rov od mora a chodiť si po colu do baru na skale, ktorú oblizujú slané vlny. Medzi skalnatými útesmi na južnom pobreží, blízko pláže Ölüdeniz, vyhlásenej za najkrajšiu v Turecku, leží údolie zaplavené motýľmi. Podľa nich dostalo aj svoje meno. Butterfly Valley, po turecky Kelebek Vadisi.
„Pokojne príďte. Rezervovať sa tu nič nedá, ale miest na spanie je tu dosť. Keď prídete rannou loďou, budete mať bungalov, keď poobedňajšou, tak bungalov nie je istý. Ale v stane bude miesto určite,“ oznámil nám cez telefón entuziastický Ugrošov hlas. „A ozaj, ako dlho sa tu chystáte zdržať?“ „Tak tri až štyri noci,“ znela naša odpoveď. „Chachacha, to hovoria všetci. A potom tu zostanú týždne, mesiace.“
Do Butterfly Valley sme sa dostali loďkou z Ölüdenizu. Rannou, pre istotu. Ugroš nás síce nečakal (ako hlavnému barmanovi sa mu predchádzajúca noc končila až s východom slnka), ale na bungalov sme mali šťastie. Poznámka k slovu bungalov: pod týmto neskromným názvom sa skrýval domček na štyroch drevených nožičkách, so strechou z vysušených konárov, v ktorých sa usídlili aj včely, so závesom s namaľovaným motýľom namiesto dverí. Interiér? Na drevených doskách ležal koberec, ktorý mal úspešne prežiť celú sezónu bez zásahu metly či vody, a na ňom dva spojené matrace.
Nič len príroda
„Všetko je tu super čisté,“ hovorí bez hanby jeden zo zamestnancov Butterfly Valley a dáva nám dve vypraté obliečky na posteľ. Jeho úlohou bolo odchytávať prišelcov z loďky, ktorá premávala do Motýlieho údolia trikrát denne, a získať tak prehľad, kto tam prenocuje a ako dlho sa plánuje zdržať. „Tak, toto stojí 42 lír na osobu, v tom máte raňajky aj večeru. Užite si to.“
Motýlie údolie získalo svoj poetický názov vďaka motýľovi spriadačovi kostihojovému, ktorý sa v údolí vyskytuje od júna do septembra vo veľkom množstve a v rôznych farbách. Podobný názov by si pokojne mohlo osvojiť nejaké kúzelné slovenské údolie, aj u nás tento druh krásnych motýľov totiž nájdeme.
Po Istanbule a Ölüdenize to bol trošku „iný štandard“. Chceli sme prírodu, pokoj, hviezdnu oblohu, a nie ölüdenizovské diskotékové strobosky, tak to máme. V údolí bol len jediný domček a v ňom trezor. Tam sme si vyprázdnili vrecká: nechali sme v ňom mobily, pasy a peniaze. Pripomínalo to odvykaciu kúru alebo prípravné obrady nejakej nepodarenej sekty.
Pri dome sa centralizoval spoločenský život údolia. To znamená dva bary, toalety, nejaký obchodík s nepoužiteľnými etno vecami, sprchy, dokonca aj práčka.
Toto zvláštne pokojné miesto malo aj svoje peniaze - farebné kartičky s motýľmi, ktoré sa volali - ako inak - butterfly money. Zamieňajú sa v domčeku síce jedna k jednej, ale ich význam mal byť v niečom inom - majú zvýhodňovať „obyvateľov“ údolia pred „návštevníkmi“, ktorí sem prišli z Ölüdenizu na pár hodín na prechádzku k vodopádom. My s motýlími peniazmi sme mali nižšie ceny.
Za byt a stravu
Život v Motýľom údolí sa tváril ako návrat k hippies, kde príroda a komunitná atmosféra prilákali turistov, z ktorých mnohí odhodili svoj život a metamorfovali do stálych obyvateľov údolia. Asi polovicu ľudí v údolí tvorili bezstarostní turisti, ďalší tam pracovali. Niektorí, čo tu už zopár rokov prežili, dostávali zárobok, ostatným za ich prácu stačila strava a ubytovanie. „Umývam tu po raňajkách a večeriach riady,“ hovorí americký učiteľ literatúry a dejín. „Dúfal som, že budem mať viac času na oddych, je to celkom makačka.“ Za tieto služby dostáva nocľah a trikrát denne jedlo a pitie.
Ako sa tu objavil? Mal pocit, že by sa patrilo nielen rozprávať o načítaných Homérových eposoch Íliade a Odysei, ale že by chcel sám spoznať miesta, na ktorých sa odohrávajú. A tak sa vybral po známej Lycian way, 509 kilometrov dlhej trase v južnom Turecku, ktorá siaha od Fethiye po Antalyu.
Keď nevieš, čo so sebou
Turek Gülhan bol oveľa spokojnejší. Asi preto, že on šetriť nepotreboval, takže po nikom riady neumýval. Rozhodol sa, že tu strávi rok. Takzvaný sabbatical year, teda pauza v kariére. Desať rokov pracoval bez prestávky v Bruseli a teraz si povedal dosť. „Bude ťažké tu vydržať rok, som tu tretí týždeň a neustále si musím vymýšľať nejaké aktivity,“ vravel pri večeri, keď si nakladal už tretiu porciu cukiny. „Zjesť sa musí všetko, aby tanier neplakal, to u vás nepoznáte?“ pozeral sa nechápavo na môj nedojedený tanier.
Tie tri týždne mu očividne začali „fičať“. O chvíľu nám už zasvätene vykladal, ako si užíva dotyk s pôdou a ako je naplnený radosťou, keď vidí rásť baklažán. „Sú to nové zážitky, nikdy mi nenapadlo, že si niečo takéto budem tak vychutnávať,“ rozplýval sa so zápalom v očiach. „Vieš, keď máš zrazu 24 hodín len pre seba a na seba, keď nemusíš pracovať, keď nemusíš na nikoho a na nič myslieť, musíš úplne zmeniť myslenie, prestať lipnúť na veciach a vytvárať si svoj program,“ hovoril akoby práve citoval príručku zenbudhizmu. Gülhanov deň vyzeral asi takto: na obed si hádzal nafukovačku do mora a nechal sa ďaleko odplaviť s knihou v rukách, vždy o piatej sa učil žonglovať s troma loptičkami (príliš mu to nešlo) a o šiestej sa snažil niekoho nahovoriť, aby si s ním zahral volejbal. Nám sa ho podarilo presvedčiť, že väčšia zábava bude, keď vytvoríme družstvá a večerný tímový volejbal sa tak stal súčasťou jeho denného harmonogramu.
Bez diskoték
V údolí sme narazili aj na učiteľku rannej jógy Luciu, Rusku žijúcu so svojím americkým manželom a ich synom v Budapešti. Chodievali sem minulé roky na dovolenku, až kým Lucii neponúkli, že by ráno mohla učiť jógu. Jej muž sa zasa pár hodín denne venuje zalievaniu miestnej úrody. „Máme tu byť až do septembra, neviem, či to tu tak dlho vydržím,“ priznáva Lucia.
S dvoma tureckými mladými mužmi Kadirom a Kasimom sme sa dali do reči pri raňajkovom jedení olív. Kadir, ktorý pochádza z Istanbulu, tu nie je prvýkrát, no Kasim nie je nadšený. „Chýbajú mu tu diskotéky a slobodné ženy,“ vysvetľuje. Kadir bol pre nás vstupenkou do tureckej mentality a kultúry, rád a dlho sa s nami bavil o ich preslávenej speváčke Sezen Aksu či o spisovateľovi Orhanovi Pamukovi. Najradšej nám však ukazoval na mapke Istanbulu, kde si dáme najlepší kebab, kde je najkrajší výhľad na Bospor a kde nakúpime ako v „malom Miláne“.
Turisti na úteku
A čo sme v Motýľom údolí robili my? Utekali pred turistami, ako sa to už turistom stáva. Sledovali sme more dvadsaťštyri hodín denne. Aj my sme sa prešli k vodopádu a občas sa naľakali lietajúcich skál - divé čierne kozy po nich skákali a nevnímali, akú lavínu svojimi kopýtkami odštartovali.
 Čo rybári vylovia, to si môžete objednať na obed. |
 Pohľad do údolia. |