Precestovať pol sveta. Turecko, Irán či Pakistan. V dnešnej dobe nič mimoriadne. Tvrdí to aj Peter Marek (37) z Borského Mikuláša. Ak sa však vydáte na ďaleké cesty sám, pozemnou dopravou a so základmi angličtiny, tomu sa povie odvaha.
„Cesta je zmysel. Nie je dôležité niečo vidieť, ide o putovanie a stretávanie nových ľudí," tvrdí cestovateľ Marek. „Je jedno, či človek vidí susednú dedinu či celý svet. Najdôležitejší je pocit spokojnosti, ktorý z toho plynie," pokračuje. Mystická pravda na úvod, ktorú našiel po päťmesačnom putovaní po Ázii. Cestoval sám, autobusmi, vlakmi a s jednoduchými znalosťami anglického jazyka. Ruky, nohy vraj fungujú na celom svete.
Z Bratislavy „priamo" do Teheránu
Cestu si podrobne rozplánoval. Najskôr vlakom prešiel cez Maďarsko, celý Balkán až do tureckého Istanbulu. A odtiaľ sa už dostanete všade. V Teheráne ste za rovné dva dni. „Irán je bohatá a vyspelá krajina. Nestabilita v tomto regióne je až príliš medializovaná, čo vytvára predsudky voči Iráncom. Veľa ľudí si myslí, že tam vybuchujú každý deň bomby a atentátnici sa vyhadzujú do povetria."
Opak je však pravdou. Iránci sú veľmi priateľskí a radi sa s vami zoznámia. Európanov si tam veľmi cenia. Dokonca ich považujú za vyvolených. Je to krajina lacnej nafty, ktorá sa pred piatimi rokmi vyšplhala na „závratných" 2 pence za liter. Neuveriteľné.
Poslušné manželky hľadajte v Iráne
„V Iráne je nedostatok chlapov, čo je dôsledok vojny s Irakom spred vyše dvadsiatich rokov. Ženy sa preto zaujímajú o mužov, najmä cudzincov," spomína. Kto chce vraj poslušnú, milú a možno aj peknú manželku, v Iráne má šancu. Striktné pravidlá moslimskej republiky sa síce prísne dodržiavajú, ale často aj obchádzajú. „Žena sa nemôže rozprávať s mužom na ulici sama. Ak je však s kamarátkou, žiadny problém,". V Teheráne stretol istého Kazacha, s ktorým sa dali do reči. Ako tak preberali zážitky, teda aspoň tie, ktoré si vedeli navzájom preložiť, zastavila sa pri nich mladá Iránka so zahalenou tvárou. „O chvíľu sme už sedeli v aute aj s jej kamarátkou. Dávali nám návrhy, že by si veľmi rady začali vzťah," prezradil Marek. V súčasnosti je Peter stále slobodný, zahaleným Iránkam odolal.
Návrat do minulosti
Z Iránu pokračovala jeho cesta do susedného Pakistanu. Prechod z jednej krajiny do druhej znamená aj posun v čase. „Z dvadsiateho storočia sa vrátite do sedemnásteho. Oblečenie, prostredie, všetko je úplne iné," spomína na cestu časom. Neuveriteľnú chudobu a jednoduchosť bytia nájdete najmä na vidieku. Hlinené chatrče bez elektriny a tečúcej vody. Ľudia sa tu živia najmä chovom dobytka. „Rozdiel medzi mestom a vidiekom je tak obrovský, že si to my, Európania, ani nevieme predstaviť."
Z Pakistanu rovno pod najvyššiu horu sveta
Do Nepálu sa ponáhľal najmä kvôli počasiu. Chcel totiž stihnúť niekoľko týždňový „trek" pod Mount Everestom (8848 metrov) ešte pred príchodom zimy. Z Istanbulu až do Káthmándú, nepálskej metropoly, ho cestovné vyšlo na 50 amerických dolárov. Doprava v Ázii je pekelne lacná.
„Nepál je mix Indie a Tibetu. Sú tam veľmi krásne a zaujímavé ženy. Ľudia sú veľmi milí, prihovárajú sa k vám, ale nie za účelom obchodu." Nepálčania sú čistí ľudia, žijú v skromných podmienkach vo vysokej nadmorskej výške a bez elektriny.
Výlet do základného tábora pod Everestom vo výške 5500 metrov trvá približne mesiac. „Na tomto treku som stretol neskutočné množstvo Čechov, ktorí sa ponáhľali tam aj naspäť. Ja som si to chcel vychutnať. Hory ma totiž nabíjajú," tvrdí. Na ceste po Himalájach nakoniec strávil najviac času.
V horách vládli ozbrojení partizáni
Počas jeho pobytu v Nepále silnel odboj voči vládnucim predstaviteľom kráľovskej rodiny. Povstalci sa zdržovali vysoko v horách, kde jedinou možnosťou ako získať peniaze, bolo od turistov, ktorých prepadávali. „Po horách snorili ozbrojené skupinky adolescentov. Desať až dvadsať chlapcov vo veku šestnásť rokov, ozbrojení revolvermi, puškami či samopalmi. Neboli však násilní. „Jednoducho vás iba skasírujú a môžete pokračovať v ceste. Poplatok, respektíve mýtne vyšiel na tisíc nepálskych rupií, čo je v prepočte približne 15 €," hovorí. Zaujímavosťou je, že ak už raz zaplatíte, ďalšíkrát už nemusíte, pretože povstalci vám dajú potvrdenie o uhradení poplatku. A pre študentov mali polovičné zľavy.
Prepadli ho na ceste späť
„Na ceste späť som narazil na takúto skupinku. Našťastie ich veliteľ bol starší muž, ktorý sa ma ako prvé spýtal, odkiaľ pochádzam," spomína. Najskôr povedal, že zo Slovenska, potom pridal Československo a nakoniec bol z toho Sovietsky zväz. Keďže šlo o komunistických povstalcov, ihneď si svojím neistým pôvodom získal ich sympatie. Každý, kto je zo Sovietskeho zväzu, je ich priateľom. To, že už dávno neexistuje, tam nikoho netrápi. „Chvíľu sme pokecali a potom sme sa pekne rozlúčili. Poplatok som neplatil," spomína, dnes už s úsmevom na krušné chvíle.
Po Indii brázdil tri mesiace
Po povstaleckých peripetiách prešiel hranice a ocitol sa v susednej Indii. Spomína si, že mu prvýkrát od Slovenska, kontrolovali colníci batožinu. „Rozhodol som sa precestovať Indiu zo severu na juh. Využíval som najmä autobusy, pretože sú veľmi lacné. Lístok na vlak si musíte objednať deň dopredu, preto som častejšie využíval práve autobus," tvrdí.
Rieka Ganga je vraj špinavá a hrozne zapácha.
Sever je chudobný a špinavý. Juh zasa naopak, bohatý, plný turistov, Indovia sa na uliciach rozprávajú po anglicky, volajú z mobilných telefónov a podobne. „V istom meste sa ku mne prihovoril mladý Ind. Pochopil som, že ma chce niekam zobrať. Sadol som teda na jeho skúter a približne po hodine sme dorazili na akúsi indickú corridu," hovorí. Hlavným rozdielom s tou španielskou je ten, že býka pustia do arény, plnej ľudí, ktorí sa ho snažia chytať. Šialené a zábavné zároveň.
V Indii si treba dávať pozor na stravu a vodu. Neoplatí sa vraj stravovať v reštauráciách, pretože je to drahšie. A nie vždy čerstvé ako na ulici. Stravovacie zariadenia varia vo veľkom a jedlo uskladňujú na ďalšie dni. Vzhľadom na tropické teplá, ktoré tam panujú, sa často stáva, že jedlo vás poriadne preženie. „Stretol som Čechov, ktorí museli vyhľadať lekársku pomoc, pretože ich výkaly hýrili už dúhovými farbami. Peter sa s výraznými zdravotnými ťažkosťami nestretol.
Po návrate stratil chuť cestovať
Peniaze sa míňali, denný rozpočet klesal, piaty mesiac na cestách, nuž Marek sa rozhodol pre cestu späť. Zvolil si pritom rovnakú trasu. Z Indie do Teheránu a odtiaľ bol do necelého týždňa doma, v Borskom Mikuláši. „Keď som sa vrátil domov, tri roky mi ani na um neprišlo ísť niekam von. Až teraz," uzavrel. V júli sa totiž chystá na 38- dňový výlet do pakistanských hôr. Viac si nemôže dovoliť kvôli práci. A tú potrebuje na to, aby mohol zasa niekam vyraziť.