Časť verejnosti zaujala správa, že turisti v Tatrách možno budú platiť za vstup na turistické chodníky vstupné. Peniaze by sa podľa prvých správ mali použiť na odškodnenie majiteľov pozemkov v chránených územiach. Ak by to bola pravda, politici konečne pochopili, že národný park môže byť jedným zo zdrojov príjmu v regióne. Včera však takúto možnosť minister životného prostredia odmietol.
Excelentnou ukážkou, ako dokážu Tatry „vyrobiť“ peniaze, je práve výber vstupného. Ak si vynásobíme počet návštevníkov, ktorých je v Tatrách ročne cca tri milióny, symbolickou cenou vstupného 50 korún, dostaneme úctyhodných 150 miliónov korún, ktoré môžu byť investované v prospech národného parku. Napríklad ako jeden z možných finančných zdrojov na opravu a rekonštrukciu turistických chodníkov. Model vstupného funguje úspešne napríklad u našich poľských susedov v Tatrách.
Slepý štát
Na to, aby sme výber vstupného mohli aplikovať aj u nás, je potrebné splniť minimálne dva predpoklady. Správa národného parku musí spravovať územie, minimálne štátne pozemky (paradoxne ani tie doteraz nespravuje, hoci to má v názve) a príjem zo vstupného sa nesmie stratiť v anonymnom fonde, respektíve v štátnom rozpočte, ale musí byť príjmom správy národného parku. Tu sa ukazuje slepá politika štátu, ktorý pre „nedostatok“ finančných prostriedkov nevyužil predkupné právo a pozemky ponúkané súkromným vlastníkom a nemo sa prizeral ich predaju developerskej firme. Mimochodom, podobné rozhodnutie bolo nedávno na poľskej strane Tatier zrušené súdom. Je logické, že štát by si mal lukratívne pozemky, akými rozhodne pozemky v národnom parku sú, chrániť ako oko v hlave.
Druhým modelom, ktorý sa uplatňuje v národných parkoch v zahraničí, je, že každý podnikateľský subjekt pôsobiaci na území národného parku, musí odvádzať isté percento v podobe dane z príjmu (napríklad z ubytovania) do národného parku. Alebo správa národného parku predáva koncesie na poskytovanie určitých služieb (napríklad vodcovská činnosť). Niečo analogické v Tatrách funguje ako miestny kúpeľný alebo rekreačný poplatok, daň z ubytovania alebo tržba za parkovné, avšak nie je to príjmom národného parku. Len vo Vysokých Tatrách boli minulý rok tržby za parkovné 14 miliónov korún a daň z ubytovania v poslednej zimnej sezóne sedem miliónov.
Stovky miliónov
Predstavte si, že by to fungovalo v Tatrách analogicky a napríklad hotelieri a prevádzkovatelia lyžiarskych zariadení by týmto spôsobom vracali do prírody to, čo z nej berú a využívajú. Či už sú to prírodné zdroje ako voda, alebo marketingová značka národného parku, pre ktorú tam ľudia tiež chodia. Vyžadovalo by si to síce zmenu zákona o dani z príjmu, ale výsledok by stál za to. Opäť si skúste vynásobiť počet ubytovaných hostí (ročne vo Vysokých Tatrách 300tisíc) cenou za ubytovanie alebo počet lyžiarov cenou za lyžiarsky lístok (cca 650 korún). Zisky sa pohybujú určite v stovkách miliónov, niektorí odborníci odhadujú že ročne TANAP na všetkých funkciách (nielen rekreačnej) „vyrobí“ niekoľko miliárd korún.
Ak porovnáme, že subjekty spravujúce národný park majú ročný rozpočet rádovo v miliónoch korún (Správa TANAPu cca tri milióny), je jasné, aký môže byť následok tejto ekonomickej nerovnováhy pre prírodu. Jednoducho povedané, z prírody sa len berie, ale nevracia sa do nej takmer nič. Hoci podnikatelia verbálne deklarujú, že sú ochotní prispievať na ochranu prírody, dobrovoľne z ich strany tento krok nemožno očakávať.
Vyššie uvedené modely sa dajú podložiť metódami ekonomického hodnotenia a oceňovania životného prostredia. Teda dá sa dokázať, že je možné prosperovať a aj chrániť životné prostredie. Možno predpokladať, že väčšina návštevníkov by prejavila ochotu platiť za environmentálne služby. Komplikovanejšou otázkou je, ako chápu jednotlivé záujmové skupiny v regióne (obyvatelia a podnikatelia) hierarchiu a vzájomné postavenie ochrany prírody a ekonomických činností na území a či existuje medzi nimi rozpor. Napríklad neochota platiť za environmentálne služby by mohla byť dôsledkom toho, že väčšina z nich nepatrí medzi trvalých obyvateľov regiónu. Inými slovami, zarobené peniaze nezostávajú v regióne a nestávajú sa súčasťou lokálnej ekonomiky, ale odchádzajú mimo územia Tatier.
Mizivé vstupné netreba
Na zámere vyberať vstupné by teda v kontexte s vyššie uvedeným nebolo nič zvláštne. Pripomína však ono povestné „zlodej kričí, chyťte zlodeja“. Keby legálnou cestou prispievali na národný park firmy, ktoré na jeho území podnikajú, nie je potrebné platiť mizivé vstupné, ktorým si aj tak majitelia pozemkov v chránených územiach nepomôžu. Bolo by to spravodlivé a sociálne aj v zmysle nedávneho vyhlásenia premiéra Fica na zasadnutí vlády v Martine. „Prijali sme záväzok, že životná úroveň občanov štátu, ktorému sa darí medzinárodne a hospodársky, už nikdy nesmie klesať.“
Na záver ešte jedna dôležitá skutočnosť, prečo by sme sa mali zamýšľať nad financovaním chránených území. V blízkej budúcnosti totiž skončia možnosti čerpať fondy Európskej únie (z ktorých aj tak ochrana prírody mala len omrvinku).
Autor: Juraj Švajda (Autor pracuje v oblasti výskumu a študuje manažment chránených území na univerzite v rakúskom Klagenfurte)