Šialenec a génius Vincent van Gogh videl v Provensálsku slnečnice vlniace sa vo vetre a ľudí, ktorí mu pripadali ako prízrak. Francúzi vidia v juhovýchodnom regióne svojej krajiny symbol vidieckej pohody. Jedno z miestnych stredovekých prísloví hovorí, že najväčšími pohromami Provensálska sú mistrál, regionálny parlament a rieka Durance. Dnes je rieka zregulovaná, parlament v Aix-en-Provence zanikol koncom 18. storočia, no mistrál vanie dodnes. Je to silný vietor, ktorý vzniká "rozdielom medzi tlakovou nížou nad Stredozemným morom a chladnejšou oblasťou vysokého tlaku vzduchu nad Stredofrancúzskym masívom". Najčastejšie prichádza na jar, ale prehnať sa môže kedykoľvek. V lete možno zažiť, že v priebehu dvoch až troch hodín zrazí teplotu hoci aj o desať stupňov. Keď príde, obyčajne vanie tri, šesť alebo deväť dní. Ktovie prečo. Mistrál vyženie z oblohy všetky oblaky a zaleje ju ostrým svetlom. Vincent sa v tom svetle doslova kúpal, veď farby krajiny odrazu "chytili výraz".
Napriek tomu, že Marseilles je mnohonásobne ľudnatejšie mesto, akousi duchovnou metropolou Provensálska je päťdesiattisícový Arles. Rozlohou svojho katastrálneho územia 758 štvorcových kilometrov je dokonca najväčším mestom Francúzska. Dych dejín sa tu mieša so živou vôňou prírody krásnej delty rieky Rhône, vyprahnutých planín a čarovnej krajiny Camargue.
Arles a Vincent
O Arles sa vedelo už pred takmer tromi tisícročiami. Feničania mu dali meno Theline (Živiteľka) a v období antiky ho Rimania preonačili na Arelate (Mesto v bažinách). Nechali tu po sebe úchvatné stavby, doslova súbor románskych pamiatok. Neprehliadnuteľné chrámy, akvadukt a hradby, amfiteáter či románska katedrála z 12. storočia s cenným portálom patria do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Antickú minulosť mesta azda najvýraznejšie pripomína amfiteáter s kapacitou dvadsaťtisíc ľudí, postavený na najvyššom bode mesta. V 1. storočí bola jeho aréna dejiskom rímskych hier, kým dnes si tu toreádori a býky dokazujú, kto je väčší samec.
Arles žije čiastočne zo slávy svojej minulosti, no i zo "značky" Vincent van Gogh. Holandský maliar tu našiel útočisko posledné dva roky svojho života. Na juh prišiel v roku 1888 z Paríža, keď strojenosť veľkomesta potreboval vymeniť za prítulnosť vidieka. Inšpirovaný slnečnicovými poliami všade navôkol namaľoval známe Slnečnice a ďalších dvesto plátien. To slávne ucho si neodrezal preto, že potreboval čosi vygumovať, ako sa nám to snažili nahovoriť domýšľaví filmoví režiséri, ale preto, že v diskusiách ubližoval priateľovi - maliarovi Paulovi Gauginovi, čo na jeho labilnú dušu doľahlo tak, že reagoval skratovo. V Arles ostal takmer dva roky, pokým so sebou neskoncoval výstrelom do hrude. Arleskí podnikatelia využívajú jeho slávu a turistov lákajú na množstvá tovaru a suvenírov pomenovaných po ňom.
Toto mesto možno objavovať a konzumovať "samoobslužne". Jeho uličkami vedú tri farebne odlíšené trasy - žltá sleduje stopy Vincenta van Gogha, zelená arleský stredovek a modrá sprevádza starovekou antikou.
Kone a býky
Pomyselným múzeom súčasného života je hotel Nord Pinus, ktorý stojí v centre mesta už vyše 140 rokov. Jeho hosťami boli okrem mnostva snobov, zbohatlíkov, ba i poctivo zbohatnutých aj ľudia zvučných mien ako šansonierka Edith Piaf, herci Jean Marais a Jack Nicholson, režisér Roman Polanski, maliari Antonio Velasquez, Pablo Picasso, filozof a spisovateľ Jean--Paul Sartre, módny tvorca Giorgio Armani, fotograf Peter Lindberg a topmodelky Kate Moss, Christy Turlington či Linda Evangelista. Do tejto série mien sa celkom hodí Christian Lacroix,
na rozdiel od menovaných je však tento módny tvorca tunajším rodákom. Dodnes živá secesia hotela ho inšpirovala svojimi oblinami. Arles je vstupnou bránou do kraja Camargue, kde miestni kovboji chovajú čiernych býkov a kde sa na pláňach preháňajú biele kone. Býky v tomto kraji fungujú ako jeden z ďalších znakov charakterizujúcich tunajší spôsob života. Camargue pôsobí ako krajina sama pre seba. Krivolaké uličky Arles sa za mestom menia na dlhé a rovné cesty pretínajúce močariská, pastviny a farmy ležiace na rovine ako stôl s prevýšením terénu dva metre. Slnko praží v ostrom vzduchu tak intenzívne, že pôvodne červené škridly striech si postupom rokov obliekli citrónový, lastúrovo ružový, či sýto levanduľový odtieň. Domčeky vykúkajúce ponad traviny lúk pôsobia ako pastelové kresby.
Víno a hudba
V jednom zo starých kamenných do domov bielovlasá pani hostinská pripravila na stôl šalát, bagety a karafy s vínom a vodou. Na tanieroch sa objavuje býčie mäso s ryžou. Duo gitaristov hrá piesne z repertoáru Gipsy Kings, ktorí sú v tomto regióne dosť obľúbení. V regióne Camargue žije početná rómska komunita, ktorá v ich hudbe cíti svoju dušu.
Pred takmer osemdesiatimi rokmi začali Francúzi pokladať tento kraj za prírodnú rezerváciu. Skutočný raj vtáctva sa rozkladá neďaleko Saintes Maries de la Mer. Pre laika sú asi najlákavejšie ružové plameniaky, ktoré sa v nízkom rannom, alebo teplom večernom svetle vlnia ako v rozprávke. Človek poľahky získa pocit, akoby Provensálska boli dve. Azúrové pobrežie so sériou letovísk pre konzumentov uprednostňujúcich neosobný luxus hotelov, verzus dobrodružstvo na vidieku. Cesta z Arles na sever vedie do Marseilles. Mesto vyrástlo v okolí 2600 rokov starého prístavu. Má interesantný stredoveký charakter a vyhlásené reštaurácie, čo z neho robí hlavné mesto prímorskej gastronómie Provensálska. Ani skvelá kuchyňa mu však nepomohla stať sa obľúbeným turistickým ťahákom, kde by príchodzí mali chuť ostať dlhšie. Nános správ o kriminalite a povesť jednej z metropol obchodu s drogami je príliš silný. Nech bol Vincent akýmkoľvek čudákom, jeho voľba utiahnuť sa na provensálsky vidiek bola znamenitá. Lebo vidiek dáva Provensálsku jeho farbu, vôňu, chuť a mrazivé očakávanie – čo ak každú chvíľu príde mistrál.