Český cestovateľ Miroslav Zikmund zomrel vo veku 102 rokov. Prečítajte si archívny rozhovor, ktorý poskytol v roku 2009.
Má pohľad večného chlapca a reaguje so svižnosťou dvadsiatnika. Spolu s Jiřím Hanzelkom vytvorili legendárnu dvojicu. Deväťdesiatnik MIROSLAV ZIKMUND je stále aktívny a činorodý, ako bol v časoch, keď podnikal svetoznáme cesty alebo aj v období, keď mu komunisti pre jeho názory cestovať zakázali. Pri rozhovore na vás dýchne minulosť. Je to čistý džentlmen starej školy a aj vety formuluje tak, ako keby ich kládol na papier úhľadným písmom.
Ak by ste si mali vybrať ľubovoľné miesto na zemeguli, kam by ste išli v tejto chvíli?
To by som si trikrát rozmyslel, lebo mám deväťdesiat rokov a to už nie je vek na náročné cestovanie. Videl a prežil som toho toľko, že už by som nevidel svet odpočinutými, dychtivými očami, ktoré sa stále na niečo tešia. Určite by som si hovoril - toto už poznám z televízie. Čo sa týka nesplnených snov, ostala nám s Jirkom Hanzelkom jedna veľká diera - v čase, keď sme cestovali, nepustili nás do Číny, aj keď sme to mali v pláne, no keď sme sa objavili „pred bránami Číny", vypukla roztržka medzi Pekingom a Moskvou a teda aj Prahou, takže sme nedostali víza. Bolo to v podstate aj šťastie, lebo sme mohli venovať čas iným oblastiam. Taká veľká krajina by nás asi pohltila (smiech).
Zemeguľa sa výrazne zmenšila. Všade je blízko, romantika diaľok sa stráca. Môžeme si detailne naplánovať cestu, a potom sa jej vďaka technológiám striktne a bezpečne držať. Nie je klasické cestovateľstvo mŕtve?
Je to vec minulosti. Ak sa dnes niekto vydá na cestu do nepreskúmaných oblastí, tak s vedomím, že za päťdesiat - sto rokov to bude oveľa horšie. Keď som bol na cestách so svojou druhou ženou, aby som jej ukázal, kde sme boli s Jirkom Hanzelkom, vždy som sa vracal znepokojený a sklamaný. Napríklad v tureckom Pamukkale je fantastický kvapľový útvar s travertínovými jazierkami. Dnes je v katalógu ktorejkoľvek cestovky. Keď sme tam boli s Hanzelkom v roku 1959, medzi kvapľami sa popásali kravičky. O šesť-sedem rokov som videl, ako kvaple uschli, lebo činorodú termálnu vodu odčerpali hotelieri, vybudovali bazény a brali od svojich hostí ťažké peniaze.
Čo si myslíte napríklad o satelitnej navigácii?
Hovoril som s legendou rely Paríž - Dakar Karlom Lopraisom a ten mi povedal - ja vám tak závidím, že keď ste prechádzali Núbijskú púšť, nemali ste GPS. Vy ste mohli zablúdiť! To sa nám už nemôže stať.
Ale aktivity napríklad vášho kolegu Rudolfa Švaříčka dokazujú, že sú ešte nezdokumentované miesta, či nie?
Áno, napríklad v Novej Guinei sú oblasti, kde ešte nevideli belocha. Keď tam odchádzal prvýkrát, tak som ho varoval - dávajte pozor, lebo tam sú kmene, ktoré sa živia turistami. Teda nežijú z ich peňazí, ale z ich mäska. Zjedli napríklad mladého Rockefellera. Bol trochu zarazený.
Keď ste začínali, plánovali ste cesty detailne, alebo v nej boli aj prvky improvizácie?
Cesty sme dlho plánovali a na to, aby sme dostali peniaze, sme museli predložiť detailný plán. Boli sme mladí, novopečení komerční inžinieri a chodili sme von nie ako reportéri a už vôbec nie ako spisovatelia, ale ako obchodní zástupcovia Tatry. Išli sme s tým, že sme pre Tatru mali predávať autá.
Neboli vtedajšie autá lepšie na cestovanie? Pokiaľ viem, dnes je motor auta čierna skrinka, ktorá sa nedá svojpomocne opraviť, ak sa niečo pokazí.
Kým sme odišli, dali sme si podmienku, že nás musia zacvičiť na výrobnej linke a v autoopravovniach v Kopřivnici. Bez toho by to bol hazard.
Nemyslíte si, že aj vy sami ste prispeli k tomu, že sa svet stal menej zaujímavým miestom a namiesto romantiky sú krásne miesta výrobnými linkami fabrík na turizmus?
Súhlasím. Ale to sme nezačali my, ale Marco Polo. Keby nevyrazil do sveta, nikdy sa nedozvieme, že je nejaká Čína. Čo tam vôbec hľadal? A po ňom prišli ďalší.
Ovplyvnilo večné cestovanie vaše rodinné vzťahy?
Prvú cestu sme absolvovali ako slobodní, takže tam bolo všetko v poriadku. Ale druhá cesta si už vybrala svoju daň. Nielenže sa mi rozpadlo manželstvo, ale doplatil na to aj môj synček. Keď sme odchádzali, mal štyri roky a keď sme sa vracali, mal skoro desať. Boli to roky, keď dieťa potrebuje oboch rodičov pohromade. Prešvihol som to.
Nadviazali ste potom otcovsko-synovský kontakt?
Áno, ale už to nebolo to pravé, keď to mám vyjadriť stručne. Ale nerád o tom hovorím. Vyznávam sa z toho v niektorých knihách, napríklad aj v tej poslednej Past na rovníku.
Prejavovali ste sklony k cestovateľstvu už v detstve?
Bol som železničiarske dieťa, môj otec bol rušňovodič. Mali sme teda voľné lístky na železnicu. Keď som mal šestnásť, povedal som mladšiemu bratovi, že by sme mohli ísť niekam ďaleko. On že kam? Tak sme pozreli, čo je z Plzne najďalej. Bolo to mesto Jasiňa, dnes je to na Ukrajine, vtedy Podkarpatská Rus patrila k našej republike. Bol to fantastický výlet, všetko tam bolo iné. Tie staré kostoly ma fascinovali a také lesy som v Čechách nevidel. Prešiel som za hraničné kamene asi dvadsať metrov na územie Poľska a kričal som na brata: „Piďo, ja som v cudzine!" To bola moja prvá cesta do zahraničia. Pociťoval som veľké vzrušenie. A ešte predtým, keď som mal jedenásť, sme boli v Tatrách a ja som chcel strašne vyliezť na Gerlachovský štít. Tak som si to potom vynahradil, keď sme vyšliapali na Kilimandžáro či Fidži.
Extrémne turistické výkony neboli prioritou vašich ciest, ale také Kilimandžáro chce asi slušnú kondíciu, nie?
Tam sme vyliezli, lebo sme išli okolo a chceli sme si natiahnuť nohy. Vždy som cvičil a športoval. Cvičím dodnes, aj keď už len na ribstole a na záhrade so svojimi piatimi kamarátmi - kosou, hrabľami, lopatou, krompáčom a vidlami. Keď sa mi nechce písať, idem za nimi do garáže, čakajú tam na mňa a nikdy ma neodmietnu. Záhrada má asi osemtisíc metrov štvorcových, takže ihrisko máme dosť veľké.
Padli dvojičky, v Afrike si dávajú okolo krku horiace pneumatiky. Ako na to pozeráte vy? Speje svet k horšiemu, alebo je to len amplitúda?
Jeden môj známy hovorí, že „svět se řítí do řiti" a ja mu dávam za pravdu. Zažil som koloniálnu Afriku. Bol tam pokoj. Jediné ohrozenie na živote, čo sme zažili, bolo hypotetické. Prechádzali sme Habešom, dnešnou Etiópiou. Boli tam ešte z habešsko-talianskej vojny zničené mosty, tak sme si museli postaviť z kameňov brod. Všimli si to nejakí lúpežníci a chceli to využiť. Ale vytiahol som automatickú pištoľ a začal som páliť do vzduchu. To ich odplašilo. Tvrdím, že trasu z Casablancy do Káhiry a potom do Kapského Mesta už nikdy nikto nemôže prejsť. Možnože v 22. storočí, ale v tomto nie. To by bola čistá samovražda. Zoberte si Somálsko. Keď niekto nemá problém uniesť tanker plný nafty, čo by asi urobil s cestovateľmi v aute?
Paradoxne v najväčšom ohrození ste možno boli, keď ste napísali svoju Zvláštnu správu číslo 4, ktorá bola určená pre obmedzený okruh čitateľov. Priamo a nekompromisne ste opísali pomery v Sovietskom zväze.
O život nešlo, v tom čase už nemohli ľudia len tak zmiznúť zo sveta ako v päťdesiatych rokoch. A hlavne - boli sme príliš populárni. Poznalo nás nielen pätnásť miliónov obyvateľov Československa, ale poznali nás aj vo svete. My sme tú správu odovzdali Brežnevovi v roku 1965, tri roky pred Pražskou jarou.
Čítal ju niekedy?
Neviem, bol lenivý čítať. On bol v podstate leňoch.
Vraj ste mu z pražskej pošty posielali telegram do Kremľa.
Áno, oznámili sme mu, že správu máme pripravenú. Keď sme s ním boli predtým v Kremli, bol rozšafný a pohodový, tak povedal: Keď to budete mať napísané, ozvite sa, príďte a porozprávame sa o tom na dači. Ale to bola len taká floskula, to politickí šoumeni radi robia. Telegramom sme mu chceli oznámiť, že správa je napísaná. Podal ho Jirka Hanzelka. Išiel na poštu na Jindřišskej ulici, vyplnil tlačivo. Z úradovne vykukla zamestnankyňa pošty a pýta sa - to nemyslíte vážne, vy chcete poslať telegram súdruhovi Brežnevovi? Jirka hovorí - a máte nejaký predpis, že sa to nesmie? Nakoniec telegram odišiel.
Čo bolo potom?
Na druhý deň sa Jirkovi do bytu dorútil Ivan Ivanovič Udalcov. Oficiálne to bol predseda Ústavu slavistiky, vôbec sme netušili, že v skutočnosti bol generálom KGB. Skrátka profík. Bol celý roztrasený, že čo si to dovoľujeme. Tak sme ho upokojili a druhý deň už prišiel pokojný a zdvorilý s tým, že súdruh Brežnev odkazuje, že je príliš zamestnaný, ale že príde ako vedúci sovietskej delegácie na 13. zjazd KSČ do Prahy a tam sme mu tú správu dali v ruskom preklade.
Aký bol jej ďalší osud?
V Moskve poznali naše názory veľmi dobre. Správa nakoniec vyšla v roku 1990, úvod k nej písal Milan Šimečka starší a uviedol, že keby sovietske vedenie tú správu prijalo a vyvodilo z nej dôsledky, tak by sa perestrojka mohla urýchliť o dvadsať rokov. Čo je, samozrejme, veľmi hypotetické.
Na základe správy ste v období normalizácie nemohli dvadsať rokov cestovať, nebola to príliš veľká depresia?
Jirkovi vzali pas, ja som mohol cestovať do Maďarska a Poľska. Mám zásadu, že neľutujem nič, čo sa stalo. Je to strata času a energie. Ten čas sme nepremárnili, pokračovali sme v literárnej práci, ja som sa pustil do genealógie, chcel som sa dozvedieť, odkiaľ pochádza môj rod. Na to som nepotreboval povolenie vlády ani partaje. Pri cestách do minulých storočí som nepotreboval žiadnu výjazdnú doložku.
Revolúcia priniesla koniec vášho „domáceho väzenia". Ako ste reagovali?
Predovšetkým - oslovili ma do politiky, čo som odmietol napriek tomu, že ma napríklad Václav Havel veľmi prehováral. Napriek tomu, že naše správy boli politicko-ekonomické štúdie, aktívna politika ma nezaujímala. Nakoniec ma doslovne uhovorili do Občianskeho fóra v Zlíne s tým, že budem na kandidátke do parlamentu, ale dajú ma na nezvoliteľné miesto. Dostal som asi 40-tisíc preferenčných hlasov. Kým moji kolegovia oslavovali, že pôjdu do parlamentu, ja som oslavoval, že tam nepôjdem. Hneď na rok som vyrazil do Austrálie a na Nový Zéland. Vandroval som, písal, doháňal dvadsať rokov.
Ako ste riešili s Hanzelkom medziľudské napätie?
Ponorkovú chorobu sme nepocítili nikdy. Vždy sme vedeli, že keď nepotiahneme za rovnaký koniec, končíme. Ak sme sa pohádali, tak to bolo o gramatike, čo sa má ako písať.
Kto bol lepší v gramatike?
To nepoviem. Nebolo by to fér.
Ešte stále si píšete každý deň denník?
Samozrejme.
Autor: Foto: SME - Peter Žákovič