edy od chýrneho architeta Santiaga Calatravu. Z magického mesta robí ešte príťažlivejšie.
Calatrava pri stavbe azda 22. storočia okopíroval štyristo rokov starú fintu mogulského vládcu Šáhdžahána, ktorý dal v indickej Agre postaviť slávny Tádž Mahál pre milovanú manželku. Monument obkolesil vodou. Ind to mal o čosi zložitejšie, vodu nemal nablízku. Španielsky skvost je vlastne pri mori, stačilo čosi prekopať, aby sa mestská časť Valencie spojila so svojím prístavom El Grao. V diaľke bieloskvúceho Mesta umenia vidno žeriavy, doky, nákladné lode. Nič príťažlivé pre oko estéta, ani hodné pre návštevu turistu. Štvrť ťažko pracujúcich v neprívetivom prostredí.
Pri Svätom gráli?
Ku Calatravovmu zázraku, ktorý dal postaviť z lásky bohviekomu, možno rodnej Valencii, sa ešte vrátime. Prehliadku treba začať pri katedrále. Nemá názov. Je taká významná, že prívlastok okrem metropolitana nepotrebuje. V jej útrobách je skrytá Kaplnka Svätého grálu. Legendami opradený kalich je nevysoký z tmavočerveného karneolu. Väčšina Španielov, ale nie len ich, ho považuje za grál. Je to údajne pohár či nádoba, z ktorej pil Ježiš pri poslednej večeri. Autority rímsko-katolíckej cirkvi tento názor nepotvrdzujú, ale ani nevyvracajú.
Zástup pred kalichom stojí mlčky. V pietnom tichu si človek dáva dohromady myšlienky. Naozaj stojíme pred grálom, ktorého pomenovanie vzniklo z gréckeho slova "crater", čo znamená miska? Skutočne sa pozeráme na predmet, o ktorom sa hovorí, že môže byť ešte na iných štyroch miestach sveta? Krásne tajomstvo.
To nad kaplnkou až také mystické nie je, hoci je riadne starobylé. Najprv tam bol Chrám bohyne Diany. Postavili ho starí Rimania. Neskôr maurská mešita. Španielsky rytier Rodrigo Díaz de Vivar, prezývaný El Cid, sa v 11. storočí spojil s Maurami, aby zachránil Valenciu pred vpádom iných, vojnychtivých moslimov. Zo zatratenca sa stal prvý šľachtic, ktorý sa pokúsil zjednotiť Španielsko. Popri mešite dal postaviť kresťanskú kaplnku. V roku 1262 začali stavať základy súčasnej katedrály. Kostol mnohokrát prerobili.
Katedrála ticho mlčí, ľudia kráčajú interiérom s barokovou kopulou k vchodu do osembokej veže Micaleto (Miško). Stavbu vysvätili v roku 1418 na deň archanjela Michaela. Každú hodinu začne divo biť 12 zvonov. Nedbáte, lebo sa vám odkrýva úžasný pohľad na mesto, more i siluety hôr v pozadí.
Valencia má nečakane malé historické jadro. Tri neveľké námestia a starú štvrť Barrio del Carmen. Aj tá má klasický španielsky kolorit iba sčasti. Pokojne by ste si ho mohli zmýliť so sicílskym mestečkom. Dve námestia majú obyčajné názvy - Radničné a Kráľovské. Tretie je zložité: Plaza de la Virgen de los Desamparados. Námestie Panny Márie Opustených, patrónky mesta s prekrásnou bazilikou.
Ostatné ulice a budovy pripomínajú celoeurópsku, ba dokonca severoamerickú scenériu. Bulváre nie sú také honosné ako Champs Élyses, ale mohli by byť v Paríži alebo Viedni. Aj tiene budov ako na newyorskej Piatej avenue nájdete. Aj drahé obchody. Tiež však nádhernú secesnú tržnicu, vraj najkrajšiu na svete. Zvonku možno, vnútri je ako každá iná. Zmes pachov a lacné veci.
Svätý Jozef a paella
Ak navštívite Valenciu v marci, máte šťastie. Mesto opantá festival Fallas na počesť svätého Jozefa. Petardy, ohňostroje, nezvyčajne spití Španieli a všade sochy - fallery. Vyrábajú sa z dreva, papiera, polystyrénu. Každá ulica má jednu dominantnú. V pozadí fiesty je však niečo úplne iné. Sprvoti bola na počesť miestnej gastronomickej špeciality, neskôr celošpanielskej i svetovej - paelly.
Paella je čosi ako v Taliansku pizza. Jedlo na tisíc spôsobov. Na obrovskej panvici sa opeká ryža. Do nej sa vmieša kuracina, králičie mäso, morské potvory, slimáky. Môže vás vyjsť na tri eurá, ale aj na tridsať.
Mesto-nemesto. Aj historický stred stojí za prehliadku, hoci netrvá tak dlho ako napríklad v Seville. To výnimočné príde. Valencia stáročia trpela povodňami. V roku 1957 odklonili potvorskú rieku Turiu. Osem kilometrov dlhý a dvesto metrov široký pás vyschnutého riečiska, sprvoti iste bahna, Valencijčania využili geniálne.
Ak chcete všetko zvládnuť, požičajte si bicykel. Na začiatku vchodu do zóny oddychu, zábavy a krásy sú kioskov s dopravným prostriedkom veľkomiest (Valencia je miliónová) desiatky. Futbalové ihriská striedajú tenisové, basketbalové, volejbalové. Všetko je pretkané kaviarničkami, záhradnými reštauráciami, tančiarňami. Aj troma botanickými záhradami a dvoma zoologickými. Na brehu sú kiná, diskotéky, múzeá. Všetkému dominuje krásny Palau Música a Ústav moderného umenia, ktoré postavili Calatravovi predchodcovia.
Nad dlhočizným pásmom zelene pod úrovňou ciest sa môžete prejsť desiatkami mostov. Historickými, keď ešte tiekla rieka, ale tiež modernými, ktoré spájajú brehy dvoch častí mesta. Nájdete lampový most, kvetinový, krivý doľava, krivý doprava. Úchvatné sú klenbové. Niektoré sú lemované sochami španielskych velikánov, iné sú z mramoru.
A vzadu sú žeriavy
Takto pomaly, obdivujúc všade niečo výnimočné, sa dostanete ku Calatravovmu komplexu Ciutat de les Arts i de les Ciencies. Pri názve treba niečo vysvetliť. Úradnou rečou v meste je valencijčina - katalánske nárečie. Až potom sa hovorí španielsky. Preto nie Ciudad, ale Ciutat a Palau a nie Palacio. Obyvatelia mesta sú hrdí na novodobú históriu. Valencia bola poslednou baštou republikánov v občianskej vojne s diktátorom Francom.
Ciutat vidno z diaľky. Veľký biely bod, ktorý rastie. Ako brehy malého karibského ostrova Guanahani, keď námorníci na Kolumbovej lodi zbadali zem.
Ak ste blízko, všetko vás nadchne. A potom Palau de les Arts. Vrchol. Betónová bieloba v tvare námornej lode s hlbokým ponorom. Prova imaginárneho plavidla smeruje do vnútrozemia k vyschnutému korytu Turie. Keď zvládnete vedecké a umelecké múzeum, planetárium, oceánografický pavilón, môžete si oddýchnuť v 320 metrov dlhej zimnej záhrade, ktorú zakrýva 55 oblúkov vysokých 18 metrov. Návštevníka poteší upozornenie: nesmiete sa nedotýkať exponátov. Okrem 50 rôznych stromov z okolia Valencie je v objekte aj voľná galéria pre nádejných umelcov. Pavilón je úmyselne na vyvýšenom mieste. Odtiaľ je najkrajší pohľad na snehobielo-azúrový areál.
Ani to nie je všetko. Z Calatravovho skvostného objektu sa hupkom ocitnete na pláži Malvarrosa. Vstup na promenádu tvoria hotely na dubajský spôsob, avenidu popri pláži zase secesné budovy. Zrazu sa ocitnete akoby v Nice či Cannes. Najmä ak je slávna jachtárska regata Copa América. Lode hodné Onassisových dedičov či ruských oligarchov lemujú trať. Pri hoteloch parkujú čierne limuzíny, červené koberce rozprestreli od nich až po morský breh.
Aj odtiaľ však vidno žeriavy, doky a nákladné lode. Valencia je rozmanitá - mondénna i robotnícka.
