„Celé leto som musela tvrdo pracovať, aby som si mohla kúpiť tento kabriolet,“ povedala mi luxemburská kamarátka Nina pri mojej druhej návšteve. Rovnako ako ja bola študentka, a tak som sa pousmial nad jej „letnou brigádou“. V tejto malej krajinke s luxusom
om
v názve (i letecká spoločnosť sa volá Luxair) som podobných situácií zažil viac.
Prvýkrát som tam priletel v roku 1999 (s Luxairom, ako inak) a po pár minútach vo vlaku som vystúpil v mestečku Esch sur Alzette, južne od Luxemburgu, tri kilometre od francúzskej hranice. Nezávislé kultúrne centrum Kulturfabrik, ktoré sa stalo (na tri mesiace a potom ešte dvakrát) mojou luxemburskou oázou, sa rozprestiera v desiatich budovách bývalého bitúnku z prelomu storočí.
Koncertná sála, kino, divadlo, galéria, ale i ateliéry, skúšobne a miestnosti pre workshopy slúžia oficiálne návštevníkom od roku 1998 po viac než pätnásťročnej undergroundovej minulosti a zamerané sú na prezentáciu súčasného umeleckého diania, niekedy viac, inokedy menej s nádychom alternatívy.
Kulturfabrik a Luxemburské národné divadlo
Na jeseň 1999 v Kulturfabrik skúšalo Theatre National du Luxembourg – Luxemburské národné divadlo je však nezávislou divadelnou spoločnosťou. Žiadne štátne „národné“ divadlo neexistuje. Raz hrá tu v Esch sur Alzette, inokedy zasa niekde inde, nemá ani stálu strechu nad hlavou. Pracoval som pre nich chvíľu ako javiskový technik, a pochopil som, že za dva mesiace by som si našetril, podobne ako Nina, na ojazdené auto.
Centrum biznisu i ocele
Až v Luxemburgu alebo v Luxembourg Ville, ako svoje hlavné mesto volajú domáci, som si uvedomil, že nie je oveľa väčšie než Žilina, z ktorej prichádzam. Menej než stotisíc obyvateľov okolo stredovekej pevnosti je v porovnaní s inými mestami v Európe až smiešne málo.
V celom štáte, ktorého oficiálny názov je Luxemburské veľkovojvodstvo (Grand-Duché de Luxembourg), žije na 2,5-tisíca štvorcových kilometroch približne pol milióna Luxemburčanov a Francúzov, Nemcov, Belgičanov, Portugalcov a ďalších imigrantov (spolu tvoria až 40 percent populácie). Napriek malej rozlohe Luxembursko každý na mape pozná – v Luxemburgu nájdete európske inštitúcie, je centrom biznisu a bankovníctva, ale je aj centrom oceliarskeho priemyslu v Európe. Časť krajiny aj preto volajú Terre Rouge – červená zem s industriálnou scenériou železiarskych fabrík.
A ešte jedna vec, pre ktorú všetci radi do Luxemburska zablúdia. Keď sme sa raz s mojím luxembursko-arabským kamarátom Karimom, divadelným osvetľovačom, vracali z koncertu vo Francúzsku a dvakrát sme zabudli odbočiť z diaľnice, preleteli sme Luxembursko za 20 minút a už sme boli v Belgicku. Spýtal som sa ho, či sa nestane, že veľa motoristov si ani nevšimne, že Luxemburskom prešli.
„Nie, každý vie, kde sme, pretože tu naberie benzín, nakúpi alkohol a cigarety,“ odpovedal a mal pravdu – oproti susedom sú luxemburské spotrebné dane smiešne malé, a tak alkohol, cigarety, benzín nestoja viac než u nás.
Človek si pred príchodom do krajiny chtiac-nechtiac urobí o nej nejaký obraz. O Luxembursku, možno pre blízkosť Holandska, som mal pocit, že idem niekam, „kde to žije“.
A preto ma možno najviac zarazila rezervovanosť a konzervatívnosť. Domy vzdialené od seba a oddelené plotmi. Okná zatvorené, a nebyť prisťahovalcov, niekedy nestretnete na ulici mnoho ľudí.
Keď v roku 2000 slovenský fotograf Tibor Takács realizoval v Luxembursku projekt Land-Leute-Mensch-Auge, putoval s fotoaparátom za ľuďmi, zvonil pri ich bránach. Spolužitie medzi prostredím a ľuďmi Tibor zhmotnil v neutrálnych čierno–bielych portrétoch obyvateľov a krajiny. Veselou príhodou z vernisáže zostane rozkričaný Luxemburčan pýtajúci sa, kde je na týchto fotografiách jeho krajina – tú, čo pozná z farebných a životom prekypujúcich propagačných fotiek.
Poriadok a čistota
Návštevníka, ktorý má rád poriadok a čistotu, Luxemburg určite poteší. Nič sa nerozpadá, všetko je opravené, od vlaku až po námestia všetko žiari. Na prechodoch autá zastavujú chodcom, niekedy akoby predbiehali váš úmysel prejsť na druhú stranu.
Trávniky sú pokosené, vlastne ani nevidíte rozdiel medzi budovou superbohatej banky, sídlom vojvodu Henriho alebo múzeom, všetky vyzerajú tak dobre. Aj najväčšia a renomovaná galéria súčasného umenia sa tu volá príznačne – Casino Luxembourg.
Poriadok a buržoázny luxus majú však aj svoje negatívne alebo komické stránky. Parkujúce staršie autá, občas nejaká trma-vrma, pouličný ruch alebo aj voľný pohyb v (súkromnom) lese – to sú veci, ktoré tu často márne hľadáte.
Hardcoráci v bavorákoch
Možno preto veľa Luxemburčanov a ľudí, ktorí tu pracujú, býva v blízkych francúzskych a nemeckých mestách. Napríklad Jang Kayser, dramaturg a organizátor koncertov, denne dochádza 50 kilometrov.
Nielen preto, že za rovnaké peniaze by si v Luxembursku kúpil len byt. Na luxemburské pracovné podmienky však nedá dopustiť. Ani na výplatu. Luxembursko je preto krajina s najväčším počtom ľudí dochádzajúcich cez hranicu za prácou.
Tu nájdete také paradoxy ako mladých, ktorí prichádzajú na čiernom BMW, parkujú, vystupujú s gitarami a už o chvíľku v skúšobni cvičia hard-core s typickými sociálnymi textami o nerovnoprávnosti a chudobe. Pracujú v banke.
Luxemburg je väčšinou pre turistov zastávkou na dlhšom poznávacom zájazde. Hoci som tu žil niekoľko mesiacov, až úplne posledný týždeň som si doplnil turistické minimum. Podobne ako iní prebehol som najznámejšie pamiatky v starobylom centre zapísané na zozname UNESCO. Viac ma bavili dve údolia, ktoré staré mesto obkolesujú a v ktorých sú najlepšie bary a kaviarne. Príznačne to tu Luxemburčania volajú Grund. Z historického centra mesta sem zídete peši po schodoch alebo výťahom, oplatí sa to najmä v piatok večer.
Druhú časť mesta tvorí moderná sklenená zástavba okolo Kirchbergu, volajú to tu aj Wall Street Luxemburska. Veľmi známy je moderný Pont Grand Duchesse Charlotte, pozoruhodný červený kovový most spájajúci starú a novú časť mesta.
Na záver to nebolo zlé, ale radšej, tak ako všade, tu zostaňte dlhšie - začnete stretávať ľudí, objavovať zákutia, ktoré sú určené len pozornému návštevníkovi. Môžete si urobiť výlet po vidieku, ktorý je tu takisto ako v celom Beneluxe nádherný a fungujúci od poľnohospodárstva, vinohradov, pivovarov až po turistický ruch.
Nájdete aj Keeler Poteau, zvláštnu krajinu na juh od Luxemburgu, ktorú vytvorila ťažba železnej rudy. Už asi dvadsať rokov sa tu nepracuje, a tak všetky tie krátery, jamy a hŕby kameňov zarástli stromami a tráva sa zelenie. Ľudia sem radi chodia.
Autor: Marek Adamov (Autor je riaditeľ nezávislého kultúrneho centra)