Si v záhrade krčmičky neďaleko
od Prahy
Cítiš sa celkom šťastný na stole
je ruža v pohári
Namiesto aby si písal poviedku
ty bez myšlienky
Dal si sa do pozorovania v srdci
ruže zaspávajúcej lienky
Zhrozený vidíš svoju tvár v
achátoch svätovítskeho dómu
A bol si na smrť smutný v deň
keď si dospel k tomu
Si ako Lazar ktorému denné
svetlo bráni spať
Ručičky na hodinách v židovskej
štvrti sa otáčajú späť
A ty tiež takto pomaly svojím
životom cúvaš
Keď na Hradčany stúpaš a do
tmy sa započúvaš
Ako si v krčme české piesne
nôtia
Toto je citát z básne Guillauma Apollinaira Pásmo (La Zone). Báseň vznikla na začiatku 20. storočia a hovorí sa o nej ako o základnom kameni modernej poézie. Apollinaire sa v tej básni nezdržuje iba v Paríži, preputoval v nej celý rad miest, väčšinou im venoval po riadku, v jednom verši je Marseille, v inom Rím, v ďalšom Amsterdam.
Nechýba ani Praha – ušlo sa jej v tej kultovej básni dokonca až 11 riadkov, najviac po Paríži. Nemohol Apollinaire na Prahe usporiť aspoň riadok pre Bratislavu? Možno aj mohol. Bol to veľký tulák, a je celkom možné, že sa cestou na svoje pôsobisko domáceho učiteľa v Nemecku nevyhol ani Bratislave. No čo z toho, keď to zamlčal? Bratislava sa v Pásme nespomína.
Iná metafora
Z čias, ktoré sme už sami zažili, je najslávnejšou básňou o Prahe báseň Tanky idú po Prahe. Jevgenij Jevtušenko ju napísal 23. augusta 1968 v Koktebeli a zakončil ju veršami:
Nech bez náreku, s úctou
k pravde,
dajú mi na hrob nápis taký:
„Tu leží ruský básnik. V Prahe
zadlávili ho ruské tanky.“
I Jevtušenko je – podobne ako Apollinaire – vo svojej básni zhrozený, ale nie už iba vlastnou tvárou objavenou v achátoch svätovítskeho dómu. Ruský básnik je zhrozený tým, že nachádza v Prahe odzrkadlenú tvár svojej vlasti. Apollinairovi nadiktovala Praha krásnu metaforu „v srdci ruže zaspávajúcej lienky”. Aj u Jevtušenka by sme mohli obdivovať apollinairovskú metaforickú nápaditosť – no čo už naobdivujeme na „ružencoch úradníckych sponiek, zmenených na tankové pásy”?
Z tej básne čítame predovšetkým drsné politikum doby:
Hľa, tanky idú po nadšení,
čo vykročilo z tupej schémy.
Hľa, tanky idú po vojakoch,
sediacich vo vnútri tých tankov.
Bože môj, ako sa mi hnusia!
Bože môj, aký pád, zas nový!
Tanky – po tele Jana Husa,
po Petöfim aj Puškinovi.
A podobne ako Apollinaire, ani Jevtušenko nebol možno ďaleko od toho, aby venoval riadoček aj Bratislave. Keď som tú báseň prekladal, mal som pocit, akoby ho hľadal, akoby hľadal aspoň jedno slovo, ktorým by pozdravil aj Slovensko, no nenašiel ho – a preklad mu pomôcť nemohol. Musíme sa uspokojiť s tým, že nás v Jevtušenkovej básni zastupuje aspoň Petöfi, v ktorého žilách kolovala slovenská krv.
Smrek i Novomeský¶
Ani slovenskí básnici nechýbajú medzi tými, ktorí sa nechali inšpirovať Prahou.
Najkrajšou slovenskou básňou o Prahe je určite Smrekova Praha 1942. Na Smrekovej buste v Inštitúte slovenskej kultúry v Prahe je niekoľko veršov z nej odliatych aj do bronzu:
Stá veží porúcali avióny, však
tvoje veže, Praha, pevne stoja...
Ak sú vybraté dobre, môžem byť spokojný aj ja. Pred rokmi totiž, keď bustu odlievali, ma požiadali, aby som im tie verše zo Smreka vybral. Keby chcel niekto odo mňa podobnú radu, týkajúcu sa poézie Laca Novomeského, určite by som si spomenul na jeho „dáždnik čierny“ zabudnutý v Café Union. Kto však by tam ten dáždnik chcel hľadať dnes, bude sklamaný – Café Union už nejestvuje.
Mojím najobľúbenejším miestom v Prahe, kde som sa už ako chlapec stretol s poéziou, bola Novgorodská ulica. Krátka, slepá ulička neďaleko vršovickej stanice, kde kedysi v jednom dome žila moja ovdovená babička Anna Feldeková. Ona na zvýšenom prízemí, a nad ňou, na prvom poschodí, otcova sestra, takisto vdova, teta Anuška Dlouhá so synom Vláďom.
Protest vysokoškolákov
Spred vojny som si na babičku len matne spomínal, no po vojne sme vyrážali zo Žiliny do Prahy každé leto na pár týždňov, hneď po mojom vysvedčení – a bývali to prázdniny! Bratanec Vláďa bol jedným z vysokoškolákov, čo vyšli v Prahe do ulíc na protest proti Víťaznému februáru – a mal „šťastie“, že neskončil v Jáchymove, iba vymenil plášť budúceho lekára za uniformu čierneho baróna.
Ako čierny barón si zarobil na gramofón – a tak vždy, keď sme prišli do Prahy, som trávil hodiny a hodiny pri jeho gramofóne a pri pesničkách V + W, ktorých sa Vláďovi podarilo zozbierať úctyhodnú kôpku. Nečudo teda, že som nezaváhal, keď sa ma dcéra Katka raz pri obede opýtala: „Dokázal by si preložiť aj Klobouk ve křoví? Dokázal by si preložiť aj rým svízel – zmizel?“ Chytil som pero, a hneď som jej na obrúsku dokázal, že by som to dokázal.
Kto to v púšti zmizol,
odkiaľ šiel a kam?
Aký žiaľ ho hrýzol,
že bol v púšti sám?
Lenže aj mládenci zo žilinskej Štátnej bezpečnosti milovali Prahu.
Keď zistili, že aj môj otec sa im hodí, aby sa stal „mužom určeným na likvidáciu“, mohlo si ich komando prísť poňho aj v Žiline – no oni si radšej počkali, kým sa vyberie do Prahy, a urobili si za ním parádny výlet.
Zatknutie v Prahe
Iste si najprv z Hradčian poobzerali celú Prahu, kúpili darčeky deťom v Dětskom dome na Příkopech, dali si pár plzenských u Pinkasů – a až potom sa vybrali do Vršovíc a zatkli môjho otca, práve keď vychádzal z brány domu číslo 7, rovno pod oknom, z ktorého sa na to nechápavo dívala jeho matka, moja osemdesiatročná babička.
Videla ho v tej chvíli naposledy – zakrátko nato zomrela. Tak zakrátko, ako môj otec zomrel zakrátko po vyjdení z väzenia. Zomrel je slabé slovo. Aj on zmizel v poušti. Zabili ho.
Aj moje najneobľúbenejšie miesto v Prahe je Novgorodská ulica...
Najkrajšou slovenskou básňou o Prahe je určite Smrekova Praha 1942. Na jeho buste je niekoľko jej veršov odliatych aj do bronzu.
Ľubomír Feldek
Autor je spisovateľ
Autor: Ľubomír Feldek (Autor je spisovateľ)