bicyklov. Trúfol si aj napriek tomu, že predtým bol len na jednej veľkej súťaži - bicykloval naprieč Maďarskom.
Osem ľudí rôznych národností a mentality dal organizátor dokopy na 116 dní. Expedícia sa začínala v lietadle, ktoré pristálo v Juhoafrickej republike. Z Kapského Mesta športovci vyštartovali na bicykloch.
"Južnú Afriku sme akosi prefrčali. Keď nás miestni míňali na autách či motorkách, vytrubovali. Športovcom tam naozaj fandia," povedal Tibor Alföldi.
Juhoafrickú republiku považoval za civilizovanú krajinu, preto mu prišla čudná nocľaháreň na mieste bývalej farmy. Bola zriadená priamo v kravíne, lôžka boli v boxoch na dobytok, aj mená po kravách nad nimi zostali. Všade však bolo neuveriteľne čisto. Bazén pred kravínom mal zrejme v minulosti tiež poľnohospodárske využitie, teraz v ňom bola voda taká priezračná, že nepohrdli ani kúpaním.
Fádna severná krajina bez kopcov a zelene Tiborovi spôsobila miernu krízu. Najmä poobede bolo dosť ťažko, keď sa ovzdušie ešte viac zohrialo sálajúcim teplom z prehriatych skál.
Blízko zákerným hrochom
V každej krajine ich niečo prekvapilo. "Namíbia tým, že sme tam aj týždeň nestretli živú dušu. Ako sme sa neskôr dozvedeli, obyvateľstvo sa sústreďuje do dvoch veľkých miest. Cez krajinu vedie cesta, ktorá pripomína skôr poľnú. Pred slnkom sme sa chránili krémom, natierali sme sa každú hodinu, no i tak sme boli ako červení ako raci."
Bicykle odložili do sprievodného vozidla až v Zambii. Nad Viktoriinmi vodopádmi veslovali po rieke Zambezi. Voda bola vtedy vysoká a divoká. Tibor sa v nej nechtiac s českým kolegom Petrom vykúpal.
"Vír strhol náš kajak a prevrátili sme sa do vody. Niekoľko stoviek metrov nás unášal prúd. Nebolo ľahké v hlbokej vode kajak prevrátiť späť. Hovorili nám, že to bolo veľmi nebezpečné, lebo rieka je plná hrochov a hroch útočí zákernejšie ako krokodíl. Cieľ si vyhliadne hlbšie pod vodou."
Okrem dramatických chvíľ si vychutnali atmosféru trhov v Livingstone. Keď sa tam ukázali, obchodníci vedeli, kto sú. Chýr o športovcoch v rovnakých tričkách sa rozniesol rýchlo. Jeden z nich ich privítal a obdaroval príveskom. Niektorí dokonca už o Slovensku počuli a vedeli, kde je. Ďalší ich lákali do svojho obchodu a ponúkali im klasické africké suveníry z dreva a kostí. "Tento trh bol skúškou psychickej odolnosti," skonštatoval Alföldi.
Varili aj v púšti
Prekvapenia číhali aj na nekonečnej púšti. Zrazu sa pred nimi v pustatine vynorila farma. Na zelenom koberci dlhom asi desať krát desať metrov nabrali síl.
"Nevedno kde sa tu vzala. Miestni však vedia zázračným spôsobom dostať vodu spod suchej zeme."
Tím sprevádzal rumunský lekár, kameramanka a dvaja anglickí šoféri na kamióne. Mali na starosti suroviny na jedlo a zostavovali aj jedálniček. Na príprave jedla sa striedali všetci. Na tanieri mali najmä cestoviny a kuracie mäso. Občas sa objavili aj náznaky národnej kuchyne. Ukrajinec raz uvaril výbornú zeleninovú polievku. Tibor s Petrom zasa vysmažili rezne, ktoré chutili aj Angličanom. Tibor krúti hlavou, že na prípravu bryndzových halušiek tam nebol čas.
Cesta zo Zambie bola psychicky vyčerpávajúca. Každého, kto nevládal, skupina čakala. Bola to jedna z dohodnutých zásad bezpečnosti.
"Predstavte si, že idete štyridsať kilometrov rovno, žiadna zákruta, len občas míňate nízky ker. Nebolo vidieť koniec cesty, stále sa stretávala s nebom."
Odmenou bola Malawi, zelená krajina s obrovským čistým jazerom. Boli v ňom vlny ako v mori. "Aj sme sa v ňom potápali, čo bol zážitok na celý život. Desiatky rýb, rozličných druhov, veľkostí a farieb. Do tejto krajiny by som sa ešte vrátil."
Stretli Masajov s lukom
Tanzánia už bola iná. Poskytla pohľad, aký poznáme z dokumentov.
Ľudia žijú pri cestách, v slamených chalupách a mestá striedajú banánovníkové plantáže. Deti sa tešili, keď stretli belochov. Domorodci ich zdravili, oni sa naučili odpovedať im vo svahilčine: "Džambo."
So zvedavosťou očakávali stretnutie s Masajmi. "Pred odchodom som o nich nepočul veľa dobrého, no boli milí a priateľskí. Úctivo nás zdravili, rozprávali sa s nami po anglicky, previedli nás múzeom s ich kultúrnymi tradíciami. Chodili v omotanom plátne, cez plece mali prehodený luk a jazdili na bicykli."
Športovci mali v pláne výstup na Kilimandžáro, ktorý znepríjemnilo počasie.
"Na vrchol sme sa vydali o jednej v noci s lampami, po skalách a serpentínach. Na cestu nám mrholilo, vyššie padali ľadové vločky a do tváre sa tlačil silný vietor. Mrzlo tak, že sme nevedeli ani pracku na ruksaku odopnúť. Každý športovec je zvedavý na výhľad z vrcholu. My sme videli len na dvadsať metrov, i tak to bol euforický pocit."
Ten sa vystriedal v Keni.
"Sever krajiny bol nebezpečný. Domorodci tam bežne pasú dobytok so samopalom prepásaným cez plece. Tento úsek sme prešli na sprievodnom vozidle, za pomoci ozbrojeného strážcu, ktorý nás previedol až po hranicu Etiópie."
Od hliny vyťahané ústa
V Etiópii si museli zvyknúť na to, že tam jazdia vpravo, kým v krajinách, ktoré prešli, vľavo. Nežijú tam typickí Afričania, majú črty ako Indovia. Stretli tam najkrajšie ženy Afriky, ktoré si ukradomky fotili na ulici. Zazerali na nich aj šoféri početných taxíkov, starých ruských žigulákov.
Zaujal ich kmeň, ktorí si tradične naťahuje pery a uši hlinenou keramikou. V minulosti sa takto začali škarediť preto, aby sa vyhli otroctvu.
"Na severe Etiópie po nás hádzali kamene, nadávali nám a pľuli na nás. Na inom mieste nás zdravili s potleskom a úsmevom. Zmiešané pocity."
Najväčšie teplá zažili športovci v Sudáne, do 50 stupňov Celzia v tieni. Jazdili len do jednej popoludní. Potom si rozložili stany na kraji cesty a oddychovali. Domorodci sa pri nich pristavovali, srdečné vitajte ďaleko od domova im padlo dobre.
Domov už nebol ďaleko, expedícia sa končila v Egypte. Na sprievodný kamión, ktorý išiel inou loďou ako oni, v Egypte čakali deväť dní. Zatiaľ si prezreli pamiatky a plavili sa Nílom na prenajatej plachetnici.
Nie vždy išlo všetko podľa plánu. "Človek mieni a Afrika mení. Dvaja členovia odišli skôr, Chorvát z Nairobi a Ukrajinec z Addis Abeby. Spoznal som, že Afrika je svetadiel protikladov, nájdete v nej bohatstvo i hroznú chudobu. Hoci sa v nej zdá byť všetko rovnaké, v každej krajine je niečo iné."
Jana Beňová
Foto - archív expedície
Koľko kilometrov prešli
Športovci prešli 12 500 kilometrov,
z toho:
l 7390 kilometrov na bicykli,
l 345 kilometrov behom
l 150 kilometrov na kajaku
l 100 na plachetnici,
l 120 na motocykli
l 4395 kilometrov v kamióne
 FOTO |
 FOTO |
 FOTO |