Bukurešť – mesto, ktorého sa netreba báť

Rumunská metropola je mesto prekvapení. Tie najkrajšie veci bývajú väčšinou ukryté, no keď ich znenazdajky objavíte, uznáte, že je predsa len dôvod, aby slovo bucur v rumunčine znamenalo radosť. Prechádzajúc sa širokými bulvármi vo francúzskom štýle lemovanými budovami, ktoré pripomínajú megalomániu rumunského komunistického diktátora, na vás vyskočí malý, ale malebný ortodoxný kostolík zo 16. storočia. Akoby zázrakom uchránený pred divokým dvadsiatym storočím, ktoré z veľkej časti pripravilo Bukurešť o eleganciu, vďaka ktorej sa hrdila prezývkou Paríž východu.

Mesto v rozmachu

Bukurešť a celkovo Rumunsko začínajú čoraz viac lákať slovenských aj západných turistov. V súčasnosti sa už do hlavného rumunského mesta dá dostať rýchlo a snáď aj lacnejšie letecky, napriek tomu my sme využili zážitok cesty vlakom. Pohodlie nečakajte: vlaky sú najmä cez leto preplnené a pomalé. Napriek tomu sa v nich človek nenudí.

Rumuni sú zvedaví a radi sa s cudzincami porozprávajú (hlavne, keď im nerozumejú ani slovo). Nevýhody cesty vlakom prebije tiež najmä na severozápade krajiny špecifický pohľad na scenériu Karpát s pravým rumunským vidiekom. Jedna z posledných častí Európskej únie, kde ľudia používajú konské povozy a drevenice nie sú iba opustené domčeky v skanzenoch.

Na druhej strane príchod vlakom na hlavnú bukureštiansku stanicu Gara de Nord nenúka cestujúcemu zrovna najlepší prvý dojem z mesta. V Bukurešti (koniec koncov, podobne ako v Bratislave) patrí práve železničná stanica k miestam, kde sa združuje najviac domácich bezdomovcov. Práve metropola Rumunska patrí medzi mestá východnej Európy, kde ich žije najviac. Údaje hovoria o troch tisíckach, väčšinou Rómov. Alarmujúce je, že až tisíc z toho sú deti.

Napriek tomu sa mesta netreba báť. Zločinnosť tu vôbec nie je taká vysoká, ako sa hovorí, a dokonca od roku 2000 klesla podľa štatistík na polovicu. Samozrejme však, ako v každom veľkomeste, pozor na vreckárov.

Cestou od stanice do centra mesta ukazuje Bukurešť svoju škaredšiu tvár. Túlavé psy, polozrúcané budovy (hlavne, keď sa zamotáte v bočných uličkách) v tejto časti mesta nie sú ojedinelé.

Najmä centrum Bukurešti však potvrdzuje chýry, ktoré o ňom v poslednom čase chodia. Mesto prežíva ekonomický a kultúrny rozmach a po komunistických rokoch to už nie je len o špine a bezdomovcoch.

Mladá a jará

Bukurešť patrí medzi najmladšie európske metropoly. Na rozdiel napríklad od čiernomorského rumunského mesta Constanta, ktoré založili starovekí Gréci, o Bukurešti prvýkrát píše až známe valašské knieža Vlad Napichovač v roku 1459. Ten si pri brehoch Dunaja (po rumunsky Dunarea) postavil rezidenciu a mestu tak predurčil budúcnosť metropoly celého Rumunska.

V architektúre dala Bukurešti svojský ráz, ktorý jej dominuje aj v súčasnosti, druhá polovica 19. storočia. Rumuni si pri staviteľskom rozmachu mesta pozvali francúzskych a vo Francúzsku vyučených architektov, ktorí urobili z Bukurešti mesto, označované ako Malý Paríž či Paríž východu. Touto prezývkou sa hrdilo najmä začiatkom 20. storočia, ktoré sa označuje za zlatý vek.

Rumunská metropola pripomína svoju staršiu francúzsku sestru dlhými širokými bulvármi, veľkými parkami a v neposlednom rade Víťazným oblúkom, ktorým sa architekti inšpirovali rovnako tým parížskym. Mnohé elegantné monumentálne budovy však v meste už nenájdete. Po svetových vojnách či zemetraseniach (to v roku 1977 zabilo 1570 ľudí a pochovalo 35-tisíc budov), časť mesta prestaval v komunistickom štýle rumunský diktátor Nicolae Ceausescu.

Hlavná tepna mesta, alebo ak chcete bukurešťské Champs-Elysées, je Calea Victoriei. Ak sa vám zdá, že príliš prirovnávame Rumunov k Francúzom, zvykajte si. Domáci sú na svoju románsku jazykovú príbuznosť pyšní. Pre istotu odporúčame aj zbehlým v týchto jazykoch zobrať si zo sebou slovník. V lacnejších reštauráciách nie je angličtina samozrejmosťou a napriek tomu, čo sa hovorí, veľmi mierna znalosť španielčiny nepomôže. Vyhnete sa tak situácii, keď je pre vás akékoľvek jedlo prekvapením šéfa kuchyne.

Ceausescova spálňa

Hlavná dominanta mesta, ktorú vám domáci odporučia ešte vo vlaku alebo v lietadle, je Parlamentný palác. Sami ho však stále označujú Casa Poporului (Dom národov), názvom, ktorý mu dal jeho stvoriteľ Ceausescu. Napriek tomu, že je možno mladší ako väčšina turistov (stavať sa začal v roku 1984), patrí medzi povinné jazdy, ktoré musí každý návštevník vidieť.

Dôkaz megalománie rumunského autokrata je pre domácich stále znakom národnej hrdosti. Palác s rozmermi 270 krát 240 metrov je podľa veľkosti rozlohou druhou najväčšou stavbou na svete - po Pentagone. Podľa objemu je tretí.

Zároveň drží prvenstvá v kategórii najťažšia budova na svete, najväčšia budova pre civilné účely na svete a najdrahšia administratívna budova na svete (odhaduje sa, že stála štyri miliardy dolárov). Domáci radi dodajú, že je to druhá budova po čínskom múre, ktorú je vidieť z vesmíru. Po všetkých neuveriteľných číslach je však už v tomto prípade skeptický úškrnok namieste.

V súčasnosti v Ceausescovej rezidencii s 3100 izbami sídlia obe komory rumunského parlamentu. Pozrieť sa tam dá každý deň, prirodzene, návštevníci za 45 minút rýchlotúry prejdú len niektoré skvostné haly. Napriek tomu zväčša mramorový palác, ktorý je postavený výlučne z rumunských materiálov, stojí za to obzrieť aj zvnútra.

FOTO - autor