Bežecká dovolenka

Hľadáte iný spôsob, ako stráviť dvojtýždňovú dovolenku, než vypekaním sa na pláži? Ak si nájdete bežeckého partnera, skúste sa prebehnúť po slovenskom vidieku. V roku 2003 sme s manželkou Luciou zabehli z Trenčianskej Teplej do Michaloviec za 15 dní, ...

Lucia na vrchole kopca a na dne svojich síl, kdesi medzi Svidníkom a Michalovcami.

Hľadáte iný spôsob, ako stráviť dvojtýždňovú dovolenku, než vypekaním sa na pláži? Ak si nájdete bežeckého partnera, skúste sa prebehnúť po slovenskom vidieku. V roku 2003 sme s manželkou Luciou zabehli z Trenčianskej Teplej do Michaloviec za 15 dní, pričom sme zvládli 700 kilometrov; zatiaľ čo jeden bežal, druhý šiel na bicykli a viezol oblečenie a zásoby. Bývali sme v hoteloch a ubytovniach, nachádzajúcich sa po ceste, ktoré sme si rezervovali vopred. Celková cena: 25 000 korún.1. deň: Z Trenčianskej Teplej do Prievidze

(70 km)

Až keď mi zrazu odpadol nosič na zadnej časti bicykla uprostred diaľnice na severozápadnom Slovensku, pričom sa mi tašky a toaletné potreby porozsýpali po asfalte, začal som ľutovať, že som sa lepšie nepripravil na náš výlet.

Moja manželka Lucia bola v tom čase na bicykli a ja som bežal. Tašky boli silno poškodené - zipsy praskli, obsah sa rozkotúľal do dráhy valiacich sa áut, ktoré už aj tak vrčali zle naladené, keď obchádzali celý ten chaos. Bolo veľmi horúce neskoré odpoludnie a každý z nás absolvoval po 28 kilometrov behom a na bicykli. A čo horšie, mali sme pred sebou ešte stále dlhú cestu.

Neodvážil som sa pozrieť žene do očí, lebo tá cesta bola môj nápad a dovtedy to bola jedna katastrofa. Zaspali sme, lebo som zle nastavil budík. Na železničnej stanici som 20 minút pred odchodom vlaku zistil, že som zabudol našu bankovú kartu. Okrem toho som zistil, že vlak nestojí v stanici, do ktorej som kúpil lístky. A tak ďalej.

Z vlaku sme vystúpili v Trenčianskej Teplej namiesto Ilavy, ktorá bola pôvodným cieľom. Rozhodli sme sa bežať tých 10 km do Ilavy a potom pokračovať podľa plánu do Prievidze - čo bola veľká chyba, lebo zatiaľ čo 10 km nie je veľa samých osebe, keď sa však pridajú k 50-kilometrovej trase, môžu predstavovať určité bremeno navyše.

Vydali sme sa po ceste číslo 574 listnatým lesom hore až k priesmyku Homôlka (800 metrov n. m.). Malo sa to stať rutinou, tento odchod a po ňom strmý výstup na kopec (človek si neuvedomí, aké kopcovité Slovensko je, kým ho neprebehne), ale dnes nás to vyvádzalo z miery. Váha batožiny spôsobovala, že bicyklovanie bolo takmer rovnako náročné ako beh.

Valaská Belá, prvá dedina za Homôlkou, sa ťahá päť kilometrov popri ceste - je to 700 rokov stará aglomerácia 99 jednotlivých obcí, pričom väčšina z nich súvisí s ovčiarstvom. Horúčava a vzdialenosť - v tej chvíli už bolo jasné, že Prievidza je ďalej, než sme si mysleli - si čoskoro vyžiadali oddych. Prirodzene, bola sobota a všetky dedinské potraviny zatvorili napoludnie. Zadný nosič odpadol z bicykla, lebo mládenci z bicyklového obchodu nepritiahli poriadne skrutky.

K nádrži Nitrianske Rudno sme prišli zúfalo bez zásob a na benzínovej pumpe sme si kúpili nápoje. Prievidza bola ešte vždy vzdialená 16 kilometrov, za strmým výstupom k dedine Šutovce a potom popri ceste cez hlboké lesy k Bojnickému zámku, nepochybne jednému z najsurrealistickejších pohľadov po dlhom dni na slnku. Do Prievidze sme dorazili o piatej hodine popoludní, po 70 kilometroch behu (ja 37 a Lucia 33).

Mojím najsilnejším pocitom v Prievidzi, po túžbe po studenom pivku, bol ten, že našu cestu treba ešte raz premyslieť. Že som urobil obrovskú chybu, keď som sa nazdal, že ak sme behávali okolo 20 kilometrov denne v Bratislave, tu zvládneme 30 - a bicyklovanie k tomu.

V nasledujúcich dňoch, keď sme sa držali plánu, sme bežali rozumnejšie a zriedka sme boli až takí vyčerpaní. No beh aj tak dominoval ceste svojimi fyzickými a emocionálnymi imperatívmi. Tu je niekoľko momentiek.

3. deň: Z Kremnice do Veľkej Fatry (44 km)

Putovali sme hore popri Kremnických baniach a "symbolickom strede Európy" cez dedinu Turiec, kde domy akoby sa topili v burine a boli zanedbané ako v pohyblivom piesku. Po tom náročnom prvom dni sme sa začínali zotavovať tým, že sme behali kratšie vzdialenosti. Pri Turčianskych Tepliciach sme zabočili do Veľkej Fatry, využívajúc cestu hore k priesmyku Horný Harmanec, potom červenú trasu k horskému hotelu Kráľova studňa. Po kilometroch vyčerpávajúceho stúpania sa zjavil veľký horský zrub.

4. deň: Z Veľkej Fatry do Ružomberka

Zobudili sme sa do zamračeného a hmlistého počasia a rýchlo naraňajkovali, aby sme boli na ceste, než sa počasie zmení. Necelú polhodinu po našom odchode sa spustil dážď, surová prehánka, čo nás bičovala zboku, kým sme sa blížili k vrcholu Krížna (1574 m n. m.). Vzhľadom na blato a počasie bolo ťažké bicykel čo i len tlačiť hore kopcom, tak sme sa striedali. Dážď zosilnel a okolo nás sa blýskalo. Rovnako ako záblesky nás desili zvuky búrky, silné údery a dunenie hromu. Zostúpili sme z Krížnej čo najrýchlejšie, strmým zostupom k odbočke na zelený chodník.

Až na to, že tam žiaden zelený chodník nebol. Zatiaľ čo mapa ukazovala - tých pár sekúnd, kým sa mi nerozpadla v rukách - že tam je zelený chodník, našli sme len značku so zeleným pásom a šípkou.

V tej chvíli sme mali ďalší veľký problém. Na križovatke medzi červeným a zeleným chodníkom bol salaš. Štyria veľkí čuvači sa vybrali k nám. Lucia, ktorá sa bojí psov, teraz čupela v daždi v premočenej papradi pod Krížnou a odmietala ísť ďalej. Tlačil som bicykel trávou späť k nej a vylákal ju popri psoch k rokli na opačnej strane. Zdalo sa, že pôjdeme po zelenom chodníku.

Ako som však už spomínal - nebol tam žiaden zelený chodník, len hromada skál a balvanov sledujúca potok v tomto strmom vysokohorskom údolí. Vzadu na bicykli bolo 35 kíl batožiny, ktorú som sa neodvážil odviazať. Dážď stále bičoval, bolo nám postupne zima a obaja sme cítili blížiacu sa katastrofu.

Po viac ako hodine som odložil bicykle a zišiel po ďalších skalách. Predo mnou bol 20-metrový vodopád. Koniec cesty. Srdce mi začalo búšiť v hrudi, pozrel som hore na údolie a videl som len dážď a strmé svahy a vzdialené skalné previsy. Bolo zjavné, že sa nijakovsky nemôžeme vrátiť tadiaľ, kadiaľ sme prišli, s takto naloženým bicyklom. Najviac som sa bál toho, čo poviem Lucii a kedy.

Kým som mohol niečo povedať, vyšplhal som sa niekoľko sto metrov hore úbočím doliny a našiel som čosi, čo kedysi mohlo byť zeleným chodníkom. O 20 minút sa nám s Luciou podarilo vytlačiť bicykel a náklad hore svahom a pustili sme sa ďalej, pokrytí bahnom a trasúci sa.

Bola to hrozná cesta, plná ohromných vyrúbaných stromov a strmých roklí, a stále ten prekliaty bicykel a náklad, ktorými sme museli prekonávať prekážky. No najhoršie boli bodliaky - rástli nad našimi hlavami a dlhé bežecké oblečenie, ktoré sme obaja mali na sebe, bolo "priedušné", to znamená, že prepúšťalo ostne bodliakov.

Päť hodín po odchode sme prišli do dediny Liptovské Revúce. Dám si pivo a tri borovičky, prosím. Nie, štyri. Autobus prišiel desať minút nato, ako sme sa vtackali do miestnej krčmy a šofér sa nebránil vziať bicykel - špinavý, s bodliakmi v závese - keď videl naše utrpenie.

Keď sme sa napokon dopravili do ružomberského hotela, objednali sme si tri fľaše šampanského a zišli na večeru. Všetky šaty a výstroj, čo sme niesli so sebou, boli premáčané, lebo som nemyslel na impregnáciu obalu. Spánok neprichádzal celú večnosť, keďže sme obaja boli dorezaní a poškriabaní a dopichaní tak hrozne, že sme si nevedeli nájsť príjemnú polohu pre nohy.

5. deň: Z Ružomberka do Podbielu (47 km)

Dlhý kopec za Ružomberkom cez priesmyk pri Valaskej Dubovej. Náš prvý pohľad padol na Oravu, rozbitú, drsnú krajinu pokrytú sviežimi pasienkami a obilím. Cesta cez priemyselný a škaredý Dolný Kubín sa náhle zúžila a my sme sa bili s prívalom nákladiakov o kúsok cesty. Doprava do tejto chvíle nebola problémom, no zrazu sa stala dosť desivou a mňa sa zmocnilo želanie, aby som bol naplánoval menej frekventovanú trasu. V Oravskom Podzámku sa však cesta rozdeľovala, pričom nákladiaky posielala na sever a nám umožnila pokochať sa riekou Oravou. Penzión, ktorý sme našli v Podbieli, bol krásny, ale ráno sme zistili, že sme v ňom zamknutí, a ja som musel vyliezť z okna na prízemí, aby som mohol nakúpiť. Môj odchod zaznamenali dve ženy vo vlniakoch na druhej strane cesty, a než sme odišli, počul som, ako o mne šťastne klebetia.

6. deň: Z Podbiela do Liptovského Mikuláša

(47 km)

Strmé stúpanie (čo iné) nás previedlo cez Zuberec, Kvačiansku dolinu a do oblasti Liptova. Celý deň sme bežali v tieni Západných Tatier a Roháčov a vzduch voňal ihličím a vlhkým kamením. Keď sme sa zastavili vymeniť sa v Kvačianskej, protestantský kňaz, ktorý nás sledoval v aute, zastavil a dal mojej žene fľašu piva. Nealkoholického, teplého. Keď odišiel, nechali sme ju na lavičke pre niekoho, kto by bol natoľko zúfalý, že by niečo také vypil.

Neskôr v ten deň som skoro zrazil Luciu bicyklom; náhle mi zastavila v ceste, telo skrútené strachom. Bol to pes - malý, chlpatý minipes, možno pätnásťročný a s tromi zubami v papuli. Pes sa zjavne cítil polichotený takýmto prejavom úcty a krivkal vpred, aby si radostne na nás zaštekal.

Prenocovali sme v hoteli Pyramída na predmestí Liptovského Mikuláša. Hotel bol zjavne zatvorený, tak sme zabúchali na dvere, načo sa nejaká tvár pritisla na okno. "Čo chcete?" spýtala sa tvár.

Dobrá otázka. Zmrzlinu? Spinky? Nábytok?

V ten deň som pri večeri v pizzerii v meste nakričal na čašníčku, čo mi naservírovala pizzu s kôstkami v olivách. Náročná bežecká záťaž vo mne vyvolala podráždenie, ktoré neovládateľne rástlo.

Pokračovanie na 16. strane

8. deň: Zo Štrby do Kežmarku

Hory za nami a pred nami východné Slovensko. Kežmarok so zámkom a kostolmi a krásne zachovaný, je tiež domovom veľkej rómskej komunity. Rozvaliny domov a nedláždené chodníky, obývané prevažne polonahými deťmi. Nasledujúci týždeň našej cesty sme Rómov vídali na periférii hlavného prúdu života.

Strávili sme celý deň hádkou, duševné rozpoloženie vydráždené horúčavou a telesnou námahou. Jadrom sváru bolo, kto pobeží kilometer navyše (t. j. 24 oproti 23), lebo z akéhosi dôvodu sme obaja cítili, že ten druhý sa snaží absolvovať viac behania, než mu prislúcha.

Večer som pomohol Lucii obviazať prsty na nohách, keďže takmer všetky nechty na nohách jej takmer zliezli a boli modré. Tiež sa jej veľmi zhoršilo akné, lebo stres znížil prirodzenú obranyschopnosť jej tela.

10. deň: Z Levoče do Nálepkova (48 km)

Teraz sme opustili známy svet a vydali sa na Spiš, najprv cez Spišskú Novú Ves, potom po strmej ceste do Havraních vrchov a napokon dolu do Nálepkova na rieke Hnilec. Po prvý raz sme mali pocit, že si začíname zvykať na vzdialenosti a že končíme deň aspoň s trochou energie, a nie totálne vyčerpaní.

Nocovali sme na štadióne po sto korún za osobu a noc, pričom to bolo jediné ubytovanie v meste. Postele boli nepohodlné a malé, ale ako zvyčajne sme spali, akoby nás do vody hodil. Komplex prevádzkoval Jozef Král, kráľ Nálepkova, ktorému chýbalo niekoľko zubov a niekoľko prstov na ruke, ale ktorý prekypoval ochotou vyhovieť nám. Luciina mama mu zjavne volala, aby sa presvedčila, že sa o nás dobre postará, a zdalo sa, že má pred ňou rešpekt. Priniesol nám čisté uteráky z domu, objednal čerstvé rožky na raňajky a daroval nám liter džúsu, ktorý vyhrabal niekde vo svojej kancelárii.

11. deň: Z Nálepkova do Margecian (41 km)

Doniesli nám raňajky a kráľ objednal: štyri biele rožky a čosi, čo mi pripadalo ako kilo masla, kilo syra a kilo mäkkého syra. Krčah teplého mlieka na spláchnutie. Je prekvapivé, ako veľmi sa predstava jedného človeka o raňajkách môže líšiť od predstáv druhého. Akoby sme patrili k inému živočíšnemu druhu. Zatiaľ čo sme hodovali, kráľ sa pýtal mojej ženy, či "som si k nej niečo v noci dovoľoval". Nie, pane, ale ďakujem za opýtanie.

Pripevnili sme kráľov džús a poloprázdnu fľašu slivovice na nosidlo bicykla, lebo sme ich nechceli ani vypiť, ani odhodiť. Po celý ten nekonečný parný deň, keď sme sa drkotali po dedinách, čo sa nemenili už celé desaťročia, sa džús a alkohol piekli na slnku.

15. deň: Zo Svidníka do Medzilaboriec (49 km)

Bola znovu sobota, posledný deň našej cesty, a zobudili sme sa odhodlaní napoludnie doraziť do Medzilaboriec a kúpiť darček nášmu synovi. O ôsmej sme boli na ceste, míňali sme drevené kostolíky a sotva sme im venovali pohľad, ignorovali sme Údolie smrti a jeho tanky. No keď sme sa vrátili na hlavnú cestu do Medzilaboriec, značka oznamovala, že mesto je o 10 kilometrov ďalej, než sme očakávali. Bol to nefalšovaný psychický úder, o to viac, že sme obaja začali poľavovať, keďže cieľ bol už na dohľad.

Potom nasledoval strašný kopec cez Malú poľanu, lesy čudné a odporné, prevýšenie neľútostné. Na vrchole, keď bolo jasné, že do Medzilaboriec nedorazíme načas, Lucia zastala a začala nadávať. Vlastne som dovtedy nikoho nevidel robiť také čosi: stáť a nadávať na svoje okolie. Pekne povedané, zlato. Do Medzilaboriec sme sa dovalili 20 minút po poludní a všetko bolo pozatvárané, nič sa nepohlo, ani prach. Lucia sa rozplakala sklamaním, že sme to nestihli. Alebo možno úľavou, že sme vôbec dorazili.

Mlčky sme sedeli na železničnej stanici, kým neprišiel vlak do Bratislavy. Dorazil som fľašu slivovice. Potom som si prial, aby som to nebol urobil. Môj denník ukazoval, že sme prebehli 690 km, z toho 300 Lucia, ale sotvačo viac o samotnej ceste. Navyše vtedy - rovnako ako teraz - väčšina z toho, čo sme videli, sa vymykala opisu, možno preto, že to bolo také intímne. Ako zriedka zažijete krajinu z cesty, s výnimkou automobilu. Akým dôležitým sa stane počasie, keď ste mu vystavení. Ako intenzívne zažívate každú kontúru krajiny, keď ju musíte obehnúť alebo prebehnúť cez ňu. Ako pôsobí na vaše city každá namáhavá cesta a aký vzťah si vytvoríte ku krajine, ktorou prechádzate.

Studňa pri ceste medzi Zubercom a Liptovským Mikulášom v Roháčoch.

Koncom prvého dňa pri Bojnickom zámku. Studené pivo nás čakalo po ďalších piatich kilometroch v Prievidzi.

Najčítanejšie na SME Cestovanie


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  5. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  6. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  7. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  8. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  9. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  10. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  1. Exkurzia študentov Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  2. Prichádza Black Friday, jazdenku môžete mať so zľavou 2000 eur
  3. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  4. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  5. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  6. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  7. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  8. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  9. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  10. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 15 577
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 8 745
  3. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 574
  4. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 3 851
  5. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 3 062
  6. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 819
  7. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások 1 756
  8. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek 1 682
  9. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba 1 571
  10. Moskva alebo Petrohrad? 1 471