napríklad obrovský Boeing 747. Dvadsať metrov nad vašimi hlavami. Na všetko už dohliada klasický britský policajt - bobby s vysokou čiapkou. Vstupná cesta plynulo nadväzuje na autostrádu zo španielskeho mesta La Línea, kde ukážete pas alebo občiansky preukaz. Kde sa končí Španielsko a začína Gibraltár, zbadáte podľa výstroja policajta.Gibraltár má štatút zámorského územia Jej Veličenstva. Má premiéra, parlament, vlajku i hymnu. Bedekre i sprievodcovia tvrdia, že v štáte i meste Gibraltár, čo je jedno a to isté, stretnete oveľa viac turistov ako v Londýne. Na štvorcový kilometer, lebo štátik na území 6,5 km2 je rozlohou dvadsaťkrát menší ako napríklad Hyde Park v britskej metropole. Ak si chce urobiť našinec aký-taký obraz: bratislavská obec Devín má 14 km2. Pre svetobežníkov: San Maríno je desaťkrát väčšie a Andorra takmer stokrát.
Na miniúzemí žije 30-tisíc Gibraltárčanov. Koľko ľudí sa premelie mestom denne, možno iba odhadovať. Domorodci hovoria v sezóne o štvrťmilióne. Na jednoduchej mapke nájdete
14 "povinných" a ďalších takmer 30 odporúčaných bodov, kde by sa turista mal zastaviť. Vraj sa všetko dá stihnúť za tri dni. Štát je bohatý na historické pamiatky štyroch kultúr - arabskej, židovskej, španielskej, anglickej, čo-to zanechali Portugalci i Taliani.
Počasie ako v Albióne
V Gibraltári sú tri luxusné pláže a veľký prístav. Je jediným európskym územím, kde žijú vo voľnej prírode opice. V časti bližšej Stredozemnému moru plávajú v húfoch delfíny. V okolí a na skale Upper Rock nájdete toľko pamiatok na prelomové historické udalosti, predovšetkým obe svetové vojny, ako nikde na zemeguli. Výbežok zo západnej strany obmýva Atlantik, z juhu Stredozemné more. Anglické hmly nie sú výnimkou, počasie je o desať stupňov miernejšie než napríklad v La Líney, ktorá je vzdialená od skaly asi kilometer.
Gibraltár je rajom boháčov zvyknutých na pokoj. Blízka Marbella, španielske Monte Carlo, patrí vraj bláznom, zhýralcom, snobom, tvrdia Angličania. Ceny sú však na všetkých troch miestach rovnaké. Napríklad 300 - 500 eur za priemernú izbu v päťhviezdičkovom hoteli. Iné nájdete iba náhodou. Mesto však pretína trojkilometrová Main Street, kde sa obyčajný Slovák môže na chvíľu zahrať na boháča. Ceny sú duty free (bez dane). Aj superluxusné vás nezruinujú. Cestovky ponúkajú dve verzie jednodňovej návštevy - poznávaciu Rock tour alebo čisto nákupný okruh. Zvolil som prvú verziu, ktorá zahrňovala aj hodinku z tej druhej. Vraj Gibraltár spoznáte za tri dni. Asi áno. Mal som na to poldeň. Okolo sveta na päťhalierniku som sa stačil iba tak šuchnúť.
Prvá cesta - opičí raj
Angličania sa dodnes handrkujú so Španielmi, koho je vlastne Gibraltár. Problém viackrát riešili referendom.
Vždy vyhrali ťažkým rozdielom prívrženci britskej koruny (90 percent), hoci Gibraltár má na vlajke erb, ktorý mu venovala najznámejšia katolícka kráľovná Izabela Kastílska (španielska) tesne po tom, ako zjednotila v roku 1492 krajinu po vyhnaní Maurov.
Šofér minibusu sa volal Pepé a bol ticho, sprievodcu pomenovali Miguel. Ten ticho nebol a zrejme patril k menšine prívržencov španielskej zvrchovanosti. Keď sme vhupli do kráľovstva makakov, na Gibraltári žije práve tento druh opíc z rodu bezchvostých, ihneď menoval. Statný makak bol z voleja Charles, britský princ, následník trónu. A okolo neho sa krútili bezchvosté fifleny: "Es Camilla. To je Camilla," dodal.
Kým Pepé kľučkoval jednosmerkou, na ktorej nikto nevie kto, a z ktorej strany má prednosť, Miguel vysvetľoval. "Z Angličanov si uťahujem, lebo sa to od Španiela čaká. Inak proti nim nič nemám, som Gibraltárčan. Naďalej však vtipkoval: "Hovorí sa, že pokým zostane na Gibraltáre jediná opica, bude skala anglická."
Gibraltárčania majú už vlastnú reč - llanito, čo je zmes angličtiny, španielčiny i iných vplyvov. Na chvíľu Miguel spustil. Nerozumeli by ani Angličania, ani Španieli. Opičky preskakovali z auta na auto. Pri zastávkach dobiedzali ako na tureckom trhu. Drankali dobroty. Ak niekto nedal, z pomsty ukradli aspoň slnečné okuliare. Sprievodca sa smial. "Vravel som, tašky si z minibusu von neberte."
Druhá cesta - samé delo a chodby
Na vrchol vápencovej skaly týčiacej sa do výšky 426 metrov nad morom premáva lanovka. Treba si však vystáť minimálne dvojhodinový rad. "Toto delo je anglické, vedľa je americký cintorín, máme aj ruský kanón z krymskej vojny. V skale sú chodby, kde sa skrývali spojenci za druhej svetovej vojny. Jedna vedie aj pod morom do Maroka. V ňom sa tvorila francúzska armáda generála de Gaullea," vysvetľoval Miguel.
Opice prišli na Gibraltár vraj práve podmorskou chodbou. Miguel upozornil, že za záchranu vďačia Winstonovi Churchillovi. Keď za vojny začali hynúť, britský vojnový víťaz dal priviezť päť rodín, ktoré sa rozrástli do súčasného stáda.
Tretia cesta - stretnutie svetov
Blížili sme sa k miestu Punto Europa. Starí Gréci tam situovali koniec sveta. V spoznávaní im nepomohol ani Herakles. Ten idúc splniť svoju desiatu hrdinskú úlohu na západný ostrov, vraj musel rozťať kyjakom skalu. Jedna je marocká - Mount Acha, druhá európska. Meno jej dal
Maur, prvý dobyvateľ z arabského sveta Tarik - takže Džebel-al-Tarik, Tarikova skala. Gibraltár. Skaly medzi Afrikou a Európou odďeľuje štrnásťkilometrová úžina. Aj v dnešnom svete strategický bod hodný sváru medzi dvoma krajinami Európskej únie.
Na "konci sveta" je dnes maják a mešita, ktorú miestnym moslimom v roku 1997 venoval saudskoarabský kráľ. Európania zase majú v meste madonnu, Pannu Máriu s dieťaťom v kostole Santa María La Coronada. Oficiálne jej hovoria Seňora de Europa. Kostol patrí medzi pútnické miesta. Z hľadiska zemepisného je Punto Europa najjuhozápadnejšie miesto európskej pevniny. Nič viac. Z pohľadu dejepisného spoznáte Európu i svet ako nikde.
Štvrtá cesta - nákupná
Z mikrobusu sme vystúpili asi hodinku po obede. Všade sa pracovalo, mesto žilo, žiadna lenivá siesta, ale poriadny ruch. Na najrozľahlejšom gibraltárskom námestí Casamates sme dostali chuť na kávu, objednali sme si ju v susednej talianskej kaviarni. Bola tam azda aj eskimácka a botswanská reštaurácia. Kulinársky raj.
Z Casamates sa vletí priamo na výhodnú nákupnú duty free Main Street. Prejsť ju, či lepšie pretlačiť sa ňou, by trvalo možno celý deň. Obchody boli plné, kupujúcich však veľa nebolo. Ani na Champs Elyseés niet väčší luxus. Lacnejší model od Armaniho bol za 150 eur, parfum Dolce Gabbana aj za desať.
Natrieskané boli trafiky a obchody s pijatikou, hoci sa predávajú najmä špičkové kubánske cigary a osemročnú whisky už považujú za šmejd. Siahol som po krásnej keramickej fľaši jamajského rumu Admirál Nelson. Za 25 libier, ktoré šikovne prerátali na 40 eur. Šľak to traf, u nás by stála možno 20-tisíc. Dal som si pribaliť aj "šmejdovú" osemročnú škótsku. Pre kolegov, patrí sa.
FOTO - AUTOR
 Prvé kroky na rušnej obchodnej Main Street. |
 Pohľad na Gibraltár zo španielskej La Líney. Vršok vpravo je výstupným bodom na Upper Rock, ktorý nevidno. Pristávacia dráha letiska siaha až do mora. Hory v diaľke sú už africké. |