Do Dánska som sa vtedy prepravil loďou. Prístav v Kodani a osadenstvo prvého hudobného klubu dýchli na mňa úplne inou atmosférou a o chvíľu sa so mnou pustilo do debaty viacero ľudí. Skrátka – iný kraj, iný mrav.
Aj preto som sa teraz uprostred mája vrátil do Kodane rád a zvedavý; navyše sa mi dostal do rúk prieskum, v ktorom dvadsaťtisíc ľudí zo 180 oblastí v pätnástich štátoch EÚ (teda ešte bez novej desiatky členov) hodnotilo mieru svojho šťastia a celkovej spokojnosti so životom.
Viac než bohatstvo je viera v občiansku spoločnosť
Na prvom mieste sa ocitli Dáni. Z výskumu vyplynulo, že miera šťastia výrazne závisí od dôvery občanov vláde, polícii a právnemu systému; že dôležitejšia než bohatstvo je viera v občiansku spoločnosť, kde sa ľudia vzájomne podporujú a veria si. „Je to naozaj tak?“ opýtal som sa v Kodani naturalizovanej Slovenky pani Ľubice Pedersen, ktorá vyštudovala vedu o výtvarnom umení a pracuje tu ako profesionálna prekladateľka.
„Zrejme áno,“ usmieva sa, „možno to súvisí aj s tým, že Dáni sú skromní. Málo ľudí tu má málo prostriedkov, a ešte menej ich má príliš veľa. Spoločnosť je rovnostárska, v uliciach Kodane nevidno množstvo žobrákov a v okrajových štvrtiach nie sú obrovské prepychové vily so stálou ochranou. Dáni poctivo recyklujú odpad a odvážajú ho na triedené skládky, donekonečna diskutujú o veciach verejných v množstve spolkov a združení, zastávajú práva aj tej najprapodivnejšej menšiny, nikto sa tu netituluje, všetci si tykajú a žiaci oslovujú učiteľov krstným menom. Dáni patria k najmenej skorumpovaným národom v Európe, ktorý má najväčšiu dôveru k polícii. Panuje tu azda najvýraznejšia rovnosť v postavení mužov a žien.“
Vypočul som si so závisťou túto stručnú charakteristiku a dovolil si akurát zanadávať na počasie: vonku husto pršalo a fúkal nepríjemný vietor. Pani Ľubica sa mierne usmiala a odvetila: „Dáni vravia, že nejestvuje zlé počasie, iba nevhodné oblečenie.“
Vzápätí som neďaleko radnice zapadol do obrovského antikvariátu, kde existovalo jediné triedenie: chaos. Kopy kníh vedľa seba, pod sebou, v škatuliach, na širokých stoloch; a v tej mäteži sa prehrabávali knihomoli víriac okolo seba jemný prach.
Predstavil som si, ako by si tu nesmierne voľkali dvaja ľudia: Kornel Földvári a Jan A. Pitínský - ten ma poveril, aby som mu z Kodane doniesol fotku domu Sörena Kierkegaarda, ale nič podobné som nenašiel, iba desiatky jeho kníh v dánčine.
Hlavné mesto na ostrove
Kodaň je mesto na ostrove Sjaelland. Kto v Európe má čosi podobné: hlavné mesto kontinentálnej krajiny na ostrove!? Krajiny s piatimi miliónmi obyvateľov (ako Slovensko), s polmiliónovým hlavným mestom (ako Bratislava). No, celkom tak to nie je, spolu so širokou oblasťou priliehajúcich mestských častí – tzv. Veľká Kodaň – má takmer dva milióny: žije tu teda tretina Dánov. Ale čo je ešte dôležitejšie: toto veľké mesto je príjemné, neprepchaté autami, s vynikajúcimi podmienkami pre cyklistov (5 miliónov Dánov má 4 milióny bicyklov).
Keď sa plavíte vyhliadkovou loďou po kanáloch, ktoré sa vinú od prístavu až takmer do centrálnych častí mesta, vnímate kompaktnú a komornú (!) panorámu nenarušenú jedinou výškovou budovou. Tu musím svoje rozprávanie mierne prerušiť. Aby som pravdu povedal, jeden biely mrakodrap sa v panoráme mesta týčil ako výsmešný prst. A tak som sa pobral k opache. Keď som k nej dokráčal, zistil som, že je to jeden z kodanských chrámov, obstavaný lešením, ktoré bolo ovinuté bielou celtou. Chrám sa renovoval! V celom meste je jediná výšková hnusná škatuľa, týči sa neďaleko hlavnej stanice: hotel Radisson.
Najviac šesť poschodí
To, pravdaže nie je len tak, pán hlavný architekt mesta Bratislavy a páni radní; v Kodani sa dodržiava rozhodnutie staré zopár storočí: nijaký dom nesmie mať viac ako šesť poschodí. Keď prechádzate – či už loďou alebo pešo – štvrťami okolo prístavu, vidíte desiatky starých skladov a budov prerobených na obytné domy, ale aj novostavieb, ktoré veľmi citlivo „kopírujú“ nielen výšku, ale aj materiály a siluety pôvodných stavieb.
Sú v nich luxusné byty, ale opäť nič megalomanské: nízke stavby s malými predzáhradkami, tehly a drevo... A drobné plôtiky! Okná obrátené k vode, vidíte do bytov. Tak je to aj v obyčajných mestských obytných domoch. Nijaké záclony, za oknami nebývalo široké parapety, na nich kvety, večer lampy či sviečky. Ľudia sa neuzatvárajú, vpúšťajú si dovnútra svetlo, nebo, slnko i pohľady.
V prístavnej štvrti som videl sídlo najväčšej plavebnej spoločnosti: nijaký mrakodrap, ale niekoľko jednoduchých bielych šesťposchodových budov za sebou. Keby ich postavili nad seba, hneď by z nich bola 24-poschodová opacha. Mimochodom na ostrove, kde sa stavali lode, sa v hladine odráža moderná budova opery otvorenej v roku 2005 (1,5 miliardou dánskych korún prispela firma Maersk), na druhej strane zálivu sa dokončuje novostavba činoherného divadla (otvoria ju na budúci rok), v okolitých budovách zadaptovaných prístavných skladov a vojenských objektov sa skrývajú Akadémia umení, fakulta architektúry a konzervatórium, v priestoroch bývalej plynárne a elektrárne sú experimentálne divadelné scény.
Dolce far niente po dánsky
Nad hladinou kanála sa čierne blyští Kráľovská knižnica prezývaná „Čierny diamant“, presklenná nová budova obložená čiernym granitom zo Zimbabwe, v ktorej sa trblieta odraz slnkom zaliatych sčerených vĺn. Neďaleko je novostavba Amagerbanky, nijaká dvadsaťposchodová kukurica, ale trojposchodová elegantná a jednoduchá budova z keramických tehál. Dáni jednoducho nechcú byť „americkejší ako Američania“, ale ctia a rešpektujú vlastné tradície, vkus a prostotu. S citom, nenápadne, noblesne.
Keď už som pri tých kanáloch: plavia sa tu rôzne člnky, lodičky, bárky (nijaké jachty či rýchle športové člny) – a na nich Kodančania popíjajú, čítajú, pofajčievajú vodné fajky i cigary a vyškierajú sa do slnka. Neviem, ako sa po dánsky povie „dolce far niente“, ale presne toto je ono!
A čosi podobné vidíte cez víkend aj v parkoch. Ľudia sa povaľujú v tráve, deti behajú a kopú do lopty, dámske krúžky alias „babince“ rozložené na dekách ako z Manetových obrazov klebetia a dvojica milencov na skromnej osuške si gurmánsky nalieva víno do vysokých štíhlych pohárov.
Kultová Christiania
A pre nás – dnes starcov, no v šesťdesiatych rokoch mládež krstenú Woodstockom a hnutím hippies - je v Kodani ešte jedno kultové miesto: Christiania. V roku 1971 armáda vyprázdnila priestory kasární a vojenské pozemky neďaleko jedného z centrálnych kanálov, a hneď na to ich obsadila nekonformná mládež, zväčša hippies, aby tu žili podľa vlastných zásad, vkusu i ideálov.
Bolo to ilegálne a všade na svete by ich hnali. Dáni ich tam však nielen nechali, ale v deväťdesiatych rokoch ich pobyt legalizovali a dohodli sa na platení poplatkov za spotrebu elektriny a vody. Odvtedy tu odrástli takmer dve generácie, v bizarných domčekoch a príbytkoch uprostred zelene a pri vode, v tisíchlavej enkláve fungujúcej podľa zásad priamej demokracie, v sociálnom „raji na zemi“ (len vďaka dánskej tolerancii a veľkorysosti).
Všetci sa tu poznajú, žijú tu početné rodiny, ale aj zdevastovaní narkomani, usporadúvajú sa koncerty, fungujú svojpomocné jasle a škôlky, divadlo aj kabaret, volený zástupca tejto „hippiesáckej komunity“ sedí v mestskom zastupiteľstve.
Samozrejme, že Christiania je dnes objektom turistického záujmu. Fotografovanie je zakázané. Ale napriek tomu, že sa z Christianie stal istý druh skanzenu, mnoho ľudí si tu zachovalo hrdosť a slobodu.
Aj takáto sloboda voľby však patrí k neobyčajne demokratickému a najstaršiemu kráľovstvu na svete, kde ľudia ochotne platia vysoké dane, aby v ich krajine nikto nemusel žiť nedôstojne.
Zrejme aj preto sa považujú za najšťastnejších obyvateľov v Európe.