Strávila som posledný víkend s kamarátmi v Prahe. Neverila som však, že sa budem tak veľmi tešiť na Slovensko.
V piatok, hneď ako sme sa ubytovali sme vyrazili do mesta. Stretávali sme sa s kamarátmi, čo žijú v Prahe, pričom stretnutie sme chceli spojiť s večerou. Namiesto „vepřo, knedlo, zelo“ sme skončili v mexickej reštaurácii, kde výborne varili a obsluha bola veľmi milá.
V sobotu sme po raňajko-obede dorazili do múzea miniatúr, kde nám pán vysvetlil, že nám dá pokojne študentské vstupné, len nech mu dáme presnú sumu. Veď nakoniec, jemu je to šumafuk. Po múzeu miniatúr sme v rovnakom areáli objavili domáci pivovar. Bol by hriech, aby sme ako vyznávači piva, neochutnali tento zlatistý mok domácej výroby. Obsluha k nám ledva došla po 10tich minútach a po takmer rovnakej dobe nám doniesla aj pivo. Neochotne s rozlievaním po stole rozdala pivá, kamoške priam hodila džús, takže bola lepkavá ako mucholapka. Nevedela som však, že to nebude posledná zlá skúsenosť, ktorú budeme mať a že vlastne je to zatiaľ len semienko apatie voči stovežatej kráske na Vltave.
Po návšteve Incheby, predstavení latinsko-amerických tancov a lunaparku sme si to namierili na televíznu vežu. Krásny výhľad, to musím uznať. Kto ste ho nemali možnosť vidieť, vrelo odporúčam.
Vyhladlo a vysmädlo nám však z toľkej výšky, tak sme doslova zapadli do najbližšej krčmičky. Bolo nás asi 10 a jediné miesto, ktoré bolo voľné bolo pri dvoch umelohmotných stoloch. Tak sme sa nejak potlačili. Po objednaní jedla nám však došlo, že to nebude moc dobré, tak sme sa opýtali, či by sme si mohli sadnúť k tomu "reservé" stolu. Na čo na nás čašník arogantným tónom zakričal, že či si myslíme, že tých ôsmich ľudí, čo to reservé majú, ma posadiť na tie plástové stoličky. Veď predsa stačilo slušne odpovedať, či som to ja, čo som z iného sveta? A mohla by som pokračovať bitkou a rozbitým nosom, opodiaľ, avšak opäť by som skončila pri neochote a arogancii čašníkov, ktorí naozaj neviem prečo vykonávajú svoju prácu, keď ich nebaví. Alebo že by to bolo niečím iným?
V nedeľu prišiel náš čas vyraziť domov. Zastavili sme sa ešte na kafé a že sa pred cestou posilníme v KFC. Po príchode do kaviarne sme si počkali približne desať minút, kým čašníčka zaregistrovala, že by sme si chceli objednať. Keď došla s popolníkom a povedali sme jej, že „vďaka, my fajčiť nebudeme“, tak popolník šmarila na druhý stôl a na ďalších 10 minút odišla. Potom obslúžila najskôr po nás dojdených zákazníkov a nakoniec sme došli na radu aj my. Prehliadnuc otrasnú chuť kávy sme opäť odchádzali s dojmom polievajúceho semiačka apatie voči Prahe.
Čo z toho všetkého vyplýva? Učte sa jazyky, pretože pokiaľ nebudete rozprávať na obsluhu niektorým svetovým jazykom, zoberiete si okrem pocitu (verím, že) plného brucha a uhaseného smädu aj adrenalín v krvi na maxime.
Všetko je o ľuďoch! A keďže viem, že sme sa chovali nadmieru milo, končím tento blog s kľudným svedomím a len dúfam, .... Viete, čo? Radšej nič. Za môj optimizmus mi raz dakto dá príučku.
Čelenka