ších prístavov Stredomoria a iste aj sveta...
Mne sa pošťastilo prísť do Valletty presne na dvojnásobne pamätný deň - 8. septembra Malťania oslavujú víťazstvo nad Turkami v roku 1565 a nad Talianmi v roku 1943.
V roku 1565 len 600 rytierov Maltézskeho rádu a 7000 vojakov odolávalo päťmesačnému obliehaniu 35–tisícovou tureckou armádou. Keď padla menšia pevnosť St. Elmo, Turci pribili zajatých obrancov na kríže a nechali ich plávať cez prístav k pevnosti St. Angelo. Odpoveď obrancov bola rovnako drastická. O chvíľu začali ich delá páliť hlavy sťatých tureckých zajatcov na flotilu nájazdníkov.
Takmer o poltisícročie neskôr, 8. septembra 2007 sa odohrala ďalšia pamätná bitka medzi Malťanmi a Turkami - vo futbale. Krv vojakov nahradil pot hráčov oboch reprezentačných mužstiev a aj tentoraz Malťania odolali náporu Turkov senzačnou remízou 2:2. A na strane Malťanov tentoraz stál Slovák - tréner Dušan Fitzel.
Krása našich žien je na Malte povestná
„Európska únia nás spája,“ povedal mi v krátkom rozhovore prezident Maltskej republiky Dr. Edward Fenech-Adami. Stalo sa tak pri príležitosti oslavy štátneho sviatku našej republiky, ktorú s husľovým koncertom a následnou recepciou na prístavnej promenáde Waterfront veľkoryso zorganizoval náš honorárny konzul Godwin E. Bencini.
Z Ríma na túto udalosť priletel aj slovenský veľvyslanec Stanislav Vallo s manželkou. Jeho prítomnosť pomohla priateľskej atmosfére, pretože maltský prezident si dobre zapamätal, že práve náš veľvyslanec ako jediný z diplomatických kolegov predniesol pri odovzdávaní poverovacích listín predpísanú formulku nie v obvyklej angličtine, ale v maltčine.
„Viete, Slováci a Slovenky sa u nás tak udomácnili, že ich ani nemá zmysel rozlišovať oproti domácim obyvateľom.“ Touto vetou pán prezident naznačil jav, ktorý pre mňa ostáva záhadou.
Ak sa totiž hovorí, že krása našich žien je najúspešnejším exportom Slovenska, tak na Malte máme naozaj úspechy. Pritom Malťania, až na pozoruhodné výnimky, nie sú nejako pohľadnejší ako Slováci, ani bohatstvom neoplývajú, a naopak krásu Malťaniek (a najmä ich hlbokých očí) zaznamenali už stredovekí cestovatelia. Napriek všetkému táto join-venture zjavne prosperuje, ako som sa mohol presvedčiť osobne v rodine maltského básnika Immanuela Mifsuda, jeho ženy Jany a ich ročného synčeka Nikola. Zdá sa, že s Malťanmi máme toho spoločné viac, než by sme si mysleli.
Na rozcestí kultúr
Kým my sme v strede Európy, Malťania sú v strede Stredomoria. Ale oba stredy nie sú automaticky aj centrami, sú skôr zabudnuté – akoby sme sa oba národy síce ocitli na významných geografických križovatkách, ale zastrčení v podchode, kde ostávame sami so svojimi pocitmi malosti a nedocenenia.
Obe krajiny majú veľmi mladú štátnosť (v prípade Malty od roku 1964) a sú poznačené masovým vysťahovalectvom za prácou v minulosti. A je zaujímavé, že aj Malťania veľmi rýchlo preberajú identitu hosťujúcej krajiny, a tak sa domov vracajú už ako Austrálčania. Možno aj preto, že ich je tam za tie roky a vlny vysťahovalectva údajne viac, než doma.
Malťania majú s nami spoločné aj neuveriteľné krkolomnosti socialistických experimentov, ktoré korunovala vláda Doma Mintoffa, ktorý v roku 1975 zlomil štrajk lekárov tým, že povolal na ich miesta stovky kolegov z vtedajšieho Československa. Oni a ich maltské rodiny sú základom našej menšiny na ostrove.
A musia sa tu cítiť ako doma, veď v uliciach je dnes už viac škodoviek než u nás. Aj ženské mená Maria, Monika a Marika nám znejú povedome.
A hoci je maltčina veľmi ťažký jazyk, kombinujúci taliančinu s angličtinou a arabskou gramatikou, aspoň na základných pojmoch by sme sa s domorodcami mohli dorozumieť. Veď burza sa povie „borza“, minister „ministru“ a polícia je „pulizija“.
Pevnostné mesto
Valletta je unikátom medzi hlavnými mestami Európskej únie aj sveta. Po víťazstve nad Turkami pokračoval Rád maltézskych rytierov v opevňovaní ostrova a tak pri pôvodnej pevnosti St. Elmo založili dnešné hlavné mesto Valletta, pomenované podľa hrdinského veľmajstra Jeana de la Vallette Parisot, ktorý viedol ich úspešný boj s tureckou inváziou. Dodnes sa pýši ohromujúcimi hradbami, z ktorých (najmä zo záhrad Barrakka) je úžasný pohľad na tri menšie mestá Bighi, Birgu-Vittoriosa a Senglea, čo dokopy obklopujú prístav Grand Harbour (Veľký prístav). O nových časoch svedčí aj to, že pevnosť St. Angelo síce odolala Turkom, ale neodolala reklame na Vodafon, ktorá takmer úplne zakrýva jej hradby.
Tento prístav obdarený všetkými danosťami prírody ako spoľahlivé útočisko aj najväčších lodí sa stal terčom leteckých úderov Talianov a Nemcov za druhej svetovej vojny v rozsahu, ktorý žiadne iné mesto sveta nepodstúpilo. Od roku 1940 do roku 1943 zažil hlavný ostrov 3340 poplachov v celkovej dĺžke 2357 hodín. Každý dvojstý obyvateľ bol zabitý a každý sedemdesiaty ranený. Ťažko sa čudovať, že vybudovali unikátny systém krytov pre 140–tisíc ľudí pri vtedajšej populácii 260–tisíc obyvateľov. Napriek tomu utrpeli aj veľké materiálne škody. Až 35–tisíc budov okolo Veľkého prístavu bolo zničených alebo poškodených a dodnes hneď pri vstupe do mesta ostávajú ako memento ruiny Opery postavenej Britmi vo veľkorysom štýle v roku 1866 a zbombardovanej v roku 1942.
Vallettu dobyli turisti
Na Malte je turizmus skutočným priemyslom. Na oveľa nižší počet obyvateľov, než má Bratislava (presnejšie 401 880), pripadá až milión návštevníkov ročne. Pre príjmy z neho zabudli na krivdy Talianov i Nemcov a vítajú ich dnes ako turistov. Stabilným zdrojom sú však Briti, pre ktorých boli tieto ostrovy (k hlavnému ostrovu patria aj ostrovček Comino a malebné Gozo s preslávenou Červenou plážou) po celých 179 rokov významnou námornou základňou. Dnes sa sem vracajú najmä tí starší a prinášajú si svoje po celé roky nemenné zvyky, keď si najradšej posedia každý večer v tej istej krčmičke s názvom ako „English Rose“, pijú to isté pivo, prípadne whisky a sú radi, keď sa barman volá Charlie.
A ako milovníci tradícií musia byť nadšení unikátnym historickým autoparkom bežných liniek, ktorý tvoria staré anglické autobusy z rokov 1949 či 1953 kurióznych značiek Leyland, Perkins, Bedford – Dominant či Marshall. Sú krikľavo žlté s ručnými nápismi ako „Nice Guys Finish Last“, „No Woman, No Cry“ alebo „Sun Rise for All“. Nájdete ich na centrálnej autobusovej stanici, ktorú pred bránami Valletty tvorí kruhové námestie v noci s nádherne nasvietenou fontánou Tritónov.
Pre ostatných turistov sa osvedčili kurzy angličtiny (je na Malte druhým oficiálnym jazykom), a to až tak, že dokonca aj jeden náš nie taký čerstvý europoslanec sa tam len teraz doučuje angličtinu, ktorá by pre zástupcu Slovenska v Bruseli mala byť samozrejmosťou.
Omnoho krajší pohľad sa mi však naskytol na tri poľské študentky architektúry Marysiu, Izabelu a Matyldu, ktoré sa okrem kurzu anglického jazyka rozhodli pre výlet na Sicíliu. Zarobiť si naň chcú predávaním vlastnoručných obrázkov na hlavnej pešej zóne Republic Street, ale zjavne neodhadli miestne ceny. Za malý obrázok pýtali dve maltské líry, hoci oficiálne by stál len asi štvrtinu. Tak som im ešte pridal, Sicília je ďaleko.
A vôbec. Z Malty je, aj vďaka bizarným zvykom Air Malta, všade ďaleko...
O nových časoch svedčí aj to, že pevnosť St. Angelo síce odolala Turkom, ale neodolala reklame na Vodafon, ktorá takmer úplne zakrýva jej hradby.
Gustáv Murín
Autor je spisovateľ
Autor: Gustáv Murín (Autor je spisovateľ)