Do tohto mesta som prvý raz vkročil takmer pred polstoročím, presnejšie v lete roku 1960. Uchvátilo ma vtedy svojou krásou, usporiadanosťou a veľkorysosťou. Odvtedy som sa do tohto mesta často vracal.
Paríž východu, vravievalo sa o Bukurešti a nebolo v tom nič nadnesené. Paríž východu sa mi, vtedy veľmi mladému návštevníkovi, prezentoval úchvatnou architektúrou, kde staré ladilo s moderným, množstvom sofistikovaných architektonických celkov a rozľahlých parkov uprostred mesta a množstvom jazier a jazierok v nich.
Centrum pretínali široké bulváre plné stromov, kvetov a záhradných reštaurácií, kaviarní a kaviarničiek, o akých som dovtedy čítal len u Apollinaira, Bretona, Picassa či iných parížskych moderných básnikov, výtvarníkov, hudobníkov...
V tom čase ešte všade pulzoval život. Výstavné paláce v uliciach a uličkách centra Bukurešti sa pýšili citlivo pestovanými záhradami či parkami. Možno už patrili komunistickému režimu, prežívali v nich však pôvodní obyvatelia s aristokratickými zvykmi či výchovou, hoci schudobnení a chudobní.
Bol síce komunizmus, zmrákalo sa nad Parížom východu, ale ešte nebolo celkom temno. Vo vonkajšej podobe mesta prežívalo čosi z aristokratického, z toho veľkolepého, všade bolo cítiť vznešenosť, skrátka, minulosť bola intenzívne prítomná v proletarizujúcej sa prítomnosti. Červené hordy sa nanosili do kráľovských palácov, no múry boli ešte nasiaknuté solídnym starým ovzduším.
Napriek všetkému, čo som v nasledujúcich rokoch a desaťročiach videl, sledoval, v pamäti, očiach, pľúcach mi zostalo mesto, do akého som kedysi prvý raz vstúpil, aristokratická, kráľovská Bukurešť, ktorá rozkvitala v druhej polovici devätnásteho storočia a v období do druhej svetovej vojny, keď si tu ruky podávali slávne osobnosti nielen rumunskej, ale i francúzskej či talianskej architektúry.
Niekdajších majiteľovvystriedali iní
Áno, s clivotou som bral na vedomie, ako ubúdajú malebné uličky, kaviarne a krčmičky, ba menia sa celé bulváre, tratia sa pozoruhodné stavebné pamiatky spolu s prehnitými chatrčami a uličkami mestskej bedače. Paláce a zámky chátrajú, niekdajších majiteľov a obyvateľov vystriedali iní.
Od tej chvíle som si uvedomoval, že sa Bukurešť stáva mojím blízkym mestom, s ktorým aspoň okrajovo budem prežívať jeho osudové udalosti a že sa do tohto ťažko skúšaného mesta budem pravidelne a často vracať.
Ničivé zemetrasenie v roku 1977
Keď som sa koncom leta 1977, po mohutnom marcovom zemetrasení v Bukurešti, pozeral z osemnásteho poschodia vtedy moderného nového hotela Dorobanti na centrum mesta pod sebou, s hrôzou som si všimol, že za zrekonštruovanými fasádami nie je žiadny život, ale je tam tma a prázdno po katastrofe.
V tých ruinách skončili aj dvaja moji priatelia, spisovatelia, ale aj mnoho ďalších ľudí, veď len v samotnej Bukurešti zahynulo okolo 1500 osôb, zničilo sa vari okolo tisícky domov, mnohé sa vážne poškodili, no veľký vodca ich dal zvonku jagavo nalíčiť, aby vyzerali ako nové a zatiaľ vnútri popadané steny a nábytky boli vztýčeným prstom za tragédiou. A potom to šlo rýchlo.
V čase tzv. zlatej epochy som s úzkosťou pozoroval prenikavé ťaženie nových „myšlienok“ a jeho skazonosné výsledky. Padali kostoly, paláce a pochopiteľne aj hlinené domy a chatrče chudobných.
Kostoly a kláštory vystriedali vozovky
Na ich miestach vyrastali betónové opachy a jedna z najväčších súčasných aj turistických atrakcií – tzv. Palác ľudu, ktorý je – aspoň bol – druhou najväčšou administratívnou budovou na svete po americkom Pentagone. Prechádzajúc popri rieke Dambovita som na dvoch alebo troch kilometroch narátal vyše tridsať zbúraných ortodoxných kostolov, kostolíkov a kláštorov. Na ich miestach vyrástli neraz vozovky pre autá či parkoviská...
Dalo by sa povedať, že čím viac sa jagali nové Ceaušescove stavby, tým viac temneli pohľady Bukurešťanov. Mrazí ma aj dnes, keď si spomeniem na potravinový obchod rozmerov supermarketu, ktorého regály boli naplnené konzervami s paradajkovým pretlakom a sterilizovaným hráškom. To je dnes skutočne nepredstaviteľný pohľad.
Po páde teroru sa zaceľujú jazvy
Pred necelými dvadsiatimi rokmi som krátko po Vianociach prišiel do tohto mesta znova, netušiac, že sa mi čoskoro na dlhú dobu stane domovom. Na uliciach samé kvety a sviečky. Obete a nádej. Teror je porazený, pár dní po poprave komunistického netvora sa rozjasňujú ľuďom oči. Po bulvároch prechádzajú celkom iní ľudia. Zaceľujú sa jazvy, do domovov sa vracia teplo a svetlo. Aj ulice sa rozsvecujú a zaplňujú sa ľuďmi.
Áno, dnes je Bukurešť celkom normálne európske veľkomesto, ktoré rastie a krásnie.
Áno, áno: zbavuje sa svoriek pouličných psov, ale aj tisícok tzv. Ceaušescových detí, pre ktoré zostalo iba žobranie. Dokonca ani odborármi – pochopiteľne, kýmže iným? - organizovaný vpád drancujúcich baníkov z Targu Jiu nedokázal zvrátiť vývoj a potlačiť pohyb vpred. Svorky deštruujúcich banditov (takto som si vždy predstavoval tatársky vpád) pred mojimi očami rozbíjali a ničili, pálili, čo vytvorili predchádzajúce generácie.
Bašta spájajúca balkánsky a stredoeurópsky svet
Bukurešť znovu dnes našla pôvodnú vôňu. Má svoju nenapodobniteľnú atmosféru a kultúru. Z ulíc ustupuje neporiadok a špina a postupne sa vracajú kaviarne, kaviarničky a reštaurácie v tieni stromov. Ale nech mi je Ceaušescu svedkom, že búrať je ľahko, avšak k dielu priložiť čo len jednu tehličku, to je obrovská námaha...
Dlho trvalo, kým si občan tohto mesta narovnal chrbát, ba možno si ho ešte aj dnes narovnáva, rovnako aj mesto. Dnes však je to pozoruhodná kultúrna bašta, ktorá spája balkánsky a stredoeurópsky svet.
Autor: Milan Resutík (Autor je publicista a vydavateľ)