Je parné letné poludnie a vinár Vasil prácou zhrubnutými rukami s hrdosťou máva strapcom hrozna. „Stačí, keď ešte raz poprší a bude to krásna úroda.“
Okolo sú desiatky hektárov novovysadených viníc. „Keď dobre predáme, hneď kúpim ďalšie sadenice,“ dodáva. Vasil a jeho susedia sú jedni z posledných Moldavčanov, ktorí ešte veria v šťastnú budúcnosť svojej krajiny.
Posledný kút Európy
Miesto je podľa štatistík najchudobnejšou krajinou Európy. Aj najzabudnutejšou. Dôchodcovia sa tu musia uspokojiť s penziou niekoľko desiatok dolárov, učiteľ dostáva tak stovku.
Napriek tomu tu nemáte pocit nejakej katastrofy. Sedemstotisícový Kišiňov, hlavné mesto Moldavska, je plný sovietskych rozpadajúcich sa panelákov, voda občas netečie a stav kanalizácie je vraj katastrofálny. Trolejbusy a mikrobusy vás však pomerne rýchlo dopravia takmer všade.
A samozrejme - každý má mobil, pokiaľ možno posledný model. Z predvojnového Kišiňova, ktorý bol tak ako väčšina terajšieho Moldavska súčasťou Rumunska, vinou vojny a sovietskeho komunizmu veľa nezostalo. Dva nádherné parky v centre so storočnými stromami sú však pekne upravené. Medzi nimi je katedrála a vodotrysky.
„Moldavčania sú pracovití, ešte ich to našťastie neprestalo baviť,“ vysvetľuje dôvod prekvapujúco utešenej moldavskej reality český veľvyslanec v Kišiňove Petr Kypr.
O pracovitosti Moldavčanov sa môže na vlastnej koži presvedčiť veľká časť Európy, nielen tej východnej, ale i západnej. Počet Moldavčanov, ktorých bieda vyhnala za prácou do cudziny, sa odhaduje na najmenej milión ľudí. Domov posielajú miliardu dolárov, teda vlastne ešte jeden moldavský štátny rozpočet.
Za prácou do cudziny
Väčšina Moldavčanov okrem tradičného Ruska, kam nepotrebujú víza, mieri za prácou do južnej Európy, do krajín ako Taliansko či Francúzsko. Moldavčina, podľa prevažujúceho názoru „nárečie“ rumunčiny, je tiež románskym jazykom.
Korupcia je, podobne ako v iných chudobných krajinách, všadeprítomná. Bez úplatkov nejde nič, od prechodu hraníc cez lekára až po vysoké školy.
„Nemám s učením problémy, ale napriek tomu musím pri skúškach profesorov podplácať, aby mi napísali známku, ktorá mi patrí,“ hovorí pred ekonomickou fakultou kišiňovskej univerzity študent Stepan. Až doštuduje, má rovnako ako väčšina mladých jasno – vezme diplom a rovno za hranice.
Zašlé sovietske časy
Ešte pred dvadsiatimi rokmi to bolo naopak. Moldavsko, krajina vína, obilia, ovocia, bolo miestom hojnosti, kam sovietska armáda posielala dôstojníkov na pokojný dôchodok.
Lenže počas rozpadu Sovietskeho zväzu pred 16 rokmi vyhlásili na priemyselnom východe ruskí separatisti polmiliónovú Podnesterskú republiku.
Občianska vojna a rozdelenie krajiny položili Moldavsko na kolená. Potom prišla ruská finančná kríza v roku 1998. Tým posledným bolo embargo na moldavské víno, ktoré vyhlásil Putin v snahe prekaziť zbližovanie Moldavska s Európskou úniou a NATO. Únia po rozšírení o Rumunsko, ktoré považuje Moldavsko prinajmenšom za svoju „sesterskú“ krajinu, našťastie pre Kišiňov vyčlenila miliardu eur na budúce tri roky (len Palestína dostáva viac).
Keď v lete trochu zaprší, urodí sa v Moldavsku všetko, na čo si spomeniete. „Vždy tu bolo čo jesť,“ hovoria Moldavčania o svojej Bohom požehnanej krajine. Teda tí, čo v nej zostali a nechcú odísť. Je ich však každý rok o stotisíc menej.
Autor: Kišiňov Lidové noviny