Mesačný chrám.
Červený most Shinkyo.
Autobus vás unáša do kopcov na japonskom ostrove Honšú a hravo zdoláva jednu serpentínu za druhou. Bude ich štyridsaťdva a ešte mnohokrát pocítite žalúdok v krku, keď sa pozriete cez okno do hĺbky pod sebou. Okolitá krajina je úchvatná, ale jediné, na čo sa dá v danej situácii sústrediť, sú serpentíny. Výkon autobusu je viac než úctyhodný, ale posvätné údolie Nikko stojí za to. Mekka všetkých Japoncov, ako sa údolie Nikko nazýva, je opradené tajomstvom a bájami. Rozprávkové miesto je zahalené večnou bielou hmlou. Keď sa hmlová opona náhle zdvihne, ocitnete sa v aleji prastarých kryptomérií, japonských cédrov, vypínajúcich sa do výšky až sedemdesiat metrov. Ich vek sa odhaduje na viac ako tisíc rokov. Všade vládne posvätné ticho a atmosféru narúša len vietor. Občas k uchu doľahne smutný hlas zvona z budhistického kláštora ukrytého v ťažkých mokrých oblakoch.
Vstupnú bránu do tohto tajomna vytvára krvavo červený most Shinkyo. Jeho oblá, skoro vzdušná konštrukcia, vyrobená z gáfrového dreva, premosťuje riečku a tvorí prístupovú cestu do chrámového obvodu. Nad prostou nádherou a farbou mosta sa pozastavil aj Rudyard Kipling. Spisovateľ si zaumienil, že neodíde, kým nezistí pôvod jasnočervenej farby.
Za čias vlády prvého šóguna dynastie Minamoto Joritoma žil pri riečke starý žobrák z milodarov mníchov. Čistil most a prístupovú cestu k chrámom. Raz, keď bol zabraný do práce, prichádzal k nemu Joritomo na bielom koni. Rozhnevaný šógun vidiac pred sebou žobravého starca, ktorý mu nevedomky hatil cestu, vytasil meč a rozsekal ho na kúsky. Jeho krv sa rozliala po moste a odvtedy je celý červený. Zločin videli tri opice a rozhodli sa túto neprávosť rozniesť po okolí. Šógun z obavy, aby proti sebe nepopudil budhistický klérus, dal opice pochytať a potrestať. Navždy ich uväznil na strechu jedného z chrámov. Prvú z nich dal ohlušiť, druhú oslepiť a tretej vytrhol jazyk. Do chrámu ustajnil svojho bieleho koňa a hluchá, nemá a slepá opica ho tam museli strážiť. Nuž, toľko legenda, ktorú získal Kipling.
Chrámové centrum v Nikko sa však v skutočnosti začalo budovať podstatne skôr, ako sa vlády ujal Joritomo – v období Nara, okolo roku 756. Ústrednými budovami chrámového centra sú svätyne Yomei-Mon (Mesačný chrám) a Kara-Mon (chrám Venuše). Sú vystavané z čierneho dreva, zdobené bielym mramorom a zlatom. Reliéfy drakov, fénixov a levov zdobia brány a ochodze. Typické strechy z glazovaných modrých škridieľ dotvárajú ľahký a elegantný architektonický štýl dávnych čias. Kým exteriér chrámov zobrazuje prezdobenosť, importovanú z kontinentálnej Ázie a hýriacu farbami, takú vzdialenú japonskému naturelu, interiér odkrýva podstatu japonskej duše zobrazenú v hravej ľahkej jednoduchosti a harmónii. Prevláda fialová, biela a zlatá. Posuvné panely – sodži, trávové rohože – tatami, vnútorné dvory, machové či kamenné záhrady vytvárajú nerušený priestor medzi zastrešenou časťou a prírodou.
Vrchol tejto priam nadsvetskej dokonalosti dodáva nenápadný Chrám bieleho koňa, ukrytý trochu bokom od všeobecného diania. Keď však pristúpite bližšie, vrátite sa o mnoho storočí späť. Uprostred temnej paloty, ako odkaz dávnej minulosti, stojí snehobiely kôň. Vyžaruje z neho prapodivný príbeh, ktorým sa to všetko začalo. Že strácate pojem o čase, vám veľavravne napovedia aj tri nemohúce opice, hluchá, nemá a slepá. Opice sú vytesané z dreva, zato kôň v chráme je skutočný. O koňa sa naozaj dobre starajú. Už celé generácie sa koná veľká slávnosť, pri ktorej s rituálnou pompou vymieňajú hlavného aktéra. Z legendy sa stal náboženský obrad. Raz v roku sa starý príbeh o krutom šógunovi odohráva pred zrakmi stoviek návštevníkov. Mnísi vyvedú bieleho koňa zo stajne a nechajú ho voľne pobehovať s postrojom po okolí.
Krása, šarm a harmónia tohoto výnimočného prostredia dokážu navodiť atmosféru, na ktorú sa nedá zabudnúť. Preto treba veriť starému japonskému prísloviu: „Nikdy nehovor, že je niečo krásne, kým si neuvidel Nikko“.
STANISLAV ZACHAR
FOTO – AUTOR