Azda len to, že sú Slovania. Dnes ich už prakticky niet, hoci stáročia obývali oblasti okolo jazier pri Baltskom mori. Zostalo po nich len pár domov v słowińskom skanzene v Kłukách a názov národného parku. Słowińský národný park je unikátny ekosystém, jediný svojho druhu v Európe. Od roku 1977 je na zozname UNESCO ako svetová biosférická rezervácia. Je tiež jediný národný park v Poľsku, ktorého názov nemá geografický, ale etnografický pôvod - pomenovaný po etnickej skupine.
Chodiace pieskové duny
Park sa ťahá od prímorského mesta Łeba asi 30 km na západ. Na ploche vyše 32-tisíc hektárov je azda všetko - husté listnaté lesy, borovice, močiare a rašeliniská, ale aj piesok ako na púšti, vzácna flóra i fauna, more, jazerá. V parku platí najvyšší stupeň ochrany. Chodiť možno len po vyznačenej trase, nesmie sa fajčiť, motorové vozidlá majú vjazd prísne zakázaný. Turisti môžu ísť pešo, požičať si bicykel alebo sa odviezť elektrickým vláčikom nazývaným melex.
Zrejme každého návštevníka najviac zaujíma rarita - pohyblivé pieskové duny na kose medzi Baltikom a jazerom Łebsko. Vyzerá to presne ako na púšti alebo ako mesačná krajina - masy a masy piesku, ktorý až oslepuje oči, keď zasvieti slnko, a pomocou vetra vytvára bizarné tvary. Z duny je krásny výhľad z jednej strany na more a z druhej na jazero.
Všetko sa začalo asi pred 5000 rokmi, jazero Łebsko bolo morskou zátokou. Morské prúdy, zaberajúce piesok z Baltského mora, vytvorili kosu - úzky pás zeme, ktorý zátoku od mora oddelil. ¸ebsko bolo pôvodne slané.
Duna začína ,,pochodovať" pri rýchlosti vetra najmenej 18 kilometrov za hodinu. Existujú tri druhy dún - biele, sivé a hnedé (alebo presnejšie - tmavočervenohnedé - čiže po poľsky jedným slovom ,,brunatne"). V národnom parku je takýchto pohyblivých dún približne 500 hektárov a najvyššia duna má nadmorskú výšku približne 40 metrov. Nemožno to povedať presne, lebo v parku sú všetky údaje približné. ,,Príroda je tu taká mobilná a pohyblivá, že nič nie je trvalé ani jednoznačné," vysvetľuje so smiechom Katarzyna Sitkowska, špecialistka na výchovu a vzdelávanie v národnom parku. ,,Najvyššia duna má v lete 42 metrov a v zime 38. Súvisí to s vetrom - v lete je slabší a nedokáže preniesť piesok cez celý chrbát duny. Ostrý zimný vietor zasa dunu posúva rýchlejšie, ale akoby ju spľaští," dodáva Sitkowska.
Najrýchlejšie sú biele
Pohybujúce sa pieskové duny sú európskym unikátom. Najrýchlejšie sú biele duny. Dokážu ,,prejsť" niekoľko -násť metrov za rok. Majú tvar polmesiaca, ktorého cípy smerujú na východ.
Na bielom piesku sa zvykne ,,usadiť" veľmi odolná tráva, pieskomilka obyčajná. Najprv sa objaví na záveternej strane, zadrží cípy duny a ,,spomalí" ju. Farba piesku sa mení, z bielej duny sa stáva sivá. Keď na sivej dune začne vyrastať les, vtedy piesok zastane úplne. Farba piesku sa opäť mení a z duny sa stáva hnedá.
Neznamená to, že pohyblivé duny zaniknú. More aj dnes vyhadzuje piesok na breh a potom, keď ho osuší slnko, vetry ho posúvajú po pobreží. V tejto oblasti vejú veľmi silné vetry, v podstate počas roka sú len tri dni bez vetra. Navyše - v stredoveku zničil veľkú časť vegetácie obrovský požiar. Holá suchá piesková pôda sa začala pohybovať - a masy piesku zasypali ďalšie územia, ďalšiu vegetáciu i ľudské obydlia. Vtedajší obyvatelia sa snažili pôdu zalesňovať. Veľmi úspešne, lenže urobili chybu. Vysadili stromy a kosodrevinu, ktoré nepochádzajú z tohto regiónu. ,,Preto sa prirodzene neobnovujú, vymierajú. Zjednodušene - ak starý strom zahynie, nemá následníkov - pôda znovu zostáva bez spevnenia a opäť sa dá pohybu," dodáva Katarzyna Sitkowska.
Jediná prístupná pre turistov je ¸ŕcka duna. Meno jej zostalo po dedinke ¸ŕczki (Lúčky), ktorú vlastne zasypala. ¸ŕcka duna sa zmenšuje ,,vďaka" ľuďom. Ročne príde do národného parku asi 200-tisíc turistov - všetci do jedného si vyšliapu na dunu, bavia sa kotúľaním po úbočí. Dunu tak udupávajú.
Tajná Hitlerova základňa
Pár kilometrov od Łackej duny, na teréne parku, stojí bývalá tajná nemecká pokusná odpaľovacia základňa. Hitler tu počas druhej svetovej vojny testoval prototypy rakiet Rheintochter a Rheinbote, ktoré mali byť alternatívou pre V1 a V2. Tie rakety nikdy neboli použité, ale najlepšie exempláre vraj dokázali zaletieť až na švédsky Bornholm. Staviteľov popravili. Aby sa o základni nikto nedozvedel.
Ešte pred vojnou, v roku 1930, na ¸ebskej kose vznikla slávna letecká škola vetroňov. Lietadlá sa tam tiež konštruovali a opravovali. Dosahovali sa tu rekordy v dĺžke letu na vetroňoch, hoci piesok veľmi komplikoval štart. Tisícky úspešných letov však nezachránili školu pred neľútostným chodiacim pieskom. Po desiatich rokoch fungovania piesok už siahal po okná a sypal sa dovnútra. Rok 1940 bol tak začiatok konca úspešnej leteckej školy, nielen pre vojnu.
Po vojne mali v bývalých Hitlerových bunkroch Poliaci svoju stanicu, kde vyvíjali a testovali meteorologické rakety Meteor 1, Meteor 2 a Meteor 3 na výskum atmosféry. Začiatkom 70. rokov však výskum ukončili. Dnes je tam múzeum. A ako mi povedal sprievodca Pawel, Poliaci tam vraj vyvinuli aj rakety na rozháňanie mrakov. Technológiu však predali Sovietskemu zväzu.
Poslední Słowińci sú v Nemecku
Územie dnešného Słowińského národného parku obývali kedysi Słowińci. Etnická skupina, odnož poľských Kašubov, žila stáročia izolovaná v močaristom teréne a medzi jazerami Gardno a ¸ebsko. V podstate už vymreli. Słowińcami ich nazval v 19. storočí ruský etnograf Alexander Hilferding, oni sami seba označovali za prilebských Kašubov (Lebakaschuben).
Słowińci mali ťažký osud. Od 18. storočia ich sústavne ponemčovali (pred 2. svetovou vojnou to bolo nemecké územie). Hitler ich posielal do koncentračných táborov, neboli predsa Nemci, ale Slovania. Keď po vojne toto územie pripadlo Poľsku, Poliaci ich považovali zasa za Nemcov. Słowińci boli vtedy už úplne germanizovaní, a len tí najstarší si pamätali zvyšky słowińského dialektu. Słowińcov po vojne masívne vysídľovali do Nemecka, na pôvodnom území ich zostala len hŕstka, asi 200. A aj tí sa v 70. rokoch 20. storočia po dohode medzi Poľskom a vtedajšou NSR vysťahovali do Západného Nemecka. Žijú najmä v Hamburgu a okolí. Ak vôbec spomínajú svoj pôvod, tak tvrdia, že sú Kašubi.
Słowińské domy a hospodárstva obsadili poľskí presídlenci z východu, najmä z okolia Vilniusu. Słowińcov dnes pripomína už len skanzen v Kłukách, kde sústredili typické staré słowińské domy a kde sa každý rok koná słowińský festival. A našťastie - každý rok sa tam pečie aj typický słowińský chlieb - zo žitnej a pšeničnej múky, s dodatkom varených zemiakov. Chutí naozaj výborne.
(zk)
|
|
|
|
|
|
