SME
Sobota, 28. november, 2020 | Meniny má HenrietaKrížovkyKrížovky

Mesto, ktoré je súčasťou našej histórie

Zo susedných metropol, ktoré vcelku dôverne poznám, vari najdlhšie – vyše štyroch desaťročí – „komunikujem“ s Budapešťou. Po intenzívnych dvadsiatich rokoch ju síce vystriedala Praha, ale takmer tri roky na poste posledného česko-slovenského veľvyslanca v

Budova parlamentu v Budapešti.Budova parlamentu v Budapešti. (Zdroj: REUTERS)

Zo susedných metropol, ktoré vcelku dôverne poznám, vari najdlhšie – vyše štyroch desaťročí – „komunikujem“ s Budapešťou. Po intenzívnych dvadsiatich rokoch ju síce vystriedala Praha, ale takmer tri roky na poste posledného česko-slovenského veľvyslanca v Maďarsku na začiatku 90. rokov mi znova Budapešť priblížili, hoci z trochu iného uhla.

Keď som od polovice 60. rokov často chodieval do Budapešti na študijné pobyty, obľúbil som si toto dvojmiliónové veľkomesto pre jeho atmosféru, úctu k tradícii, historizmus u nás nevídaný, aj pre istú veselosť, rub samovražednosti, ktorou Maďari v Európe dominovali, či depresie z porazenej revolúcie, ktoré v intelektuálnych kruhoch ešte bolo cítiť až do 1989, presnejšie do veľkolepého pochovávania Imreho Nagya.

Skryť Vypnúť reklamu

Istý operetno-kabaretný ráz, sebairóniu si toto mesto zachovalo aj v časoch smutnejších a nedalo si ich nikdy vziať, aj keď pátos, sebazveličovanie i sebaľútosť mu tiež neboli cudzie. Tie pohreby, nielen Nagyov, ale i Horthyho, ale najmä Antallov a ešte väčšmi nedávny Puskásov by mohli byť predmetom osobitnej analýzy nielen národného charakteru Maďarov.

Mesto, v ktorom na začiatku 20. storočia bolo šesťsto kaviarní (aj štyridsať bordelov!) nemohol poraziť celkom ani komunizmus, aj ten po krvavom potlačení revolúcie v 56. roku musel Kádár postupne liberalizovať, až sme od začiatku 70. rokov začali chodiť do Budapešti na filmy, ktoré u nás nepremietali, na výstavy, ktoré u nás nemohli byť, kupovať knihy, ktoré u nás neboli na trhu. Ba aj nakupovať módny tovar.

Skryť Vypnúť reklamu

Náhrada za Západ

Akoby nám Budapešť tak trochu suplovala Západ, na ktorý bola cesta zarúbaná. V budpeštianskom kabarete Mikroszkóp Színpad som sa v 70. rokoch stretával s politickou satirou (János Komlós, Géza Hofi), o ktorej sa u nás nedalo ani snívať. Vasil Biľak tomu hovoril „gulášový komunizmus“ a našinec čakal, či sa znova neuskutoční zázrak 60. rokov, ale ten sa už nezopakoval. Hovoril som vtedy tejto disproporcii zákon nerovnomerného vývoja socializmu... Len raz, koncom osemdesiatych rokov došlo k syn­chronizácii, aj to nie organizovanej či koordinovanej, teda aspoň nie koordinovanej bývalými socialistickými krajinami. A to bol ich koniec.

K bonusom tých čias pre mladého literárneho historika bolo, že počas svojich študij­ných pobytov býval v luxus­ných, teda tradičných hoteloch vnútorného mesta, v Asztórii, Royal, Gellérte, príjemných secesných hoteloch so všetkým, čo k nim patrí vrátane vynikajúcej maďarskej kuchyne a cigánskej hudby k obedu aj večeri.

Skryť Vypnúť reklamu

Ako keby existovali paralelne dva svety, jeden, ten vonku, kde vládol režim, a ten druhý, ešte priam monarchiálny, ktorý vnútri tých seces­ných interiérov ostával zdanlivo autonómny. Navyše, v 70. rokoch už tie hotely navštevovali maďarskí emigranti z 56. roku, zväčša nie celkom chudobní, ktorí pocit minulosti a Západu ešte vlastne fyzicky umocňovali. Livrejovaný personál, čašníci, spôsoby, to všetko bolo pre našinca z demokratického, teda sproletarizovaného susedného štátu vždy prekvapujúce. Ba milé, keď sa k nemu správali ako k pánovi! S horšou maďarčinou ste mohli robiť aj emigranta!

Budapešť, ako vravím, si udržala aj v tých časoch nie naj­prajnejších, nielen svoj operetno-kabaretný ráz (Čárdášovú princeznú som absolvoval ešte s legendárnou subretou Hannou Honti a Róbertom Rátonyim), ale aj intelektuálny odstup či nadhľad. V kníhkupectve zahraničnej literatúry na ulici Váci som si za lacný peniaz kupoval zahraničné monografie o Legérovi, Braqueovi, Kleeovi, Chagallovi, Picassovi, ktoré sa u nás ešte len začali dostávať na pulty (s Oskárom Čepanom som si ich vymieňal za iné rarity zo slovensko-maďarských vzťahov). Najmä po roku 1970 mala pre nás Budapešť cha­rakter priam liberálneho prostredia, hoci všetko bolo, pravdaže, trochu inak. Teda relatívne. Z mesta však dýchalo čosi, čo v tých časoch zatvorenej spoločnosti predsa len navodzovalo pocit limitovanej slobody, komunikujúcej so Západom. Intelektuálna spoločnosť to využívala, prirodzene, po hranicu možností, aj preto tam odpor či odboj, resp. disent akosi prirodzene prerástol k moci, ktorej sa potom roku 1990 nekrvavo, priam za okrúhlym stolom, ujal.

Skryť Vypnúť reklamu

Dotyk s veľmocou

Keď som potom nastúpil do tohto nového prostredia ako veľvyslanec a našiel som veľa starých známych a kamarátov vo vysokej politike, zdala sa mi chvíľu Budapešť ešte príjemnejšia ako za starých-mladých čias. Dlho to však netrvalo. V budove parlamentu, v ktorej všadeprítomný bordový plyš a Munká­csyho megaobrazy uhorských, teda najmä slovenských hradov majú ešte i dnes pripomínať časy zašlej maďarskej, pre nás uhorskej slávy, sa našinec ocitá v priestore, ktorý mu môže evokovať dotyk s veľmocou. Keď som sa pomerne často stretával s premiérom Józsefom Antallom nad nie najpríjemnejšími kauzami, mal som neraz pocit, že hovorí s veľvyslancom o päť miliónov obyvateľov väčšieho štátu v tejto kolosálnej budove ako predstaviteľ veľmoci.

Skryť Vypnúť reklamu

Parlament, ktorý sa staval k výročiu tisícročia „obsadenia vlasti“ a dokončil sa definitívne až roku 1902, je nielen pohľadnicovým emblémom metro­poly i krajiny, ale i zdrojom jej historickej hrdosti, hoci sa skutočnej demokracie dožila až roku 1990. Predstavuje pri všetkej prerývanosti dejín kontinuitu, symbol, úctu k tradícii. Snahu o prvenstvo, ktorú malo toto mesto kdesi vnútri.

Maďari po 90. roku, najmä vláda Viktora Orbána, mali zmysel pre takéto pamätníky vlastnej veľkosti a pri ďalšom pripomenutí „obsadenia vlasti“ chceli tiež zanechať po sebe stopy. Zatiaľ ich tvorí – z nášho pohľadu – megabudova činohry Národného divadla a koncertná sieň, ktorú má doplniť veľký výstavný komplex. Môžeme si z nich uťahovať, ale mali by sme sa pozrieť do svojho svedomia a historického vedomia – kde je naše národné múzeum, národná galéria, filharmónia, kde je náš Najvyšší súd, kde je naša univerzita a vo výpočte symbolov by sa dalo dlho pokračovať.

Skryť Vypnúť reklamu

Vzťah k minulosti, k histórii je v Budapešti priam geneticky zakódovaný, aj keď pamätná tabuľa Jánovi Kollárovi, ktorý tu pôsobil ako peštiansky evanjelický farár tri desaťročia, zdá sa, predstavuje pre miestnych radných aj farských nepreklenuteľný problém. Nota bene, v meste, ktoré bolo kedysi najväčším slovenským mestom, v ktorom vychádzali také významné slovenské periodiká ako Pešťbudínske vedomosti, Bobuľove Slovenské noviny, Hodžov Slovenský týždenník, o iných aktivitách nevraviac. V tomto zmysle je Budapešť čosi nepochybne dlžná a nesvedčí to o jej univerzálnej úcte k minulosti.

Pri posledných návštevách Budapešti si uvedomujem, že sa mi, napríklad v porovnaní s Prahou, akosi „scvrkla“, hoci, priznávam, môžem byť deformovaný. Budapešť mojej literárnohistorickej mladosti si však aj tak nedám vziať. Vtedy som asi silnejšie vnímal identitu aj génia loci tohto mesta, ktoré my Slováci tiež máme dôvod mať radi. Ba v normálnej­ších časoch by malo byť plnohodnotnou súčasťou našej tradície, našej histórie.

Skryť Vypnúť reklamu

Keď v poslednom čase prichádzam do Budapešti, často len „na otočku“, akoby sa mi jej obraz trochu zredukoval, zmenšil, akoby trochu zošedivela, ostarela (asi spolu so mnou), nie je to už tá príjemná, útulná Budapešť spred štyridsiatich, ale ani dvadsiatich rokov. Ale ani ja už nie som ten, aký som býval...

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Cestovanie

Inzercia - Tlačové správy

  1. Bývanie v meste predlžuje život
  2. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  3. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  4. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  5. Aká je chémia vôní
  6. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  7. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  8. Koronakríza: Ako vyzerá jeden deň operátorky infolinky?
  9. Tento rok by mal 70: Legenda Karola Duchoňa ožije u vás doma
  10. V mlieku už nie sme sebestační. Čo sa musí zmeniť?
  1. Darček? Špičková autonavigácie Mio Spirit 8670 Full EÚ Lifetime!
  2. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  3. Aké sú dopady pandémie na financie ľudí?
  4. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  5. Účastníci charitatívneho behu No Finish Line nabehali 26 007 km
  6. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  7. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  8. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  9. Aká je chémia vôní
  10. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 29 975
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 17 367
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 14 524
  4. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 10 338
  5. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 636
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 417
  7. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 107
  8. Predplatená telefónna karta s kreditom 10 € v denníku SME 7 913
  9. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 822
  10. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí 7 494
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu