Na severe susedí s Maďarskom, na východe so Srbskom a na juhu s Bosnou a Hercegovinou. Väčšina turistov Slavónskom len prechádza cestou k moru. A pritom tento región ponúka množstvo spôsobov, ako stráviť voľný čas: od cykloturistiky cez vodné športy až po agroturizmus alebo folklórne festivaly.
Najväčším mestom kraja a štvrtým najväčším chorvátskym mestom je Osijek. Je to miesto s bohatou históriou, ľudia na jeho území žili už pred osemtisíc rokmi. Osijek odjakživa zaujímal v Slavónsku výnimočné postavenie - veď kedysi dávno pokrývali sever dnešného Slavónska močariská a Osijek sa vďaka stabilnej, vyvýšenej polohe stal akousi prírodnou pevnosťou na rieke Dráve. Archeologické nálezy dokazujú, že mesto vďaka výhodnej pozícii na križovatke ciest obchodovalo s Čiernym morom a dokonca aj Indickým oceánom.
Naše ráno v Osijeku je pokojné a tiché. Z terasy hotela je výhľad na celé mesto. Na perlovosivej Dráve sa čeria vlnky, rieka hladko plynie, kde-tu sa mihne loďka. Za riekou sa zelená nekonečná svieža rovina. Čašníci utierajú stoly nábrežných kaviarní a z všadeprítomných kvetináčov žiaria sirôtky. Osijek je mesto neskorého baroka, secesných víl a parkov ako stvorených na posedenie pri voňavej, silnej, „krátkej" káve, ako hovoria Chorváti.
Najväčším skvostom v ňom je neogotická katedrála, hneď po záhrebskej druhá najvyššia v Chorvátsku.
Etno dedina Karanac
Z Osijeku sa vydávame do asi tridsať kilometrov vzdialenej dediny Karanac na výbežkoch Baraňskej planiny. Toto je podľa nášho sprievodcu jedno z najkrajších miest, kam unikajú mestskí ľudia, keď sa chcú nadýchať čerstvého vzduchu a zabudnúť na každodenný stres.
Karanac vás opantá atmosférou starých čias: môžete sa ubytovať v tradičnom panónskom dome zo začiatku 20. storočia, s gánkom a gazdovstvom, kde domáci chovajú sliepky a prasce, vyrábajú vlastný med, pálenku a tradičnú údenú tlačenku kulen. Ak budete chcieť dokonalú ilúziu, pán domu si oblečie kroj a do voza zapriahne kone, aby vás povozil po okolí.
Slavónska pohostinnosť je vychýrená - aj keď už nevládzete ochutnávať miestne delikatesy, domáci neustúpia a vŕšia jeden kulinársky pôžitok na druhý.
Kuchyňa tohto regiónu je ovplyvnená maďarskou pikantnosťou, takže sladkou ani pálivou paprikou sa tu rozhodne nešetrí. Najkvalitnejšie mäsové špeciality sa získavajú z mäsa čiernych prasiat, ktoré sa pasú v lesoch. Pravý kulen, nielen slavónska špecialita, ale aj najuznávanejší a najdrahší klobásový výrobok v celom Chorvátsku, musí byť z čierneho prasaťa, ktoré váži aspoň 180 kilogramov. Hoci počas nášho týždenného pobytu v Slavónsku jeme kulen každý deň, ten z Karanacu je najchutnejší. A ako sa robí? Potrebujete prvotriedne bravčové mäso, v správnom pomere zmiešané s oboma druhmi mletej papriky, cesnakom a soľou, to všetko naplnené do vyčisteného čreva. Podľa veľkosti čreva sa potom rozlišuje väčší kulen a menšia kulenova sestra.
Až na srbské hranice
Cestu na srbské hranice, do najvýchodnejšieho cípu Chorvátska, kde sa vinohrady ťahajú, kam oko dovidí, nám znepríjemní defekt. A nielen to, na zarastených poliach pozdĺž vozovky sa v pravidelných intervaloch objavujú tabule, upozorňujúce na nebezpečenstvo mín... Áno, prechádzame územím, na ktorom sa ani nie pred dvadsiatimi rokmi bojovalo a spomienka na občiansku vojnu je stále dosť živá, i keď miestni chcú zabudnúť...
Zarazene sedíme v aute a dúfame, že odporúčanú skratku „tankodromom" rýchlo vystrieda normálna asfaltka.
Začína pršať a pohraničný Ilok nás víta tak trochu pochmúrnou atmosférou. Je to však veľmi pekné malé mesto rozložené na brehu Dunaja. Kedysi práve tu sídlil bosenský kráľ Mikuláš Ilocký. V historickom centre mesta prebieha rekonštrukcia, takže hrad sa skrýva za lešením a aj turecké kúpele ešte čakajú na záchranu. Príjemná je prechádzka medzi stredovekými hradbami ku Kostolu sv. Jána Kapistrána, ohnivého odporcu tureckej invázie. Ak máte chuť, vyjdite si na kopec Liska, najvyšší bod chorvátskej časti pohoria Fruška Gora. Má len 297m a z Iloku k nemu vedú dve nenáročné turistické trasy. Popri Dunaji zase vedie časť Európskej cyklistickej cesty Eurovelo 6.
Tento región sa však predovšetkým pýši znamenitým vínom. Ilocká vínna cesta spája pätnásť podrumov - vínnych pivníc v meste a na okolitých kopcoch. Medzi nimi je aj pivnica zo 17. storočia, ktorú nechal vybudovať šľachtický rod Odescalchi a preslávil ju traminac, servírovaný dokonca na korunovácii britskej kráľovnej Alžbety.
Slováci v Iloku
Ilok je pre nás zaujímavý ešte z jedného dôvodu: práve tu žije najväčšia slovenská komunita v celom Chorvátsku, asi 1400 ľudí. Sú to potomkovia Slovákov zo stredného Slovenska a okolia Nitry, ktorí sem prichádzali v 18. storočí. Vďaka cisárskemu tolerančnému patentu sa prisťahovali do oblastí Uhorska, z ktorých boli vyhnaní Turci.
Ilockí Slováci sa stretávajú v Kultúrnom dome z roku 1952, kde počas srbskej okupácie sídlil misijný ženijný prápor. Vítajú nás srdečne, mäkkou a trochu archaickou slovenčinou. Hovoria o bohatej kultúrnej činnosti, ktorú vyvíjajú: slovenské deti sa od prvého ročníka základnej školy učia slovenčinu ako ďalší jazyk, každý rok uvádzajú dve divadelné premiéry, pripravujú folklórne programy, z ktorých najvýznamnejší je festival Ilocké leto na konci augusta.
Večer si spolu dávame ďalšiu slavónsku špecialitu: úžasný rybí paprikáš. Dobrý „fiš paprikáš" musí obsahovať aspoň tri druhy čerstvých rýb - v Slavónsku je najbežnejší kapor, sumec, pstruh a šťuka. Opäť nesmie chýbať sladká a pálivá mletá paprika, paradajky, cibuľa, cesnak a silný, stabilný oheň, na ktorom paprikáš varíme asi trištvrte hodiny. Podáva sa so širokými vaječnými rezancami.