Jednou z najkrajších a najpôvodnejších oblastí tibetského Ladákhu je údolie rieky Zanskar, v doslovnom preklade Krajina bielej medi. Zanskar leží na záveternej strane himalájskeho predelu a oproti centrálnemu Ladákhu je zapadnutý snehom až šesť mesiacov v roku. Do starého budhistického kráľovstva sa dá dostať len cez päťtisícové horské sedlá. Ako východiskové miesto pre náš dvanásťdňový trek sme si vybrali dedinku Darcha, kam sme sa dostali autobusom z Manali v štáte Himáčalpradéš. Prístupová cesta pre miestne autobusy býva otvorená len do konca septembra.
Ak obľubujete adrenalínové zážitky, odporúčame cestu na streche autobusu odkiaľ budete mať nádherný výhľad na okolité hory.
Po prekročení sedla Rohtang Pass (3980 metrov) sa končia zalesnené kopce a bujná vegetácia. Krajina sa mení a ocitnete sa uprostred vyschnutých plání a holých skalnatých himalájskych šesťtisícoviek. Cestovať na streche však nie je ani bezpečné, ani legálne, ale pri preplnenosti miestnych autobusov vám málokedy zostáva iná možnosť.
Ak sa rozhodnete ísť na trek neskôr a cesta ešte nie je zapadnutá snehom, môžete si dohodnúť individuálnu dopravu džípmi. Platí pravidlo, že pokým kapacitu džípu vodič nenaplní aspoň dvojnásobným počtom turistov, ako povoľuje počet sedadiel, neštartuje.
Cesta s čajovňami
Po desiatich hodinách cesty horskými priesmykmi nás autobus vysadil v Darchi, kde sa dajú doplniť zásoby na cestu a posilniť sa teplým čajom.
Najvhodnejší čas na trek je od júla do augusta. Vtedy je cesta k sedlu Šingo La posiata čajovňami a stanmi a na každom kroku vám budú miestni sprievodcovia ponúkať svoje služby a poníkov na nosenie batožín.
My sme sa však na trek vybrali koncom sezóny, všetci turisti už boli dávno v Lehu a domáci čajovničky pozatvárali. Variant bez pomoci nosičov bol náročnejší, ale o to slobodnejší. Tých dvadsať kilogramov na chrbte spolu so stúpajúcou nadmorskou výškou nám, netrénovaným, dalo poriadne zabrať, ale neboli sme nútení každý večer hľadať vhodné a platené miesto na spanie pre celú výpravu.
V horách sme sa túlali úplne sami, z tichej meditácie nás občas prebrali skalky, ktoré nám divoké kozorožce zhadzovali priamo na hlavu.
Nevestu hľadajú v dokse
Po troch dňoch sme prekročili sedlo Šingo La (5090 m n. m.), najvyšší bod nášho treku. Hory sú tu nádherné, oveľa viac členité a farebné, sem-tam vykukujú aj kvety. Prichádzame do prvej usadlosti, v okolí sa pasú huňaté jaky a z kožených stanov vybehol malý strapatý chlapec a pýtal si cukrík. Dali sme mu vitamín C, skrútil tváričku do grimasy a odbehol. Ženy na nás z diaľky mávali a posunkami pozývali ďalej.
Neskôr sme sa dozvedeli, že v miestnej dokse slobodné dievčatá a ženy pasú jaky, vyrábajú vynikajúci jačí syr a jogurt. Každá rodina vyberie jednu zo svojich dcér, ktorá odchádza pracovať do doksy. Raz do roka si tam chodia mladí muži vyberať svoju budúcu ženu. Ak si ju žiadny mladík nevyberie, môže tam stráviť celý život.
Čas žatvy
Po pár hodinách sme prišli do Kargyaku (4180 m n. m.), najvyššie položenej dediny v Zanskare. Čas sa tu akoby zastavil. Na malých políčkach sme míňali kľačiace ženy, ktoré ručne vytrhávali jačmeň. Deti pomáhali alebo spali zabalené v malých kožených balíčkoch.
Na strechách bielych domčekov sa sušila tráva a naskladané drevo na zimu. Prišli sme v období žatvy. Všetci sa ponáhľali vytrhať jačmeň, aby ho po vysušení mohli dať pošliapať jakom. Takto vydupané zrná sa potom pražia a po zomletí vznikne tsampa, základná potravina Ladačanov. Používajú ju po celý rok - na placky, kašu alebo do polievok.
Už niekoľko storočí sa všetko, čo si inak sebestační obyvatelia v Zanskare nedokážu sami vyprodukovať, dováža cez horské priesmyky alebo po zamrznutej rieke. V zime, keď teploty poklesnú na mínus 30° Celzia, rieka Zanskar zamrzne a umožní dedinčanom uniknúť zo zasnežených domovov a vydať sa na cestu do Léhu. Tam si môžu doplniť zásoby potravín, nakúpiť stavebný materiál a všetko spolu dopraviť po rieke späť do dediny.
Česi tu pomáhajú
Kargyak nám pripravil aj prekvapenie. V dedine pôsobí české občianske združenie Surya, ktoré sa snaží o výstavbu ekologickej školy a vzdelávanie miestnych obyvateľov. Indická vláda začala aj s výstavbou cesty, ktorá povedie zo správneho centra Zanskaru Padumu do Darchy.
Pre domácich to znamená príchod mestskej kultúry, ktorá naruší stáročia fungujúci systém hospodárenia a spôsobu života Ladačanov. Jedným z cieľov dobrovoľníkov zo Surye je aj pripraviť miestnych obyvateľov na túto zmenu a predísť tak negatívnym dosahom príchodu vymožeností modernej doby.
Lastovičie hniezdo
Po štyroch dňoch náročného šliapania z Kargyaku sme dorazili do nádherného budhistického kláštora Phuktal. Stavba pripomína lastovičie hniezdo prilepené ku skale.
Celý kláštor je prepojený rôznymi chodbami a schodiskami. Pripomína tajomný labyrint. Mnísi boli veľmi priateľskí a za symbolický poplatok nás ubytovali v malej miestnosti priamo v kláštore. Dovolili nám zúčastniť sa aj na modlitbách a pohostili nás thukpou, tradičnou polievkou zahustenou tsampou. Jedlo sme zapíjali slaným čajom ochuteným jačím maslom, z ktorého sa nám dvíhal žalúdok. Každý mních mal svoje vlastné lastovičie hniezdo, život tu plynul medzi školou, modlitbami, jedlom, občasnou prácou a hrou.
V deň nášho príchodu sa v kláštore maľovalo, mnísi striekali bielu farbu všade naokolo a mali z toho veľkú zábavu. Nevynechali ani solárne panely, ktoré tento rok venovala indická vláda do každej domácnosti v Ladaku.
V nedeľu našu predstavu o živote v stredoveku narušilo spoločné premietanie na terase kláštora, kde 50 mníchov rôzneho veku natlačených pri obrazovke sledovalo čínsky bojový film.
Pohostenie v hoteli
Po odchode z kláštora sme sa znova vydali na cestu. Táborili sme na plážičke pri rieke. Noci tam boli chladné a veterné. Zásoby čínskych polievok sa pomaly míňali, žili sme na hrozienkach a orieškoch.
V dedinke Ichar nás záchránil malý chlapec, hlasno volal: "Hotel, hotel." Cez bludisko chodieb ladackého domčeka sme sa ocitli v presklenej kuchyni. Otecko nelenil a hneď pre nás vystrojil hostinu. Pochutili sme si na čerstvých plackách, ovčom jogurte a sladkom čaji.
Pri rozlúčke sa chlapec rozplakal, pretože mu otec nedal sľúbenú províziu zo sumy, ktorú sme zaplatili. Pridali sme pár rupií navyše a chlapec nám ešte ukázal, ako sa tu hrá kriket, indický národný šport.
Prenocovali sme za dedinou v blízkosti čhörtenu v tvare šachového pešiaka, čo je tibetský ekvivalent indickej stúpy. Mesiac, ktorý hore kolíše slnko, symbolizuje jednotu protikladov a jedinečnosť bytia vo vesmíre. Modlitebné vlajočky sa pohupovali vo vetre a šeptali mantru.
| |
| |
| |
Autor: Lucia Šuplatová