Vidíte to už z toho, že nikde nevidíte psie hovienka, hoci Amsterdam je v Európe známy aj ako hlavné mesto psích výkalov. Psov stretnete všade – dokonca verne vyobrazených na portrétoch starých holandských majstrov spolu so svojimi pánmi – a všade sú vítaní: v obchodoch, kaviarňach, autobusoch, ibaže ich majitelia vystrojení lopatkami a metličkami po nich všetko vzorne upracú.
Bývam v historickom centre pri elegantnom Herengrachte (grachty – tak sa nazývajú kanály, ktoré pretkávajú celé mesto) a naokolo pulzuje priam malomestsky pokojný život.
Amsterdam má viac kanálov a mostov ako Benátky
Takýto je najstredovejší stred hlavného mesta Holandska, ktoré má 750 000 obyvateľov, 550 000 bicyklov, rozprestiera sa na 90 ostrovoch, pretkáva ho 160 kanálov (Benátky 150), ponad ne sa klenie 1281 mostov (v Benátkach iba 400). Amsterdam má rovnako ľudský rozmer ako tí cyklisti, čo okolo nás prefrčia a zaželajú nám dobrú chuť. Holanďania sú skrátka družní a priateľskí, ako oni vravia „gezellig“. Svoje mesto si opatrujú.
Ich predkovia ho kedysi kúsok po kúsku vytrhli močiarom, vysušili každý štvorcový meter, spoločne vybudovali odvodňovacie kanály, ochranné valy, hrádze a stavidlá a popritom si vytvorili tradíciu miestnej demokracie, svojpomoci a autonómie.
Otvorili sa svetu, s ktorým čulo obchodovali, prijali perzekvovaných židovských exulantov vyhnaných v 16. storočí z Portugalska a Španielska a v 17. storočí zo strednej a východnej Európy a poskytli im náboženskú slobodu (pre Amsterdam mali židia dokonca vlastný názov: Moku – odvodený od makom aleph, najlepšie zo všetkých miest). V roku 1939 prijali 25 000 utečencov z Nemecka. Keď nacisti v roku 1940 obsadili Amsterdam a o rok neskôr spustili antisemitské represálie, vstúpili amsterdamskí pracujúci do generálneho štrajku.
Po holokauste sa vrátili z koncentrákov nemnohí, iba každý šestnásty, a aj tí sa vysťahovali do Izraela. Dnes o tom všetkom nájdete svedectvá v Židovskom historickom múzeu, ktoré tvoria štyri spojené a zreštaurované synagógy, a v Múzeu Anny Frankovej.
Pomníky slobodomyseľnosti
Pomníky slobodomyseľnosti a tolerancie Holanďanov stretnete v Amsterdame doslova na každom kroku. Pri jednom z kanálov na Westermarkte sú na troch stranách námestia zakomponované v dlažbe i na nábreží ružové žulové trojuholníky, ktoré spolu vytvárajú Homomonument – prvý pamätník na svete, pripomínajúci perzekúcie homosexuálov nacistami. Dnes majú všetky práva (vrátane sobášov), zákaz akejkoľvek diskriminácie (vrátane služby v armáde a polícii); o dodržiavanie práv homosexuálov a lesbičiek sa stará štátom podporovaná organizácia COC.
Ženy si vybojovali všetky práva vrátane interrupcie v hnutí Dolle Minas (Šialené Miny) už v 60. rokoch. V Holandsku je legalizovaná eutanázia.
Radšej renovácia než demolácia
Na mnohých miestach sú pamätné budovy, ktoré boli určené buď na demoláciu alebo na komerčné účely a ktoré vzápätí – najmä v 60. rokoch – obsadili študenti a squatteri, opevnili sa v nich a postupne presvedčili správu mesta, aby ich tam ponechala, ich pobyt zlegalizovala a umožnila im prebudovať obsadené priestory na cenovo dostupné sociálne byty.
Tak zachránili oblasť Neuwmarktu. Tak zabránili, aby sa zrúcala továreň na šijacie stroje Leeuwenberg (a opäť im mesto zlegalizovalo pobyt v okupovaných priestoroch impozantnej budovy). Tak zachránili pôvabný kanál Raamgracht, ktorý chceli mestskí projektanti zasypať. Tak v roku 1978 obsadili rad domov pri noblesnom kanáli Keizersgracht, zriadili tam pirátsku rozhlasovú stanicu a natoľko si naklonili verejnosť na svoju stranu, až to napokon radnica vzdala, po dvoch rokoch budovy kúpila, squatterov zlegalizovala a domy zrekonštruovala. Tak občianski aktivisti zastavili vybudovanie plánovanej diaľnice krížom cez mesto až k hlavnej železničnej stanici.
V Amsterdame už roky platí heslo: Radšej renovácia než demolácia! V meste je omnoho viac bicyklov než áut. Omnoho viac malých obchodov než supermarketov. Platí zásada, že v normálnom príjemnom meste majú byť pracovisko, škola a obchody prístupné od bytu pešo alebo v krajnom prípade na bicykli. A, samozrejme, prístupná má byť aj kultúra. Zašlo to až tak ďaleko, že pred desiatimi rokmi postavili na nábreží novostavbu, v ktorej má sídlo radnica a zároveň aj opera. Toto však nebol šťastný nápad – budova je to monštruózna a Amsterdamčania ju ironicky nazývajú Stopera; to pomenovanie vzniklo z kombinácie slov stadhuis (radnica) a opera. Ale budove prischol aj názov Stop Opera!
Samozrejme, že za najkrajšie je považované historické jadro Amsterdamu. Je kompaktné, domácke, obývané radovými občanmi, prítulné. A nie je vôbec skomercializované.
Čarovný Jordaan
Čo však mňa v Amsterdame najväčšmi fascinovalo, nebolo historické jadro starého mesta, lež štvrť Jordaan, ktorá je od centra vzdialená slabých 15 minút chôdze. Bola postavená v 17. storočí pre robotníkov, ktorí budovali Amsterdam. Bývali tu remeselníci, vyrástli tu kováčske a stolárske dielne, pivovary, garbiarne a ďalšie zapáchajúce a hlučné prevádzky.
Po druhej svetovej vojne sa mnohí obyvatelia Jordaanu odsťahovali do nových záhradných sídlisk na predmestí a do ich zdevastovanej štvrte sa prisťahovali študenti, umelci, vzdelanci. Obnovili opustené budovy a postavili nové, ktoré citlivo a invenčne „kopírovali“ či presnejšie rešpektovali architektúru a genius loci pôvodného prostredia.
Dnes tam žijú čiastočne pôvodní obyvatelia a čiastočne aj noví „prisťahovalci“ a vedno s nimi už aj ich odrastení potomkovia. Jordaan je dnes krásny, živý, útulný, čistý, zelený, pretkaný kanálmi, kde kotvia pestré hausbóty, posiaty parčíkmi, detskými ihriskami, terasami plnými kvetov, „sekáčmi“, krčmičkami, starými i novými autami, tisíckami bicyklov, galériami, trhmi a milými ľuďmi.
V sobotu večer námestie Leidseplein rozochvievajú zvuky techna, ktoré dunia z obrovských reproduktorov; uprostred námestia stojí v kruhu dav nadšencov. Občas niektorý z nich vpadne doprostred kruhu a začne tancovať. Jeden úžasnejšie ako druhý.
O chvíľu odkráčame do jedného z neďalekých jazzových klubov. Jazz Café Alto je povestný moderným jazzom a bluesom. A za barovým pultom sa usmieva známa tvár: Monika Haasová, povestná Bambuľka z detského televízneho seriálu. Vynikajúca slovenská tanečnica, ktorá sa práve vrátila s amsterdamským súborom z Paríža a teraz zaskakuje v jazzklube za chorú priateľku.
V nedeľu dopoludnia sa na námestie vraciame. Tam, kde v noci duneli reproduktory techna, hrá teraz malá kapela šlágre spred dobrých tridsiatich-štyridsiatich rokov. A uprostred nepočetného davu zvedavcov sa krútia staršie páry celkom ako za mojich detských čias v petržalskom Au-Café alebo v záhrade Umeleckej besedy pri starom – a vtedy jedinom – moste cez Dunaj. Amsterdam skrátka nemá problémy s kalendárom; je mestom pre všetky rasy a pre všetky generácie.
Autor: Martin Porubjak (Autor je režisér a dramaturg)