo iná historka - ako zachraňovali medveďa, ktorý strčil hlavu do plechovej nádoby. „Asi pred troma rokmi nad Očovou išli ráno do roboty chlapi na lesnom kolesovom traktore a zbadali na poli asi stopäťdesiatkilového medveďa s kandľou na hlave.
Zalarmovali lesníkov aj ochranárov. Kamarát ho musel prísť narkotizovať. Mal to tak na hlave narazené, že mu to museli rozstrihať nožnicami na plech. Keď mu to dávali dolu, narkóza prestávala účinkovať, potom sme už od neho bežali.
Ale bol taký vystresovaný, že utekal čo najbližšie k hore. Nebál sa ani ľudí a áut, prebehol popri nich, hoci na druhej strane mal voľný priestor. Potom si ľahol a tri hodiny ležal, na kraji lesa, kým sa nepozbieral."
Hoci sa medveď drží ďaleko od ľudí a pozorovať ho je ťažké, ľudia už naňho vyzreli. Snažia sa mať pána našich lesov pod kontrolou. Mackov, ktorých sa podarí narkotizovať, očipujú a vďaka GPS vieme určiť, v ktorých teritóriách sa medvede pohybujú a aké majú zvyky.
Zožral ho medveď
Splynúť s divokou prírodou bolo pre človeka vždy lákavé. A nech máme pocit, že akokoľvek do nej patríme, môže sa nám táto túžba stať osudnou, ako sa to prihodilo Timothymu Treadwellovi.
O ňom, nie veľmi úspešnom hercovi, alkoholikovi, outsiderovi, rozpráva fascinujúci dokument režiséra Wernera Herzoga Grizzly Man. Timothy Treadwell zašiel príliš ďaleko.
To, čo po ňom zostalo, sú unikátne zábery Timothyho hneď vedľa obrovských grizlyov. Žiaľ, spolu so svojou priateľkou Amie sa v roku 2003 stali prvými známymi obeťami útoku grizlyho na človeka.
V kamere, ktorú Amie stihla zapnúť, sa zachoval len zvukový záznam ich zúfalého zápasu s grizlym. Film o spolužití Timothyho s medveďmi však mnohých dojíma a odmietajú ho odbaviť slovami, že to „bol skrátka magor".
Hoci sú naše medvede všežravé, na človeka ako na potravu zatiaľ chuť nemajú. No predsa si to len dobre rozmyslite, ak zatúžite stať sa medvedími mužmi či ženami.