ko, koľko iní za desať životov. Keď sa s ním stretnete, je to príjemný, srdečný chlapík, ktorý sa rád pýta a hneď sa cítite, ako keby ste ho poznali dlho. Musí byť taký - hovorí, že cestovanie je hlavne o komunikácii s ľuďmi.
Precestovali ste množstvo krajín, spoznali mnoho ľudských spoločenstiev. Ovplyvnilo to nejako váš pohľad na našu kultúru?
Každá cesta nás výrazne posúva. Popri všetkom poznaní si človek uvedomuje, ako nám je tu dobre. Máme šťastie, že sme sa narodili tu a nežije sa nám zle. Aj keď som kozmopolita, som silný patriot, spokojný s tým, kde žije. Všetky cesty sú len výjazdy. A každá cesta ma posúva k väčšej tolerancii k etnikám, kultúram a náboženským prúdom. Nechodíme pretvárať ľudí, ale porozumieť im. Aj keď sa mi zdá, že čím viac niekam jazdím, napríklad do Indonézie, tým menej všetkému rozumiem, lebo nachádzam stále nové a nové veci.
Ako z tohto pohľadu hodnotíte prácu misionárov, ktorí chodia práve pretvárať iných ľudí?
To je veľmi citlivá téma. Bol som kedysi silne veriaci, aj som miništroval v kostole a bol som taký náboženský bojovník. Čím viac som cestoval, tým som sa stával tolerantnejší. Keď niekde na Novej Guinei pristane vrtuľník, vyjde z neho partia misionárov, vyberú DVD prehrávač a obrazovku a pustia domorodcom obrázky Ježiša Krista, tak to, samozrejme, budú miestni považovať za zázrak. Potom dochádza k takým paradoxom, že na Novej Guinei je najviac náboženstiev na svete. Je to preto, lebo každá cirkev sa snaží uloviť si ten svoj kúsok, zapichnúť si na nové územie svoju vlajočku. Je to smutné, o to viac, že svojich stúpencov si kupujú - niekedy za jedlo, niekedy za tričká, a čo je najsmutnejšie, aj za lieky. To je už veľmi nemravné. Na činnosť misionárov mám bohužiaľ trpké spomienky.
Čo je pre vás na cestách najvzrušujúcejšie?
Keby som to mal úplne zúžiť, tak hory, tie milujem, a príbehy ľudí. Nezaujíma ma, koľkokrát som obišiel zemeguľu a koľko krajín som navštívil, to nie je podstatné. Tie príbehy sú podstatné.
Koľko času trávite na cestách?
Mení sa to, napríklad expedícia Marco Polo naprieč Áziou trvala pol roku, Živá Afrika osem mesiacov. Takéto dlhé súvislé expedície si dnes už z rôznych dôvodov nemôžeme dovoliť. Nerobím si záznamy, ale z toho roku som na cestách vždy viac ako doma v Česku. Stále mám pocit, že je zaujímavejšie zažívať veci tam. Sme mladí, krásni a smrteľní. Keď budeme starí a plesniví, tak budeme sedieť doma a písať memoáre. Kým sme pri sile, robíme ťažšie expedície. Civilizačný valec postupuje najrýchlejšie vo vzdialenejších končinách. Je dobré, aby sme ich spoznali ešte panenské.
Váš partnerský vzťah vydržal dvadsať rokov. Je dosť veľký výkon udržať ho pri takomto človeku, nie?
Moja partnerka je tiež cestovateľka, väčšinu roku sme na cestách spolu, máme spolu cestovnú kanceláriu. Myslím, že ona je šikovnejšia ako ja. Ženy na výpravách sú iné ako muži. Napríklad spíme u domorodcov v stromovej chyži. Každý z tých veľkých chlapov, aby sa do rána dobre vyspal, si nájde dobré miesto, a potom si človek všimne, že tam zostalo nejaké dievča, ktoré to nerieši a schúli sa pri ohnisku. To je veľká vlastnosť dievčat - nevyčnievať a zžiť sa s náročnou situáciou.
Sú ženy silnejšie ako muži?
To sa nedá generalizovať, ale na mnohých expedíciách som zažil dievčatá, ktoré mnoho chlapov strčili do vrecka a človek iba pozeral, čo dokážu. Sú to niekedy úplne neuveriteľné výkony, čo podávajú.
Kedy ste pocítili, že budete cestovateľom?
Už na základnej škole, ako štrnásťročný som išiel s partiou autostopom okolo republiky.
To vám rodičia tak verili?
Vždy mi verili. Mal som celý život šťastie na ľudí. Rodičia sú skvelí. Boli sme spolu párkrát v zahraničí, v Thajsku sme mali nesmiernu smolu na počasie. Plavili sme sa v kanoe, bola obrovská búrka, víchrica a tato len vykrikoval ,To je špica, to nemá chybu‘! - a tento pokrik som potom počúval celé dva týždne pobytu.
Čo bola vaša prvá veľká expedícia?
Ešte pred revolúciou, v rokoch 1988 a 89 sme išli štyria Česi, dvaja Rusi a slovenský lekár so psím záprahom za polárny kruh. Čo bolo zaujímavejšie tým, že som nebol veľký milovník psov a doteraz nie som. Vtedy ešte nemal nikto svorku, móda psích záprahov prišla až oveľa neskôr. Boli to psy pozbierané z celých Čiech od rôznych majiteľov. Bolo nás menej než ich, takže keď sa vrhli na seba, mali sme čo robiť, aby sme ich od seba odtrhli. Hral som rolu zajaca, ktorý na bežkách bežal pred záprahom, aby mali za kým ísť, dvakrát som zmizol pod ľadom, utopil sa mi fotoaparát. Táto expedícia mi dala zo všetkých najviac. Bola to taká partizánska doba, nemali sme výbavu, goretexy, spávali sme v polárnickom stane bez podlahy s nohami v batohoch. Dokázali sme prežiť a vrátiť sa, čo bol mimoriadny výkon.
Na expedíciu Živá Afrika v rokoch 1993 a 94 ste išli, ako sa všade uvádza, „v module Tatry", o čo išlo?
Bol to obytný modul, tatrovka nám urobila špeciálne obytné vozidlo, doteraz je v Múzeu Tatry v Kopřivniciach medzi najvýznamnejšími vozidlami, vedľa sú vozidlá Hanzelku a Zikmunda. Po návrate sme založili cestovnú kanceláriu Livingstone a potom už všetky ďalšie expedície boli pod jej hlavičkou a sny som si mohol plniť naozaj cielene.
Jeden marketingový odborník povedal, že dnes už nie je zaujímavé, keď má niekto lepšie auto, lepší dom alebo lepšiu jachtu. Ľudia sa stali zberateľmi zážitkov, cítite to aj vo vašej praxi?
Keď sme založili cestovku, mylne som sa domnieval, že sú dve skupiny ľudí - blázni s batohmi ako my, ktorí chodia na nepohodlné poznávacie akcie, a potom bohatší, ktorí vyhľadávajú pobytové akcie. Dnes už si aj tí solventnejší chcú užiť dobrodružstva. Vidíme narastajúci hlad po poznávaní.
Budhisti hovoria, že cesta je cieľ. Nie je vaše mýtické údolie večnej mladosti Šangri-la práve neustály pohyb po svete?
Cestovanie je nielen o poznávaní krajín, ale hlavne o poznávaní ľudí. Zaujímavé sú pre mňa tri skupiny - tí, za ktorými odchádzame, teda miestni obyvatelia, potom kamaráti, s ktorými vyrážame - aj keď je to zájazd cestovky, nikdy im nehovorím zákazníci, vždy sú to kamaráti. Na cestách sa naozaj dobre odhaľujú charaktery. Ak je niekto „lumpík", zistím to na druhý deň, jeho kolega v kancelárii to nemusel zistiť päť rokov. A keď je niekto perfektný človek, tak sa stávame priateľmi na celý život. Každá osobnosť sa vyprofiluje. No a potom je tretia skupina ľudí - ktorých spoznám, keď vydám knižku alebo urobím výstavu ako tu u vás. Aj v takýchto situáciách vzniká množstvo priateľstiev.
Sú pre vás výpravy istým spôsobom medziľudskej komunikácie?
Asi tak. Je pre mňa zásadne dôležité, s kým som na akcii. Kedysi som bol bojovník, pre ktorého bolo najdôležitejšie stáť na špici kopca, ale úplne sa to zmenilo. Teraz je dôležitejšie, s kým tam stojím. Boli sme so slovenským režisérom a cestovateľom Paľom Barabášom na najvyššej hore Južnej Ameriky Aconcague. Jemu to nejako nevyšlo, telo zaprotestovalo, tak sa vrátil do tábora. Ja som potom stál sám na tej hore, bolo tam pusto, mal som čudný pocit a hovorím si - no a čo. Som tu. Nemal som sa s kým rozdeliť o tú radosť, nemal som s kým zakričať si ten náš chlapčenský pokrik na päť písmen. Prišlo mi to veľmi ľúto.
Všetko, čo robíte, vyžaduje vážnu kondíciu. Ako si ju pestujete? Máte nejaké špeciálne tréningové metódy?
Je to nezaslúžený dar. Bohovia nás uhnietili každého inak a moje telo skrátka funguje vo výškach. Som v horách rýchlejší ako ostatní. Ale to nie je tým, že by som pre to niečo špeciálne robil. Môžete mať niekoho, kto každý deň maká v posilňovni, ale telo mu vo väčších výškach vypovie - má to tak nastavené.
Ako vznikala výstava v Slovenskom národnom múzeu?
Robili sme ju s partiou kamarátov, s ktorými mi je dobre a s ktorými sme aj niečo precestovali. Všetko, čo je na výstave, sme doviezli z našich ciest, okrem živých zvierat a kvetov - tie poskytli zoologická a botanická záhrada. Najdôležitejší spolupracovník bol Jirka Šaroch, s ktorým som prežil asi tridsať expedícií. Zažili sme aj ostré momenty, keď som ho držal na lane, kde ho strhol prúd a nemohol som ho pritiahnuť, lebo by som ho utopil. Potom zmizol pod hladinou a bola to vtedy najhoršia chvíľa v mojom živote. Našťastie telo vyplávalo a my sme ho zachránili. V Papue-Novej Guinei nás zasa prepadli banditi. Bolo toho dosť. Jirka je navyše na rozdiel odo mňa manuálne zručný a vyrobil rôzne objekty ako napodobeninu ľadovca a podobne.
S pražským primátorom Pavlom Bémom ste boli v roku 2007 na výstupe na Mount Evereste, ale na vrchol ste nevyšli, lebo ste mali problém so zubom, je vám to ľúto?
Mali sme už nacvičený vrcholový tanček, že si zahráme na cepínoch ako na gitarách, ale bohužiaľ som musel prísť o ten zážitok, lebo mi kolega z výpravy musel vytrhnúť šestku vľavo hore. V extrémnych výškach sa môže objaviť nejaký skrytý zdravotný problém a mne sa to bohužiaľ stalo. Boli sme perfektná partia a vždy je to úspech celej výpravy. Že v tom čase mal najlepšiu kondíciu Pavel, je fakt. Radosť sme mali neskutočnú, aj slza vypadla. Potom sme oslavovali, v tom som veľmi dobrý, to mi ide. Tak sme oslavovali až po Káthmandú. No a potom sme doleteli do Česka, a prvá otázka znela, prečo som nebol hore. Odvtedy som na to odpovedal tisíckrát a stala sa taká vec - ako keby ma presvedčili, že by ma to vlastne malo mrzieť. Ale bola to skvelá expedícia.
Niekde ste povedali, že aj keby ste tam vyliezli, nič podstatné sa nezmení. Bola nejaká cesta, ktorá vás zmenila?
Ak by som mal spomenúť iba jednu akciu, ktorá so mnou zamávala, tak je to výprava na horu Kailás, ktorá je pre množstvo náboženstiev stredom sveta a osou vesmíru, sídlo božstiev. Pramenia na nej štyri veľké ázijské rieky. Cítiť úžasnú spiritualitu. Miestni pútnici na ňu často idú bez vybavenia, v teniskách, sú tam starci s malými deťmi, musia prejsť cez sedlo Dolma-la vysoké 5670 metrov, čo je vyššie ako najvyšší európsky vrch. Šíri sa tam neskutočná sila duchovna, mystiky aj morálky, pretože Tibeťanov napriek všetkému Čína nezlomila.
Na výstave sú stovky fotografií. Kde ste si „brúsili fotografické ostrohy"?
Nikde. Mňa baví zažívať príbehy, ale neštudoval som fotografiu a za veľkého fotografa sa nepovažujem. Len sa pozerám. A dokumentujem.
Rudolf Švaříček (1962)
český cestovateľ, fotograf, horolezec, vodák, potápač a dobrodruh. Vyštudoval ekonómiu na VTU v Brne. Má za sebou mimoriadne výkony v prieskume extrémnych oblastí a množstvo úspešných výprav a medzinárodných expedícií: Polar 89 (na psom záprahu za polárny kruh), Marco Polo (naprieč Áziou), Hodvábna cesta (rok a pol cez ázijské štáty), Živá Afrika (naprieč Afrikou v module Tatry). Veľmi úspešné boli jeho knihy Živá Afrika, Tamtamy času. S Pavlom Bémom napísal knihu Třetí Everest. Venuje sa hlavne oblastiam, ktoré obývajú izolované etniká, jeho doménou je Indonézia a ostrov Nová Guinea. Absolvoval ojedinelé horské výstupy. Publikuje v českých i zahraničných časopisoch, spolupracuje s Českou televíziou. Okrem iného je hlavou a dušou festivalu Go kamera. Je spolumajiteľom cestovnej kancelárie Livingstone. Minulý týždeň otvorili v SNM jeho výstavu Šangri-la.