Osvienčim

Do poľského Osvienčimu sme prišli za nádherného slnečného rána. Navrávali sme si, že aspoň nebude najstrašnejší koncentračný tábor pôsobiť tak pochmúrne. Mýlili sme sa. Ani 365 slnečných dní do roka nezaženie hrôzu, ktorou je aj po desaťročiach toto miesto nasiaknuté.Objekt bývalých vojenských kasární pôsobí veľmi úhľadne a skutočne vojensky. Viete si predstaviť, ako po pravouhlých cestách pochodovali vojaci a spôsobne sa rozchádzali do jednotlivých barakov. Strohé tehlové stavby priam vyžarujú vojenského ducha. Videli ste však príliš veľa dokumentárnych filmov a fotografií o holokauste, aby už pred bránou s nápisom Práca oslobodzuje romantizujúce obrazy nevytlačili práve zábery z nich. Viete, kam idete, myslíte si, že viete, čo vás tam čaká.

Kapela

Hneď za bránou vás však obleje. Po pravej strane je miesto pre kapelu - vítala väzňov. Ak začnete moralizovať nad tým, ako mohli samotní väzni vyhrávať svojim spoluväzňom na ceste do pekla, počkajte s tým až po konci prehliadky. A nech vám ani nenapadne svojim deťom, ktoré sa na umeleckej škole trápia na hodinách huslí či flauty, dohovárať, že toto by im "vtedy možno" zachránilo život.

Prehliadkovú trasu síce môžete dodržať, ale keď sa rozhodnete najprv bezcieľne blúdiť po tábore a necháte si hlavné bloky nakoniec, budete mať lepšiu predstavu o tom, čo sa v Osvienčime dialo.

Vo vedľa seba stojacich barakoch číslo 4 až 7 sú hlavné expozície. Najprv sa dozviete o funkciách tábora, modely vám majú pomôcť predstaviť si, ako Židov, Poliakov, Rómov či politických väzňov privážali na rampu, ako ich triedili, posielali do plynových komôr, ako do nich púšťali Cyklón B, ako vyzerali kremačné pece a ako fungovali.

Všetko pekné čisté biele makety vyrobené azda zo sadry s podrobnými popiskami v poľštine a angličtine.

Blok číslo 5

Realita príde v susednom bloku číslo 5, ktorý má názov Evidencia zločinov proti ľudskosti. Ak očakávate, že tam nájdete zoznam viac než milióna obetí, ktoré v Osvienčime zomreli, ich príbehy ako obžalobu nacistov, zabudnite. Na dvoch poschodiach sú v jednotlivých miestnostiach s veľkosťou väčších tried za sklom uložené osobné veci väzňov. Nie pekne poskladané vo vitrínach s popiskami komu patrili či z ktorého roka pochádzajú. Nie, sú to obrovské kopy osobných vecí ľudí, ktorí boli len číslami, masou, z ktorej denne po rannej porade oddelili tisíc či päťtisíc a tie potom odpísali zo zoznamu. Ceruzkou alebo perom. Zostala po nich obrovská kopa plechových mís, misiek, pohárov, nočníkov. V ďalšej miestnosti zasa kopa zubných kefiek, holiacich štetiek, hrebeňov. V ďalšej hŕba okuliarov. Náboženských rúch. Príde aj horšie. Detské oblečenie. Škatule od Cyklónu B. Hromada protéz - najmä nôh. Príde ešte horšie.

V troch najväčších miestnostiach sa to dá zvládnuť naozaj len so stiahnutým hrdlom.

Na mnohých hrôzostrašne pôsobí miestnosť s vlasmi. Haldy vlasov žien, ktorým už predsa neboli nanič. Napchali ich do vriec a odviezli do tovární do Nemecka, kde z nich utkali látku. Je tam aj bal - bola vraj príjemná na dotyk. Vo vitríne je len zvyšok toho, čo nestihli odviezť. Koľko ich bolo za päť rokov?

Topánky. Vrch z kožených topánok. Zošliapaných, novších, ženských aj mužských. Nie sú spárené, sú len nakopené. A medzi nimi detské topánočky.

Kufre. Cestovné - kožené, prútené, tašky plátené, košíky, niektoré s menom majiteľa a spiatočnou adresou. Beznádejná kopa nádejí, kam si zbalili najnevyhnutnejšie veci pred odchodom za prácou do Nemecka. Skončili ako ich majitelia - na jednej hromade. Zábery nakopených nahých mŕtvych tiel s vytetovanými číslami sa v mysli prelínajú s hŕbou kufrov, ktoré kedysi patrili k telám.

Kremačné pece

Ďalšie bloky s témou ako život väzňov či životné podmienky sa zdajú oproti Bloku 5 priam banálne. Až pokým neprídete k plynovým komorám a kremačným peciam. Sú malé. Šatňa, kam nahnali mužov aj ženy s deťmi, kde sa museli vyzliecť donaha. Ženy, ktoré sa nahé neukázali ani svojmu mužovi. "Sprchy", z ktorých však "tiekol" plyn. Tu sa začal zbytočný boj o prežitie. Po otvorení komôr nachádzali ľudí na kopách. Naspodu boli deti a ženy, úplne hore muži. Tí najsilnejší sa po ich telách šplhali za poslednými zvyškami vzduchu.

Aj pece boli malé. Štyri v rade a ku každej viedli koľajnice. Po nich dotlačili kovový valec, ktorý zasunul mŕtve telá do ohňa.

A potom si môžete pozrieť aj národné expozície - napríklad tú slovenskú, ktorá je v spoločnom bloku s českou. A možno objavíte fotografie z vášho malého mesta, ako ním pochodujú nemecké jednotky a vaši spoluobčania im mávajú na privítanie. Mnohí z nich ešte žijú.

Brzezinka

Tri kilometre od osvienčimského tábora, tiež za humnami rodinných domov dedinky Brzezinka, nacisti postavili nový tábor. Tristo príšerných drevených barakov, štyri krematóriá a za bránou vlastná rampa s výstupiskom. Jednoducho, Osvienčim už bol malý.

Dnes je tu len niekoľko barakov, po ostatných zostali len týčiace sa komíny. Na trojposchodových pričniach boli natlačené stovky väzňov.

Brána, rovnako ako v prípade Osvienčimu, je aj tu symbolom tábora. Z každého transportu, ktorý ňou prešiel, išlo okamžite na smrť 70 až 75 percent ľudí. Rampa s dvoma koľajami je obrovská a predstava, že sem denne prichádzalo päť až sedem vlakových súprav plných ľudí, sa nedá stráviť. Rovnako ako tá, že v dobytčákoch natlačení jeden na druhom takto cestovali dni a týždne - a to až zo Švédska, Nórska, ale aj z Grécka.

Hoci je Brzezinka rozlohou obrovská, pocit stiesnenosti je intenzívny. Každým krokom po drevených podvaloch akoby ste zašliapavali ľudskú dôstojnosť.

Keď navštívite jeruzalemský pamätník holokaustu Jad Vašem, odchádzate z neho s pocitom piety a smútku za všetkých šesť miliónov obetí. Ten však všetku hrôzu "len" dokumentuje. Osvienčim a ostatné nacistické koncentračné tábory sú miestom, kde sa tá hrôza konala. A tam si uvedomíte dedičstvo zlyhania ľudskosti a humanity. Bez pátosu.