Výpadky elektriny programátorke neprekážajú - žije na Šalamúnoch

Žije na konci sveta a na začiatku raja. Tak hovorí o Šalamúnových ostrovoch softvérová inžinierka Alena Takáčová. Minulý rok sa vydala za svojho domorodého manžela Johna, s ktorým bývajú v malom učiteľskom domčeku v oblasti Tetere. Okrem jednej z najlepší

Šalamúnci vnímajú čas inak ako my. Zvyknú hovoriť, že keď Pán Boh stvoril svet, dal si polhodinku pauzu a až potom dorobil Šalamúnove ostrovy. Preto im tam všetko trvá minimálne pol hodinu a viac.(Zdroj: Alena Takáčová.)

ch internátnych škôl na ostrovoch učí aj na dvoch ďalších školách. Bez dažďovej vody by sa však nezaobišla.

Miesto takmer na konci sveta, ako ste sa tam ocitli?

Prvykrát som tam išla ako misijná dobrovoľníčka na faru v Tetere, bolo to v roku 2003. To mi kamarát poslal mail, že jeho brat už je tam. Ale že všetko čo mi môže ponúknuť je len dobrý kontakt a snáď ubytovanie. Zaujímala som sa o fotku a fotenie ma veľmi bavilo. Myslela som, že tam pôjdem, niečo si nafotím a vrátim sa. Zistila som však, že letenka stojí 90-tisíc korún a na tri týždne by to bol trochu drahý špás. Povedala som si teda, že keď tam pôjdem, aspoň s niečím pomôžem.

Pomohli ste?

Bol tam jeden slovenský kňaz, salezián a misionár don Peter Kuchár, na ktorého ma kamarát nakontaktoval. Napísala som mu a odpovedal mi, že na ostrove sa zíde všetko, čo viem robiť. Keďže som vedela šiť, povedal mi, že môžem robiť v krajčírskej dielni. Učila som tam skupinu žien, varila som a venovala sa mladým. Popritom som tiež fotila. Po troch mesiacoch som sa vrátila späť na Slovensko a ešte rok som pokračovala vo svojej profesii. Na Šalamúny som však nemohla zabudnúť, nedalo sa to poprieť. Všetky moje myšlienky smerovali na ostrovy a hľadala som všetky dostupné spôsoby, ako sa tam vrátiť.

Čomu ste sa venovali na Slovensku?

Pracovala som ako softvérová inžinierka, programovala som.

To ste museli mať lukratívny zárobok.

Nemala som s tým problém, ale veľmi ma to niekam ťahalo. Oblasť misií mi však pripadala veľmi vzdialená. Hovorila som si, že ako programátorka nemám šancu. V tom čase potrebovali predovšetkým zdravotné sestry a učiteľky, nie programátorku. Na Šalamúnových ostrovoch však potrebovali každého, kto vie niečo robiť.

Na Slovensku ste vydržali rok a opäť ste sa vrátili späť na ostrovy. Prečo, počarili vám?

Počarili? To je slabé slovo. Klamala by som samú seba a všetkých naokolo. Od začiatku, ako som sa na ostrovoch ocitla, som sa cítila ako doma. Nemala som žiadny strach, najmenšie obavy. Pamätám si, ako som prvýkrát vystúpila z lietadla. Bola som na druhom konci sveta. Netušila som, kde sú Šalamúnove ostrovy, nemala som žiadne informácie o ich kultúre a zvykoch, ale vedela som, že som tu dobre. Od prvej chvíle som sa cítila slobodne. Akoby Šalamúny boli odpoveďou na všetky moje otázky. Veľmi sa mi páči výrok, Pán Boh ťa povoláva tam, kde sa tvoja vnútorná radosť stretá s obrovskou potrebou sveta, a presne takto to prežívam aj ja. Našla som tan svoju vnútornú radosť a ich obrovskú potrebu. A tak som sa na Šalamúny vrátila nielen druhý, ale aj tretíkrát a potom znova.

ostrovy.JPG

Po vystúpení z lietadla sa cítila ako na konci sveta.

Ale už ste nerobili v šijacej dielni.

Pomáhala som tam s rozbehnutím jednej učňovskej školy - venovala som sa dievčatám. Popri tom sme naštartovali vysielanie FM Radio Bosco. Naučila som ich tam narábať s počítačom, medzitým sme nahrali jedno hudobné CD. Rozbehla som tiež projekt adopcie na diaľku, v rámci ktorého ľudia zo Slovenska a Čiech pomáhajú deťom na Šalamúnových ostrovoch so školným. Dnes už máme adoptovaných zhruba 200 detí.

Čomu sa venujete teraz?

Momentálne učím výpočtovú techniku a informatiku na troch školách. Je po tom strašne veľký dopyt. Mladých zaujímajú nové technológie ako MP3 či mobily. Letia tam takisto ako počítače. Samozrejme, technické vybavenie je tam oveľa horšie, ako u nás. Nemáme toľko počítačov, nemáme každý deň elektrinu, ale aj tam to napreduje. Ono to príde, svet nepočká.

Computers.jpg

Počasie umožňuje spraviť si vyučovaciu hodinu aj mimo budovy školy.

Kde žijete?

S manželom žijeme na ostrove Guadalcanal v oblasti posypanej olejovými palmami asi desať kilometrov od hlavného mesta Honiara. Vzali sme sa pred rokom a žijeme v Tenaru, kde je jedna z najlepších internátnych škôl na Šalamúnových ostrovoch. Okrem Školy sv. Jozefa je tam už len rieka Tenaru, veľa stromov, blata a moskytov. Inak nič. Žijeme v jej areáli, kde má každý učiteľ svoj drevený domček na kolíkoch s plechovou strechou.

V škole to zrejme vyzerá inak ako u nás.

Našu strednú internátnu katolícku školu St. Joseph's Tenaru navštevuje 500 detí zo všetkých ostrovov a provincií. Domov chodia len raz za rok. V škole nás je približne dvadsať učiteľov a v každej triede 40 študentov. Deti chodia do školy v uniformách. Medzi hodinami neexistujú prestávky. Neraz sa tiež stane, že učiteľ na hodinu mešká. Deti sú napriek tomu veľmi disciplinované, čo pramení aj z ich kultúry. Pred učiteľmi majú rešpekt. Na hodinách neodvrávajú, nereptajú a nebavia sa. Keď príde učiteľ do triedy, uprene sa na vás dívajú a ani sa len nepohnú. Samozrejme, objavia sa aj výstrelky ako na každej škole. Niektorí napríklad odídu do mesta bez povolenia.

Ako sa dá dostať do mesta?

Z domčeka najprv prejdem lesnou cestou, kde potom čakám na autobus. Cesty sú rozbité a blatné. Autobusy nechodia pravidelne. Sú to také malé dodávky. Keď sú plné, treba čakať dlhšie. V autobuse musí totiž každý sedieť. Zastavuje všade na znamenie. Mimo špičky je to fajn, ale stalo sa mi, že som čakala na autobus aj vyše hodiny.

To je dlhá doba, ako vtedy trávite čas?

Trénujem sa trpezlivosti, ktorú v porovnaní so Šalamúncami nemám. Šalamúnci vnímajú čas inak ako my. Vysvetlili mi, že keď Pán Boh stvoril náš svet, že si dal polhodinku pauzu a až potom dorobil Šalamúnove ostrovy a preto im tam všetko trvá minimálne pol hodinu a viac.

Bola jedným z faktorov, ktorý ovplyvnil váš život na ostrovoch, aj láska?

S Johnom sme spolupracovali na jednej škole, bolo to silné priateľstvo. Avšak rozhodnutie vydať sa za neho a z jeho strany sa oženiť, neprišlo zo dňa na deň, ani z roka na rok. Vyžadovalo si to čas. Miešané manželstvo vôbec nie je jednoduché. Spájajú sa v ňom rôzne kultúry a svety. Isté však je, že sa nudiť nebudeme. Ak vo vzťahu funguje tolerancia a láska, dá sa to a stále je čo objavovať.

manzelia.JPG

Alena Takáčová (v strede) s manželom Johnom

Čomu sa venuje váš manžel?

Pracuje v Don Bosco RTC v Tetere ako majster odborného výcviku. Je to učňovská škola pre vidiecku mládež a John učí chalanov zvarovať, konštrukčné práce a tiež ako sa starať o dobytok.

Ako sa dorozumievate?

Hovoríme v jazyku pidgin (zjednodušená verzia angličtiny, pozn. r.). Popri angličtine je to jeden z dvoch úradných jazykov na ostrovoch. Na školách vyučujeme v jazyku pidgin, keďže mu študenti viac rozumejú. Všetky testy a materiály však musia byť v angličtine, aby sa naučili komunikovať. Okrem týchto dvoch však na ostrovoch existuje ďalších 120 jazykov. Čo kmeň, to iný jazyk. Každé dieťa sa najprv naučí rozprávať svojím kmeňovým materinským jazykom. Keď začne chodiť do školy, učí sa jazyk pidgin. V škole ho zasa čaká angličtina.

Na Slovensko ste prišli na dva mesiace aj s manželom. Je tu prvýkrát?

Manžel je nielenže prvýkrát na Slovensku, ale aj vo svete. Ešte nikdy nebol mimo svojho ostrova a rodiny. Doteraz nemal žiadne skúsenosti s cestovaním, ani s lietaním, veľmi sa bál. Melanézania majú v povahe, že sú plachí. Majú veľký rešpekt pred autoritami, ale aj cudzincami či belochmi. Musí to byť pre neho veľmi ťažké komunikovať s belochom ako s rovnocenným partnerom. Pre Johna je to nová skúsenosť, ale veľmi rýchlo sa prispôsobil. Dôležitú úlohu u nich zohráva aj intuícia. John napríklad dokáže vycítiť aj veci, o ktorých sa vôbec nerozprávame. Tiež dokáže na diaľku vycítiť, že sa niekde niečo stalo alebo deje. Má svoj vlastný zdroj informácií.

certi.jpg

Na Šalamúnoch nikto nikdy nie je sám.

Čo ho na Slovensku najviac zaujalo?

Farebné budovy, ktoré vyzerajú draho. Nádherné kostoly v ktorých je chladno. Tiež cesty, viacprúdové - pretože tie ich majú len jeden pruh a aj ten je rozbitý. Takisto sa mu páči, že ľudia tu majú možnosť pracovať. Na Šalamúnových ostrovoch je totiž 80 percentná negramotnosť a nezamestnanosť. Často sa stane, že keď sa niekoho opýtate, ako sa máš, odpovie vám, - len som.

V akých podmienkach žijete?

Doma i v škole mávame častý výpadok prúdu. Bez elektriky sme skoro každú sobotu. V obdobiach dažďa sme bez prúdu aj tri dni. Zo spotrebičov máme v domčeku chladničku, počítač a rádio. Vodu používame len dažďovú. Keďže sme blízko rovníka, často prší. Dažďová voda sa zbiera do veľkého kontajnera. Tým, že v blízkosti nie je rozvinutý žiadny priemysel, je čistá a pitná. Takisto ju používame aj na umývanie, varenie či pranie. Dažďovú vodu si beriem, aj keď ideme na návštevu do rodnej dediny môjho manžela. Majú totiž len vyhĺbenú studňu a z tej sa vodu piť veľmi neodvážim.

Život na dedine bude zrejme tiež skromný a necivilizovaný, však?

Ľudia tam žijú v bambusových domčekoch prikrytými trávou a palmovými listami. V tých však len prespávajú. Všetky aktivity sa odohrávajú vonku. Takisto vonku aj varia. Varí sa však na večer, kedy už nie je tak horúco. Ľudia si takisto v záhradke pestujú, najčastejšie zemiaky, banány. Občas si doprajú ryžu alebo iné výrobky, ktoré si môžu kúpiť v meste. Mäso sa je raz za mesiac a počas veľkých sviatkov, ryba raz za týždeň. Nepohrdnú však krabom alebo korytnačkou. Ľudia tam však dokážu prežiť aj bez peňazí. Povedali mi, že keby aj náhodou prišiel cyklón, aký bol naposledy v roku 1986, tri mesiace by dokázali vydržať aj na kokosových orechoch.

Akým spôsobom trávia čas?

Večer sa navštevujú a stretávajú. Mladí hrajú na gitare, rozprávajú si príbehy. Nikto tam nikdy nie je sám. Kým u nás má človek strach zo samoty, na Šalamúnoch skôr uvažujú nad tým, čo dajú do úst.

Líši sa niečím život na dedine od života v meste?

V dedine je silná komunita a všetci sa navzájom poznajú. Neexistujú tam ploty, či zámky na dverách. V meste je väčšia kriminalita. Novodobým trendom sú vznikajúce slumy na okraji mesta.

Funguje tam ešte tradičný kmeňový spôsob života?

Asi áno, aj keď to nie je pre cudzinca viditeľné na prvý pohľad. V dedine platia určité pravidlá. Zaujímavosťou je, že na ostrove Guadalcanal je matriarchát, príslušenstvo ku kmeňu a týmto aj ku pôde sa dedí po mame. Na ostrove Malaita je zase patriarchát.

Ako majú teda ženy postavenie na Guadalcanale?

Odpozorovala som, že ženy na ostrovoch majú iné postavenie ako u nás. Tu sa hovorí o zrovnoprávnení, tam to však funguje na inom princípe. Ženy si s tým hlavu nelámu a nepotrebujú sa rovnoprávnosť za každú cenu. Zvykli si, že muž má vyššie postavenie a žena mu dodáva potrebné sebavedomie. Posúva ho vyššie či už na verejnosti alebo v rodine pred deťmi. Na druhej strane sú však ženy organizované v komunite. Majú právo rozhodovať o dôležitých veciach v dedine a muži čakajú na ich názor. Platí to aj v rodine. Ak niečo povie matka, nik jej neodporuje. Má dôležité slovo, hoci otec je hlavou rodiny.

Čím je daný takýto rešpekt?

Jednoznačne výchovou a životom v komunite. Výchova dievčat a chlapcov je odmalička iná. Rodičia, ale aj komunita ich vedie k úcte voči všetkým. Ak kráča oproti nim nejaký významný človek, schovajú sa pred ním do trávy alebo za strom. Takto prejavujú svoju úctu.

deti3.JPG

deti.JPG

Deti sú veľmi živé, ale pred učiteľmi prejavujú rešpekt.

Reagovali tak spočiatku aj na vás?

Áno aj nie - strach sa miešal so zvedavosťou. Boli milí, usmievali sa zdiaľky, ale báli sa hneď bezprostredne priblížiť. Keď sme sa však skamarátili a trošku oťukali, tak ma prijali veľmi srdečne a priateľsky. Teraz už aj ja poznám viac ich pravidlá a zvyky a tak sa vieme lepšie zladiť.

Aj váš sobáš bol tradičný?

Sobášili nás šiesti kňazi, pričom každý pochádza z inej krajiny. Ich tradičná svadba sa tiež riadi zvykmi a tradíciami. Ženích musí za nevestu zaplatiť. Nevesta sa vypláca korálkami, potravinami alebo dobytkom. Tým, že som beloška, som taký obrad nemusela mať. Chcela som však, aby sa zachovala tradícia. Jeden kamarát ma tiež upozornil, že by to bolo vhodné, aby niekto v budúcnosti náš sobáš nenapadol a neoznačil ho za neplatný.

Čím si vás vykúpil váš manžel?

Jeho rodičia odovzdali symbolicky mojim zväzok červených mušieľ, ktorým ma vyplatil. Zaujímavé tiež bolo, že na svadbu sa nik nepozýva. Príde každý, kto sa o svadbe dozvie. Na našej svadbe bolo 400 hostí z okolia a z okolitých dedín. Prichádzali na nákladných autách a traktoroch, pričom sa pri tejto príležitosti zabilo asi 15 prasiat. Platí totiž, že každý, kto príde, sa musí najesť. Zároveň každý priniesol nejaký dar - šalamúnske doláre, taniere, poháre. Doma teraz máme 56 tanierov a každý je iný.

Viete si ešte predstaviť vrátiť sa späť na Slovensko?

Nechávam to otvorené. Predstaviť si to viem, ale či by som vedela prísť nastálo, to neviem. Možno sa to ešte zmení.

Čo vám na Šalamúnoch najviac chýba z domova?

Ťažko povedať. Čo mi chýba, je asi lepší internet kvôli práci a lepšej komunikácii s rodinou a blízkymi.

pozv.jpg

Manželku si kúpil za symbolický zväzok mušlí.

Kde sa nachádzajú Šalamúnové ostrovy

V Pacifiku, severovýchodne od Austrálie a východne od Papui Novej Guinei. Sú na 10. rovnobežke pod rovníkom. Tvorí ich vyše 900 ostrovov a ostrovčekov, z ktorých polovica je obývaná.

Jedným z najväčších je ostrov Guadalcanal s hlavným mestom Honiara. Na ostrovoch sa počas 2. svetovej vojny odohrala jedna z najväčších bitiek medzi americkými a japonskými vojakmi.

Okolo ostrovov sa potopilo množstvo vojenských lodí a lietadiel, medené nábojnice sa aj dnes používajú ako vázy na kvety.

Pekné fotografie a množstvo informácií získate aj na osobnej stránke Aleny Takáčovej.

more2.jpg

Oceán pri Šalamúnoch vyzerá pokojne, ale dno skrýva množstvo rozstrieľaných lodí.

Najčítanejšie na SME Cestovanie


Inzercia - Tlačové správy


  1. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  5. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Poslanec Borguľa žiada o uvoľnenie parkoviska pre rezidentov
  2. OMV sa postará o pitný režim, bude rozdávať vodu
  3. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  4. Leto nekončí!
  5. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  7. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  8. Už aj seniori presadajú do SUV
  9. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  10. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 5 389
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 3 194
  3. Ako sme jazdili v socializme 2 177
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 718
  5. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 288
  6. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 1 100
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 061
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 013
  9. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte 810
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 649