Najbližším mestom je dvanásť kilometrov vzdialené Štúrovo. Chľabania však majú lepší výhľad na maďarský vrch Börzsöny pri Ipli a na ďalší maďarský vrch Pilís pri Dunaji, o ktorom dalajláma povedal, že je tam srdcová čakra Európy.
((820))
Ku susedom s mokrými nohami
Ak sa chcú dostať do Maďarska, prechádzajú priamo cez vodu. Pred Ipľom si vyzujú topánky, prebrodia sa a na druhej strane sa zasa obujú. Tí háklivejší si navlečú gumáky. Turisti sa tomu čudujú, pre miestnych je to normálne. Ak to podmienky dovolia, na prepravu použijú aj čln.
„Toto leto je voda asi tridsaťcentimetrová. Tento priechod cez Ipeľ je povolený od začiatku apríla do konca októbra na turistické účely. Využívajú ho naši obyvatelia, mnohí sú zamestnaní v susednom majeri. Keď sa voda dvihne a zaplaví breh, musia ísť okolo. Zišiel by sa nám most,“ povedal zástupca starostu Róbert Szölgyen.
Obyvatelia Ipolydamásdu i Chľaby sa v horúčavách v rieke ovlažujú a navzájom si pri tom vymieňajú pozdravy. Chlapci zasa chodia na dobrodružné prechádzky po strede Ipľa, pozdĺž rieky.
Chľaba má ráz starej dediny vďaka zachovaným sedliackym domom. V lete je plná turistov, bývajú v súkromných chatách. V jednej z nich, Panoráme, sa za minulého režimu schádzali zväzáci . Nový majiteľ ju prestaval a využíva ako hotel. Jej minulosť nezaprie súsošie šťastných detí, ktoré vypúšťajú holubicu mieru. Stojí v areáli chaty, zrodilo sa v osemdesiatych rokoch minulého storočia a prežilo dodnes.
„Prečo by sme ho mali odstrániť? Mladí sa tu fotia, je to atrakcia,“ povedal prevádzkar Juraj Pethő. Z Panorámy je výhľad na sútok Ipľa a Dunaja, ktoré v Maďarsku obmývajú pohoria. „Ten pohľad dostane každého,“ pravdivo tvrdia miestni.
Chľabania sa nadrú vo vinohradoch a večer oddychujú pri vode. Niet hádam takého, čo by sa v Dunaji nevykúpal a nepoležal si na kameňoch tamojšej pláže. „Dunaj je dosť široký a pohľad na kopce upokojuje,“ žartuje Szölgyen.
Vinohradníctvo má v Chľabe tristoročnú tradíciu. „Máme aj vinohradnícke múzeum. Je v jednej z pivníc vytesaných do andezitových skál,“ povedal Szölgyen.
Je nám fajn
Aj andezitové pivnice priťahujú turistov. Často klopú na dvere aj u majiteľky jednej z nich, Barbory Lakiovej (68). V pivnici je niečo pod nulou, zatiaľ čo vonku páli slnko: „Dostala som ju od rodičov ako veno. Do skaly ju vykopali pred dvesto rokmi, postupne ju zväčšovali, dnes je dvadsať metrov dlhá. Darí sa v nej vínu.“
Pivnice sú v strede dediny a ľudia v nich bývali pri záplavách. Odkedy postavili Gabčíkovo, už nehrozia.
„Žijeme na konci sveta a je nám fajn. Priateľské prostredie,“ hovorí majiteľka andezitovej pivnice.