V hlave mi behajú myšlienky ako splašené, tie spred osemnástich rokov sa miešajú s tými z posledných mesiacov. V mozgu ma začnú pichať tisícky nožov. Nedá sa to vydržať. Svet sa začne krútiť. Som niekde inde...
Preberiem sa. Sedím pripútaný v kresle pri uličke, kvočí pri mne letuška českých aerolínií: „Bolí vás něco?“ „Hlava... omdlel som?“ „Jo...už přistaneme, volali sme lékaře, tady máte led...“
Držím si ľad zabalený v uteráku na hlave, letuška mi podá okuliare, ktoré mi spadli, keď som omdlel. Konečne pristaneme. Vyvezú ma v pojazdnom kresle do terminálu a potom do sanitky. Je poobedňajšia špička, sanitka húka, ide v protismere. V nemocnici ma vyšetria, dajú mi infúziu. Prišiel som do Tallinnu zomrieť? Je to mozgová príhoda? Horúčava v tele sa strieda s chladom, dych mám skrátený...
Rok 1989
Vložil som tabletku celaskonu do pohára s vodou. Rozprávam hercom svoju koncepciu inscenácie. Ich pohľady prekvapene skĺznu na pohár, v ktorom sa rozpúšťa šumivá tabletka. Priznajú sa, že šumivú tabletku ešte nikdy nevideli.
V ruskom divadle to páchlo dezinfekčnými prostriedkami, na záchode sa použité papiere hádzali do koša, vraj úzke potrubie. V estónskom divadle voňalo, jemné toaletné papiere sa normálne splachovali. Vedľa seba, v jednom komunistickom zriadení, žili dve rozličné kultúry. Herci ma pozývali k sebe do bytov, kde sa stoly prehýbali a vodka tiekla prúdom. Býval som v paneláku a priniesol som si konzervy, vrecúškové polievky, uherák.
Estónsko patrilo k bohatším republikám Sovietskeho zväzu, v neďalekej samoobsluhe sa dali kúpiť salámy, kurčatá a nejaké konzervy. Také bohatstvo som v Moskve nevidel. Nechápal som, odkiaľ berú herci všetko to jedlo. „Rybu mi priniesol priateľ od rieky Don,“ povedala Svetlana. Predstava, že niekto cestuje stovky kilometrov, aby priniesol rybu, bola fascinujúca. Pritom more bolo na dohľad.
Rok 2007
Ležím v tallinnskej nemocnici a infúzia mi pomaly kvapká do žily. Mladé sestričky pobehujú po sterilne čistej prijímacej sále. Vedľa mňa za zástenou vzdychá Angličan, prihovárajú sa mu po anglicky. Privezú starú Rusku, hovoria s ňou po rusky. Medzi sebou hovoria po estónsky.
Upokojím sa. Som v rukách detí. Chlapec pri počítači vyzerá na pätnásť. Prevezú ma na tomograf. K hlave sa mi blíži kovový poloblúk. Radšej zavriem oči.
Rok 1989
Som na námestí Raekoja plats, v centre Tallinnu obkoleseného stredovekými hradbami. Je august a Estónci chcú znovu získať samostatnosť. Na námestí sa diskutuje. Mladí Estónci sedia pod transparentmi opretými o múry radnice. Rusi vášnivo vysvetľujú Estóncom, čo všetko im dali. A teraz vraj estónski nacionalisti zabili ruského vojaka. Cítiť napätie.
Prechádzam úzkymi uličkami hore na zámok Toompea. Kamenné bašty, kostoly. A nádherný výhľad na mesto a more. Takýto pohľad mali aj nemeckí rytieri, Tallinn bol jedným z ich hanzovných miest.
„Prídu tanky! Bože, prídu tanky!!“ Sergej zdesene hľadí z okna na námestie pred divadlom, kde demonštrujú Estónci. Moji herci sú bledí, vystrašení. Nevedia si predstaviť, čo s nimi bude, ak sa Estónci odtrhnú. Ale príchod sovietskych tankov ich desí. „Prídu tanky, inak to nemôže skončiť, prídu tanky...“
Dal som dva dni voľno. Reťaz – cépočka, obyvatelia všetkých pobaltských sovietskych socialistických republík sa držali za ruky, na znak pokojnej, ale pevnej odhodlanosti opustiť Sovietsky zväz. Išiel som tam. Hore na vŕšku pri zámku Toompea som sa s nimi chytil za ruky. S Estóncami, s malým odhodlaným národom.
Rok 2007
Výsledky tomografu sú negatívne. Po troch hodinách ma prepúšťajú z nemocnice. Nevedia, čo to bolo. Ani ja. Možno len taký tallinnský kolaps z toho, že som sa na časovej osi vrátil o 18 rokov naspäť.
Pred cestou som sa nestihol poistiť. V recepcii platím účet kreditnou kartou – 790 estónskych korún. Asi 2000 Sk. Vyjdem na ulicu. Konečne v Tallinne. Nájdem hotel, osprchujem sa, prezlečiem a idem do divadla. Hlava sa mi motá, som ako v polosne.
Ešte z letiska v Prahe som volal riaditeľovi, že prídem. Hovoril čudnou ruštinou. Prijal ma mladý administratívny riaditeľ ruského divadla, Estónec. Umeleckým šéfom je ruský režisér.
Sú už prázdniny, herci odišli na dače. Divadlo je zrekonštruované, vonia novotou. Umeleckého šéfa sa pýtam, ako sa žije Rusom v Estónsku. Vraví, že do „bronzovej noci“ sa Rusom žilo v Estónsku dobre. Teraz je to iné. V spoločnosti cítiť napätie.
V noci z 26. na 27. apríla, na príkaz estónskej vlády premiestnili pamätník sovietskeho vojaka, ktorý stál v centre, na cintorín sovietskych vojakov. Bol z toho škandál. Moskva protestovala. Odvtedy trvá napätie. Pre Rusov to bol pamätník obetiam druhej svetovej vojny. Pre Estóncov bol pamätníkom okupačných vojsk, ktoré ich zbavili na 60 rokov samostatnosti.
Prechádzam sa po centre Tallinnu. Ulice sú plné cudzincov. Reštaurácie na každom kroku. Európske mesto. Zrekonštruované, čisté. Z výhľadu za zámkom Toompea hľadím na more. Je jedenásť večer. Slnko svieti. Noc neprichádza. Zastriem okná v hoteli a snažím sa zaspať. Biele noci, pochopím napokon.
Kadi je mladá režisérka. Bola v USA na stáži, je plná energie a odhodlania. Také ženy sa dajú stretnúť v každom štáte. Zjednocujú svet. Kadi vie o problémoch s mladými Rusmi, ktorí sa po „bronzovej noci“ správajú agresívne a bijú sa s Estóncami, ale nevidí v tom problém. Zaujíma ju Západ. „Do Moskvy, do Moskvy, do Moskvy!“ volajú Čechovove sestry a estónski Rusi. „Na Západ, na Západ, na Západ!“ volá Kadi a pobaltskí mladí. Po anglicky, samozrejme.
Veziem sa k moru. „Ako sa vám žije s Estóncami?“ spýtam sa ruského taxikára. „Narodil som sa tu, no teraz neviem. V noci tajne odstránili pamätník, vykopali telá, bez vojenských pôct ich pochovali inde. To nebol pomník generálovi, ale obyčajnému vojakovi. Ponížili nás.“
Hovorí to tak, že mi nabehnú zimomriavky. Je asi šesťdesiatročný tetovaný svalnatý Rus. „Otec bojoval v druhej svetovej, aj dedo bojoval, aj ja som bojoval – v Afganistane. My Rusi sme vojaci. Ale za Estóncov by som už nebojoval.“
Ideme popri mori. „Pozrite, to je loď NATO!“ V zálive kotví veľká rybárska loď. „Ako viete, že je to loď NATO?“ Usmeje sa. „Každé tri mesiace pripláva. To sa vie.“ Nemám odvahu mu pripomenúť, že Estónsko je členom – NATO a lode NATO v prístavoch členských krajín sú normálnym úkazom.
Vyloží ma na pláži. Vyzujem sa, kráčam po pobreží Baltického mora tak ako pred rokmi. Tu na pláži sa nič nezmenilo. Surfisti surfujú, more sa vlní, čajky škriekajú. Zhlboka vdychujem svieži vlhký vzduch.
Život je pekný.
|
Pohľad spoza zámku Toompea na Baltické more. Foto autor |
Autor: Roman Polák (Autor je divadelný režisér)