Do Ľubľany, ktorá trvale zostáva na zozname miest, ktoré by som rád ešte navštívil, som zamilovaný z objektívnych i subjektívnych príčin.
Na veľké mestá je moja ruka primalá, pretekajú mi pomedzi prsty. Ak chcem s nimi nadviazať osobný vzťah, musím si v nich nájsť nejaký „svoj“ kút, zvyčajne bokom od hlavných trás, pamätihodností a atrakcií – keďže som sám v podstate turista, na iných turistov nie som zvedavý.
Chcem pozorovať všedný život domácich obyvateľov, vdychovať jeho atmosféru. Takéto zákutia človek prirodzene neobjaví pri jazde metrom alebo autobusom, treba si ich „vychodiť“ po vlastných, takže môj obraz či pocit mesta do veľkej miery závisí od lokality, kde sa nachádza hotel alebo ubytovňa.
Jadro mesta, ktoré sa dá obkrokovať
Inými slovami, veľkomestá ako Paríž, Rím či Berlín, hoci som v nich pobudol niekoľko ráz, vlastne nepoznám, a pokiaľ ma k tomu nevedú takpovediac služobné povinnosti, takýmto turisticky vychyteným „destináciám“ sa radšej vyhýbam.
To nemá byť kritika nepochybne krásnych veľkomiest, iba vysvetlenie vlastného postoja. Historické a kultúrne klenoty majú dosť obdivovateľov aj bezo mňa, načo sa pchať do tlačenice. Dávam prednosť mestám ušitým na moju veľkosť, mestám, ktorých jadro možno obkrokovať bez predierania sa pomedzi hlúčky cudzokrajných zvedavcov. Nie teda Paríž, ale skôr Štrasburg, Cognac alebo St. Pol-de-Léon, nie Rím, ale Terst, Pavia alebo Udine, nie Berlín, ale Marburg, Passau alebo Ulm. Alebo, povedzme, Ľubľana.
Ľubľana je, ako je známe, hlavné mesto Slovinska, a preto sa musím priznať k osobnej zaujatosti. Som do Slovinska zamilovaný, z objektívnych i subjektívnych príčin. Subjektívna je, že sa mi tam ušlo významné literárne ocenenie, a teda aj privilegované zaobchádzanie a rozličné pôžitky s tým spojené.
Najkrajšia osídlená dolina
No zamiloval som sa už skôr, pri prvej (1984) a najmä druhej (1995) návšteve, lebo Slovinsko – a to je tá objektívna príčina – je očarujúca krajina. Má všetko to, čo Slovensko, ibaže zhustené na menej ako polovičnej rozlohe, a navyše ešte more, presnejšie kúsok pobrežia s prístavným mestom Koper a pôvabným „benátskym“ mestečkom Piran. Má najkrajšiu osídlenú dolinu, akú som videl, údolie rieky Soče (po taliansky Isonza), ktoré sa tiahne od najvyššej slovinskej hory v Julských Alpách Triglav (2864 metrov – to je ten vrch na slovinskej zástave) až k zvlneným kopcom Krasu (po slovinsky Karst). Azda nikde na svete nie je absurdnosť vojny taká očividná ako v hornej časti údolia, kde za prvej svetovej vojny zvádzali talianske a rakúske vojská medzi sebou tuhé boje – čitatelia Hemingwayovho románu Zbohom armáda si azda spomenú na opis ústupu od Caporetta, čo je dnešný slovinský Kobarid.
Vysoko v skalných útesoch, vzdialených od seba nie viac ako 300 metrov, dodnes vidno vydlabané delostrelecké hniezda, z ktorých na seba ponad hlbokú dolinu strieľali, až sa ktorási z armád (nepamätám si, ktorá, ale to je jedno, schopné sú toho všetky) rozhodla použiť plyn, a ten v tesnom uzavretom priestore demokraticky vykántril tak nepriateľských, ako vlastných vojakov.
Preto sú okraje obcí lemované rozľahlými, vzorne udržiavanými cintorínmi, kde počet hrobov neraz prevyšuje počet dnešných obyvateľov. Najčastejšie meno na drevených krížoch je Neznámy. Možno pod jedným z nich odpočíva aj môj najstarší strýko, ktorý sa ako osemnásťročný navždy stratil v posledných kŕčoch prvej svetovej vojny práve na talianskom fronte.
Žiadalo by sa mi ešte hovoriť o ďalších slovinských krajoch, o Dolensku s pôvabným Novým Mestom na južných, takpovediac malokarpatských svahoch, alebo o Štajersku na severe, ktoré svojím charakterom pripomína Turiec, ale dnešnou témou má byť Ľubľana.
Močiare, dáždik a hmly
Mesto, hoci rozlohou i počtom obyvateľov (okolo 300–tisíc) trochu menšie, má mnoho spoločných znakov s Bratislavou – i tu bola kedysi rímska vojenská pevnosť, z ktorej vyrástlo mesto Emona. (Ľubľana sa po prvýkrát spomína pod menom Laibach v roku 1144 a o dva roky neskôr už ako Luwigana.) Aj ona má hrad na kopci, pod ktorým tečie rieka Ľubľanica, nie taká mohutná ako Dunaj, ale zato malebne zakomponovaná do mesta s radmi starých impozantných domov na oboch nábrežiach, po ktorých je radosť sa prechádzať.
Má dokonca aj sídliská, no pokiaľ to viem posúdiť (na jednom som krátko pobýval), ľudskejšie, nie také obludné ako Bratislava. Zvláštnosťou, ktorou sa líši od nášho hlavného mesta, je jej poloha v akejsi priehlbine, z jednej strany obklopenej močiarmi.
To má za dôsledok, že aj keď sa zvyšok krajiny kúpe v slnečných lúčoch, Ľubľanu neraz zahaľuje hmla alebo kropí dáždik. Keď idete po diaľnici, ktorá dnes už pretína Slovinsko z jedného konca na druhý, ľahko sa o tom môžete presvedčiť.
Ľubľana má z môjho hľadiska ideálne rozmery, centrum mesta môžete bez ťažkostí obísť pešo, najmä keď jeho ulice sú chodcom priateľsky naklonené – nevravím, že má rozľahlú pešiu zónu, možno nemá nijakú, ale necítite sa stiesňovaní či ohrozovaní autami.
Môžete pokojne obdivovať zväčša barokové historické budovy i modernú architektúru z prvej polovice 20. storočia; mnohé stavby, napríklad Trojmostie ponad Ľubľanicu alebo pozoruhodnú Univerzitnú knižnicu, má „na svedomí“ vynikajúci architekt Jože Plečnik, ktorý svojho času prestavoval či dotváral aj Pražský hrad.
Súlad histórie a súčasnosti
Na rozdiel od Bratislavy v Ľubľane história so súčasnosťou harmonicky ladí, takže vás pri prechádzke na každom kroku „nehegne“ ako u nás. Mojím problémom paradoxne je, že som v Ľubľane mal láskavého, zasväteného a veľmi agilného sprievodcu, oddaného priateľa a znalca slovenskej literatúry Andreja Rozmana, ktorý sa mi zakaždým postaral o taký bohatý program, že na samostatné, osobné spoznávanie a osvojovanie mesta mi nezostal čas.
Tak sa stalo, že som videl oveľa viac, ale stihol si zapamätať oveľa menej ako bežný turista. Zato som vďaka nemu spoznal mnoho milých a zaujímavých ľudí – za všetkých spomeniem aspoň vdovu po významnom slovakistovi Viktorovi Smolejovi, vtedy vyše osemdesiatročnú dámu aristokratického výzoru s francúzskymi barlami a výrazným zmyslom pre humor.
No a, hoci nie som gurmán, nemôžem nespomenúť útulné ľubľanské reštaurácie, napríklad onú záhradnú rybársku, kde sme za tichého šumenia padajúcich listov jedli vynikajúcu „blitvu s krempirem“, alebo inú, ktorá sa mi navždy vpísala do pamäti svojím držkovým gulášom.
Slovinské vína, ktorými sme „zaokrúhľovali“ hodovanie, by si zaslúžili samostatný článok – aj vďaka nim zostáva Ľubľana trvale na zozname miest, ktoré by som rád znova navštívil.