dvestostranový román. A môžete to isté povedať na troch stranách a je to rovnako skvelé. Vlastne je to úspora času. Dnes je veľa schopných ľudí, ktorí nemajú čas, aby čítali dvesto strán. Práve pre nich sú tie trojstranové výťažky, ktoré splnia ten istý účel.“
Má určite pravdu, no nech by ste sa akokoľvek usilovali, skracovali a vynechávali, Wien, Viedeň, Vienna, Wenen, Vena, Vídeň, Bécs, hlavné mesto Rakúska je určite román najmenej na dvesto strán. Tri strany od nijakého spisovateľa nemôžu nijako stačiť. V tomto meste je toľko hýrivej, až márnivej či mámivej krásy pre oči, toľko nádhery v jej atmosfére, toľko elegancie, no takisto čistoty a štýlu či skôr štýlov – aj toho jej najslávnejšieho, ktorý tu vznikol, čiže secesie – že tri strany, to je tak na jednu ulicu.
Alebo na jednu výstavu. A na akú už inú, keď nie na secesnú? Miesto: letné sídlo princa Eugena Savojského – Belveder. Názov výstavy: Gustav Klimt und die Künstler – Compagnie.
Zlatá hmla hudby
Aj tu sú diela v rôznych štýloch, no napokon tými najskvelejšími sú obrazy Klimta, Schieleho a Kokoschku. No ešte predtým alebo súčasne strhne vašu pozornosť veľký triptych Maxa Oppenheimera s názvom Die Philharmoniker: okolo dirigenta, ktorým je Gustav Mahler, sú doslova natlačení a zhrčení všetci muzikanti veľkého symfonického orchestra, pričom dirigent nestojí pred nimi, ale v strede – a jeho ruka s taktovkou dáva pokyn hudbe, aby sa práve v tejto chvíli rozľahla a znela ako zlatá hmla z trombónov, trubiek, lesných rohov a túb. Zdá sa vám, nie, zazdá sa vám, že tú hudbu naozaj počujete.
Veď máločo tak patrí k Viedni ako práve hudba. Schádzate od Belvederu klesajúcou ulicou do centra mesta – a zrazu je tá hudba aj vo vzduchu, možno Mozart, veď kto by si už nespájal Viedeň s Mozartom alebo naopak, ale tentoraz je to možno Schubert, ktorý na jednom zo starších Klimtových obrazov sedí pri klavíri, obklopený mladými dámami. A možno je v tej hudbe akord, ktorý vám pripomína, aby ste sa pri budúcej návšteve Belvederu nezabudli zastaviť aj v múzeu baroka – a ešte aj pri slávnych hlavách F. X. Messerschmidta s ich ešte slávnejšími grimasami.
To už zvoľna prechádzate okolo pamätníka slávnej Červenej armády s vojakom-osloboditeľom, aký je aj v Bratislave, tu však netróni nad celým mestom, ale stojí na námestí, kde ho umne, ako sa vraj usmievajú Viedenčania, kryje obrovská fontána – ohňostroj striebornej vodnej hmly. Pod stromom na trávniku spí unavený chodec. A na koni sa vznešene nesie knieža Schwarzenberg, bojovník proti Napoleonovi, spolujazdec so sochou Eugena Savojského, ktorý zasa cvála v Hofburgu, sídle panovníkov monarchie, ako hrdý víťaz nad Turkami. Vtedy Viedeň nepadla.
Dnes vám do očí na svietivej Kärtner Strasse najväčšmi padnú Turkyne zahalené v čiernych šatách: vo Viedni majú väčšiu slobodu ako doma, tam by, najmä študentky, nesmeli chodiť do škôl ani v šatkách, tu však môžu – tu zapadnú do medzinárodného obsadenia ulíc, kaviarní, múzeí, divadiel a galérií, votkajú sa medzi návštevníkov z celého sveta. Utešený príklad: v Stephansdome sa v drevených laviciach vrúcne modlia Japonci. A ako doklad rôznych štýlov stačí ešte raz spomenúť Starý zámok v Hofburgu, kde sa v palácoch splietajú gotika, renesancia a baroko.
Na ulici Graben sa vám zasa raz môže čosi zazdať: za roh práve zabočil spisovateľ Thomas Bernhard, ktorý si tu v románe Rúbanie lesa chcel kúpiť viazanku; asi nikto nemal na Viedeň a na Rakúsko také ťažké srdce ako tento slávny autor.
A zároveň sa kútikom oka ešte zachytíte sklenej vitríny, ktorá na rohu námestia Stock-im-Eisen zakrýva drevený kmeň, do ktorého každý kováčsky učeň, čo išiel okolo, zatĺkol železný klinec, aby sa šťastne vrátil domov; toto námestie sa spomína v inom slávnom diele rakúskej literatúry – Posledné dni ľudstva od Karla Krausa. Kto by sa sem nechcel vrátiť? Thomas Bernhard by s vami asi nesúhlasil, ale keby sa to dalo, pribili by ste svoj klinec k ostatným.
Na posledné dni ľudstva to vo Viedni nijako nevyzerá.
Dôstojný beh pamiatok
V horúčave vás osviežia priehľady do dvorov, kde sa po stenách a múroch stelú popínavé listy psieho vína. A v predlžujúcich sa tieňoch popoludnia čoraz hlasnejšie a zreteľnejšie počuť klopkajúce podkovy koní, zapriahnutých do fiakrov, ktoré pokojne a trpezlivo rozvážajú turistov – beh pamiatok, ktoré sa už nikdy nepohnú zo svojich miest, musí byť vždy dôstojný. Z výšky druhého poschodia sa na vás chladne pozerajú módne figuríny, čoraz väčšmi podobné živým modelkám, možno aj tým, že niektorým chýbajú hlavy. Na bicykli sa okolo vás mihne elegán v pieskovom letnom obleku. A všetci ľudia pijú a pijú, nosia so sebou fľaše s tekutinami, všetci dodržiavajú svoj pitný režim. V zime sa práve na týchto miestach predávajú tie najlepšie pečené gaštany. Zrazu vám na um zíde otázka: kde sú bezdomovci? Tu ich veru niet.
Oproti pompéznemu Hofburgu, čo je ďalší niekoľkostostranový román Viedne, stojí dom z roku 1911, známy podľa svojho tvorcu ako Loos – Haus; strohou fasádou, pripomínajúcou kanálovú mrežu, vraj roztrpčoval cisára Františka Jozefa II. No jeho vzhľad i umiestnenie znovu hovorí o príjemne uvoľnenej a slobodnej atmosfére tohto mesta, v ktorom akoby sa aj tie najväčšie kontrasty vhodne a primerane dopĺňali. Uvedomíte si, že na vlastné oči vidíte kontrapunkt, ktorý je takmer vždy zárukou poézie. Svedčí o tom aj ďalšia prezývka tejto stavby: dom bez obočia.
Ostane vám za chrbtom, oproti vám kráča ďalšia ulica, volá sa Herrengasse, na jednom z jej rohov je cieľ vašej dnešnej prechádzky: kaviareň Café Central. Musíte sa trochu osviežiť; pridať sa k pitnému režimu ostatných obdivovateľov tohto mesta. A hneď vzápätí sa vybrať na ďalšie a ďalšie putovanie – listovať ďalšími a ďalšími stranami tejto metropoly, nielen tými historickými, ale aj mnohými súčasnými, aj keď s vedomím, že ich nikdy nestihnete dočítať či aspoň prelistovať. A nepomôže vám ani úspora času.
V kaviarni Café Central na vás čaká starý majster, spisovateľ Peter Altenberg – hneď pri vchode sedí jeho socha v životnej veľkosti. Opis vášho stretnutia si neskôr prečítate na začiatku jednej z jeho krátkych čŕt, ktorými často na niekoľkých riadkoch, no nikdy viac ako na troch stranách, opisoval hýrivú a mámivú krásu nočnej Viedne.
Znie takto: V kaviarni ku mne pristúpil akýsi pán a povedal: „Som váš fanatický ctiteľ.“– „No prosím,“ povedal som. „Potom mi asi rád zaplatíte aj nejaké akostné šampanské.“ – „S najväčšou radosťou.“
Autor: Dušan Dušek (Autor je spisovateľ)