Pred pár dňami som priletel do Bratislavy s Lufthansou a pri výdaji batožín som zistil, že mi zničili kufor. Odtrhli nosnú časť od látkovej.
Nuž, stáva sa (najmä keď človek pri čakaní v hale sleduje, ako s batožinou zriadenci zaobchádzajú). Tak som pri príslušnom okienku nahlásil poškodenie a začal sa komunikačný pingpong s Luftahnsou. Myslíte, že dostanem peniaze späť?
Chlapík na bratislavskom letisku spísal zápisnicu o poškodení, pozrel kufor a dal mi inštrukcie: treba ho ísť dať opraviť do niektorej opravovne a potom poslať do Londýna na ústredie potvrdenie o zaplatení, ktoré preplatia.
„Hmm, ale poškodená je nosná časť, čo ak to nepôjde? Alebo to urobia provizórne a celý sa mi rozsype cestou niekde inde?“ zaujímam sa.
Nuž, v tom prípade nech mi opravovňa vystaví doklad o tom, že kufor nejde opraviť.
Fajn. Rozlúčil som sa a na druhý deň som skočil do predajne, kde kufre aj opravovali. Ako som predpokladal – opraviť sa to nedá.
„Vystavíte mi o tom, prosím, doklad?“ Pán za pultíkom na mňa prekvapene pozrel, vraj – prečo by to robil? Veď u nich nerobím žiadny biznis. Hm, logický argument.
S dlhým nosom som sa teda vrátil domov a napísal Lufthanse detailný popis poškodenia kufra, pridal jeho fotky a prefotený palubný lístok.
Čoskoro mi prišla odpoveď, že ich mrzí poškodenie, ospravedlňujú sa, ale na preplatenie potrebujú doklad o kúpe kufra. Neviem ako vy, ale ja si štyri roky neuchovávam doklady o kúpe kufra, tašky, či inej batožiny a to som im v tomto duchu odpísal.
Nasledoval e–mail, aby som im poslal doklad o neopraviteľnosti kufra a medzi riadkami odporučenie, aby som pobehal zopár opravovní.
To ma už naozaj naštvalo. Chlapík v opravovni sa mi div nevysmial, že prečo by mi mal dávať nejaký doklad. A ja nemám čas behať po meste, hľadať ďalšie opravovne a prosiť o doklad, že čosi nejde urobiť. „Jednoducho, Lufthansa mi pri lete poškodila batožinu, je o tom zápis, doklad a ja žiadam riešenie tejto záležitosti. Nie aby som podstupoval ďalšie papierovačky, byrokratické kroky, administratívu a naťahovačky,“ odpísal som im.
Zdá sa, že zvýšenie „e-mailového“ hlasu pomohlo – zrazu všetko ide a dávajú príkaz na preplatenie percentuálnej časti ceny kufra na môj účet. A dúfajú, že si ich spoločnosť vyberiem aj pri ďalších letoch.
Nepríjemný pocit, že sa ma snažili len naťahovať a znechutiť rôznymi papierovačkami, aby som to celé vzdal, vo mne však úplne nevymizol.
Autor: Milan Buno