Je august roku 1989. Režírujem v Estónskej sovietskej socialistickej republike v Ruskom dramatickom divadle hru francúzskeho dramatika 18. storočia Marivauxa Spor (Dotyky a spojenia). Cez víkend si chcem pozrieť lotyšskú Rigu.
Pohľad mi padne na muža, ktorý kráča predo mnou, prechádzam okolo neho, má zastrihnutú elegantnú bradu, je odo mňa nižší, keď ho predbieham, pohľady sa nám stretnú. Rýchlo skloním hlavu, akoby som urobil niečo neslušné. Má kupé vedľa mňa.
Stretnutie s Františkom Janouchom
Je obdobie perestrojky, v Sovietskom zväze vládne Gorbačov. V československej spoločnosti cítiť napätie. Ak by mi vtedy niekto povedal, že o tri mesiace sa komunistický režim zrúti, tak by som mu neveril.
„Ste Čechoslovák?” spýtam sa ho. „Jo, jsem Čech.” prikývne muž. Predstavím sa mu. Aj on sa mi predstaví. To meno poznám. František Janouch, jadrový fyzik zbavený československého občianstva a vyhostený, predstaviteľ Nadácie Charty 77 v Štokholme.
Pozval ma na konferenciu, na ktorú ide. Päťdesiatročné výročie paktu Molotov - Riebentrop . V Rige sa stretnú pobaltskí disidenti so zahraničnými podporovateľmi. On ide vyjadriť podporu samostatnosti pobaltských republík a podporu oslobodenia sa od sovietskeho režimu v mene Charty 77. Československých disidentov by do Rigy nepustili.
„I u nás se to už začne...“ „Kedy?“ spýtam sa. „Možná už na podzim...“ Spýtal som sa ho, koho Nadácia Charty 77 podporuje. „Naše disidenty, aby přežili...“ Spomenul pár mien. Aura tých ľudí okamžite pobledla. Začala vo mne pôsobiť komunistická propaganda: „Oni to robia za peniaze...“
No potom som si spomenul, ako ma v mojom byte navštívil neznámy pán... Bol veľmi slušný, spýtal sa, či sa môže so mnou porozprávať... Keď som ho pozval dnu a zavrel za ním dvere, vybafol na mňa: „Čo si to urobil v Banskej Bystrici?! Ty si toho človeka prešiel autom!“ Zbledol som a zmeravel. Až po chvíli som sa upokojil a uvedomil si, že som nebol v Bystrici aspoň rok, že nemám auto, ani vodičský preukaz a že som sa asi prvýkrát v živote stretol s eštebákom.
Príjemné obdobie bielych nocí
O osemnásť rokov prilietam do Rigy malým lietadlom z Tallinnu. Vidím pod sebou Rižský záliv, deltu mohutnej čiernej rieky Daugava a miliónové mesto. Z letiska taxíkom do môjho hotela v preplnenej podvečernej špičke idem takmer hodinu a pol. Je to prerobený panelák. V hoteli bývajú mladí Rusi, Fíni, Briti, kozmopolitná spoločnosť. Do centra idem tridsať minút trolejbusom.
V niektorých miestach Riga pripomína činžiakmi zo začiatku dvadsiateho storočia Prahu. Len je špinavšia, šedivejšia. Ale centrum je čisté, zreštaurované, pekné. Secesné paláce, parky. A potom historické mesto, kde sú všetky slohy. Je obdobie bielych nocí. Slnko nezapadá. Reštaurácie, bary, kaviarne sú preplnené cudzincami.
V stánkoch predávajú svetoznámy lotyšský jantár. Historické mesto obkolesuje pás parkov s umelou riečkou, po ktorej sa dá člnkovať. Umelé vodotrysky, altánky, mosty, bežci, ktorí sa preháňajú po parku. Je jedenásť hodín večer, svieti šikmé slnko a ak si nájdete správny uhol, uvidíte slnko ležať v tráve alebo na ceste a vychádzať z neho autá. Príjemné obdobie bielych nocí v Rige trvá necelé dva týždne...
Zborový spev ako protest proti Rusom
Zane môže mať tak tridsaťpäť. Pýtam sa jej, kto sú Lotyši? V Tallinne mi povedali, že Estónci majú veľa spoločného s Fínmi, Lotyši s Rusmi a Litovčania s Poliakmi. Zane vraví, že Lotyši a Litovčania majú spoločný indoeurópsky jazykový základ. V Litve sú prevažne katolíci, v Lotyšsku a Estónsku prevažne protestanti. Chcem vedieť, ako sa im žije spolu s Rusmi.
Zane hovorí po rusky, mnoho mladých Lotyšov už po rusky nevie. Je to jej výhoda, môže si prečítať, čo píšu lotyšskí Rusi v novinách. „Vždy je to iný pohľad,“ vraví. „Žijeme tu vedľa seba, ale na rovnaké udalosti máme rozdielne názory. Tá istá história má dva výklady.“ Lotyši protestovali proti Rusom zborovým spevom. Festivaly zborového spevu boli počas sovietskeho režimu ohniskami protestu. Každý zbor pri kostole, v dedinách i v mestách bol zdrojom národného uvedomenia.
Do škôlky, kam chodí Zanin syn, začína dnes chodiť už veľa ruských detí. Mladí Rusi chcú, aby ich deti vedeli po lotyšsky. „Musia sa naučiť po lotyšsky, ak chcú študovať na našich univerzitách,“ vraví Zane. „A ruské univerzity v Lotyšsku nie sú?“ chcel som sa spýtať, ale zľakol som sa svojej otázky.
Chcem ešte vedieť, či disidentská konferencia pred osemnástimi rokmi, 50. výročie paktu Molotov – Riebentrop neodštartovalo proces osamostatnenia Lotyšska. „Bol som tam! Bol som pri tom! Učili ste sa o tom v škole?“ Chvíľu je ticho. Na nič také sa zo školy nepamätá.
Túžba zapíjaná vodkou
Rok 1989. Vystupujem na stanici v Rige. Mesto je tmavé, nevľúdne, ošarpané. Nájdem adresu, ktorú mi dal Janouch. Mám ešte dve hodiny času. S námahou nájdem kaviareň, kde si dám kávu. Vo vestibule domu sedí pri stole s listinami mladík a ponúka ma, aby som sa podpísal. Beriem pero a napíšem štát, Československo, mesto, Bratislava, meno... váham. „Bože, ako je jednoduché zistiť tajnej polícii, kto z Bratislavy sa tu v Pobaltí môže vyskytovať.“
Napíšem nečitateľné meno, nečitateľný podpis. Strach zvíťazil. Sadnem si dozadu, počúvam o tom, ako si Stalin s Hitlerom rozdelili Európu, ako Stalin zabral slobodné Lotyšsko, ako Lotyši chcú svoju slobodu. Čakám, kedy príde polícia a rozpráši zhromaždenie. Neprišla.
Večer odchádzam z Rigy naspäť do Tallinnu. Vlakom. Stojíme v uličke a pijeme. Budeme slobodní, vraví mladý Lotyš, budeme slobodní, pridáva sa mladý Estónec a všetci to zapijeme vodkou. Aj my sa chceme osamostatniť, pridá sa k nám pripitý Gruzínec a vytiahne koňak. To už je na mňa priveľa! Predstava, že sa to sovietske impérium rozpadne, ma desí. Bude vojna!
Začnem prehovárať Gruzínca, aby zostal s Ruskom. „Sme historický národ, Rusi nás okupujú!“ nedal sa prehovoriť Gruzínec. „My vystúpime z tohto vlaku!“
Otvoril dvere rýchliku z Rigy do Tallinnu. Ovial nás prúd vzduchu. Zabalansoval vo dverách... Ráno som sa zobudil na príjemný hlas ruského starčeka, ktorý v mojom spacom kupé budil vnučku. „Vstávaj dievčatko, už sme v našej sovietskej Estónii.“ Mimochodom, vlak do Rigy už nechodí, niet záujem. Zrušili ho.
Autor: Roman Polák (Autor je divadelný režisér)