Môj vek už nedovoľuje veľké experimenty, a tak sa často vraciam k Tatrám. Sú aj prírodou aj symbolom. Malý národ ako my, Slováci, potrebuje mať aj niečo veľké, potreba veľkosti sa spája s morálnymi hodnotami, ako to opísali slovenskí básnici. Keby nebolo literatúry, boli by Tatry aj tak veľké, pekné, ale milovaný symbol z nich urobila práve literatúra.
Slovenskí literáti aj fyzicky vyliezli na Kriváň, ktorý je naším Parnasom. Ja som sa tam tiež kedysi pachtil, mysliac si - keď sa ta oni vedeli vyškriabať v čižmách z hovädzej kože, ťažkých kabátoch, musím to aj ja dokázať. V príhodnejšom oblečení. Nemal som z toho toľko ako štúrovci, triumf národný a mravný, ale aj tak si skromne myslím, že sa mi aspoň raz podarilo dostať sa hore.
„Vidina tej krajiny mi dlho visela v snách ako záclona.“ Citát sa hodí aj pre môj vzťah k Tatrám, ale napísal ho Američan Henry David Thoreau, filozof, prozaik a básnik o kraji okolo jazera Walden v štáte Massachusetts. Postavil si tam chatu, žil v nej vyše dva roky a napísal o tom knihu Walden alebo Život v lesoch. Postavil si ju vlastnými rukami a žil len z toho, čo si dorobil. Tá kniha v mladosti ovplyvnila môj vzťah k prírode i k filozofii. Na to, čo potrebuje duša, netreba peňazí. O Thoreauovi napísal jeho priateľ Ralf Waldo Emerson:
„Nemal kvalifikáciu na nijaké zamestnanie, nikdy sa neoženil, žil sám, nechodil do kostola, nevolil, odmietal platiť štátne dane, nejedol mäso, nepil víno, nikdy neokúsil tabak, a hoci to bol človek prírodný, nepoužíval návnadu ani pušku.“ Žil v devätnástom storočí, keď u nás vládol romantizmus. Thoreau patril k americkým transcendentalistom, ktorí sa snažili novoanglický puritanizmus prepojiť s európskym romantizmom.
Z dvadsiateho prvého storočia plného výfukov rád sa vrátim do amerických lesov, čítam Walden, vzďaľujem sa do filozofickej čistoty tých čias, a keď je dovolenka, vyrazím do Tatier, na ktoré sa už neškriabem, ale je krásne sa na ne pozerať, dýchať ich vzduch. Toho roku tu bolo aj kus vzrušenia, našu chatu navštevoval medveď, hodoval na dozretých vtáčích čerešniach. Z našich štyroch psov naň vlastne štekal iba ten najmenší, ktorý rád sedáva na ženských kolenách, ale keď je vlasť v nebezpečenstve, vyrazí.